Seminárna práca z náuky o spoločnosti
Téma: Jean-Paul Sartre a existencializmus
Obsah
1. Úvod
2. Filozofia existencializmu
2.1. Strach ako spôsob bytia
2.2. Chápanie slobody
2.3. Bytie vo svete
2.4. Osobnosť a spoločnosť
3. Jean-Paul Sartre: Existencializmus je Humanizmus
4. Jean-Paul Sartre: Múr
5. Záver
6. Použitá literatúra
1. Úvod
Slovo existencializmus alebo „filozofia existencie“ pochádza z latinského slova existencia – jestvovanie. Táto iracionalistická filozofia je najcharakteristickejšia pre obdobie krízy kapitalizmu. Vyjadruje pesimizmus a úpadok, ktorým bola preniknutá vtedajšia buržoázna ideológia.
Najväčšími predstaviteľmi existencializmu sú: v Nemecku – M. Heidger, K. Jaspers; vo Francúzku – J. P. Sartre, A. Camus, G. Marcell a iný; v Taliansku - N. Abbagnano.
Vo svojej práci sa chcem sústrediť na francúzsky existencializmus, konkrétne na J. P. Sartra a jeho diela „Múr“ a „Existencializmus je humanizmus“.
Nová vlna existencializmus začala narastať vo Francúzsku v období okupácie, a najmä po druhej svetov vojne. Príčinou popularity existencializmu bolo, že jeho predstavitelia sa začali zaoberať aktuálnymi problémami, ktoré ľahko našli odozvu. Existencialisti nastoľovali otázky zmyslu života, ľudského osudu, rozhodovania a osobnej zodpovednosti.
2. Filozofia existencializmu
Východiskom celej filozofie je izolovaný, osamelý jednotlivec, ktorý celý svoj záujem sústreďuje na seba, na svoju vlastnú nespoľahlivú a vratkú existenciu. „Existenciálne“ problémy, ktoré tvoria pre existencialistov celý okruh filozofického záujmu, sú problémy, ktoré vyplývajú zo samotnej ľudskej existencie. Sú to problémy, ktoré by mali vzbudzovať osobný subjektívny a emociálny záujem. Pre existencialistov má význam iba jeho vlastné jestvovanie a smerovanie k nebytiu.
Existencialisti vyhlasujú, že predmetom filozofie je bytie. Využívajú skutočnosť, že pojem „bytie“ je veľmi široký a nemožno ho definovať obvyklým spôsobom. Tvrdia, že pojem bytie je nedefinovateľný a že ho nemožno nijako logicky analyzovať. Filozofia vraj preto nemôže byť vedou o bytí a musí hľadať iné nevedecké, iracionálne spôsoby, aby mohla do neho vniknúť.
Hoci bytie vecí je celkom nepochopiteľné, domnievajú sa, že jestvuje jeden druh bytia, ktorý dostatočne poznáme: je to naše vlastné jestvovanie. Človek sa od všetkých iných vecí odlišuje tým, že aj keď nevie, čo znamená byť, môže povedať - „som“. Jestvovanie je však podľa nich niečo vnútorné a v pojmoch nevyjadriteľné. Jestvovanie ani nemožno racionálne poznávať a jediný spôsob, ako ho postihnúť je prežiť a opísať ho tak, ako sa nám javí bezprostrednom zážitku vnútornému zmyslu.
2.1. Strach ako spôsob bytia
Existencialisti hľadajú medzi „spôsobmi bytia“ taký, v ktorom by sa existencia prejavila najviac. Ukazuje sa, že týmto spôsobom je strach, ktorý je vraj základom celej existencie. Strach nemá nijaký určitý predmet, človek ho pociťuje voči vonkajšiemu svetu, voči sile, ktorá privádza existenciu k jej koncu; v konečných dôsledkoch je to strach zo smrti.
Význam strachu pre poznanie je podľa existencionalistov v tom, že stavia existenciu zoči-voči jej konečnosti, konfrontuje ju s jej protikladom - s neexistenciou.
Pre Sartra sú všetky veci okrem človeka „bytím v sebe“, zatiaľ čo ľudská existencia je „bytie pre seba“ a tým je protikladná svetu. A ak každé bytie vzniká iba z bytia a nemôže sa premeniť na nič, tak pre ľudskú existenciu, chápanú ako vedomie alebo zážitok, Sartre nemôže nájsť také bytie, z ktorého by mohla vzniknúť a do ktorého by nakoniec prešla. A nakoľko sa existencia opiera o nič, Sartre tvrdí, že aj ničím je.
Sartre nakoniec robí záver, že pokiaľ si človek uvedomuje svoju ničotu a pociťuje strach, odhaľuje sa mu v ňom jeho existencia, ktorá je totožná s ničím, čo je podľa mňa veľmi jasne badateľné v jeho diele Múr. Myslím si, že s týmto postojom k strachu a k smrti možno do určitej miery súhlasiť, pretože keď je už človek na konci všetkého, keď ho už nečaká nič dobré ani zlé uvedomuje si samého seba, uvedomuje si čím bol. Aj keď ťažko je rozmýšľať nad prítomnosťou, keď budúcnosť už neexistuje, je oveľa reálnejšie zmýšľať sa nad minulosťou a tak vlastne zhodnotiť svoju existenciu.
2.2. Chápanie slobody
Existencialisti využívajú fakt, že totiž ľudská podstata sa utvára v procese spoločenského života a je súhrnom spoločenských vzťahov. Tvrdia, že človek si sám slobodne volí svoju podstatu, stáva sa takým, akým sa sám urobil. Človek je niečo neukončené, je to ustavičná možnosť, projekt. Je zameraný do budúcna a neprestajne sám seba vopred plánuje, prekračuje hranice samého seba a je plne zodpovedný za svoju voľbu.
Všetci existencialisti kladú dôraz najmä na slobodu a tvrdia, že sloboda nie je človeku iba vlastná, ale že tvorí jeho existenciu, takže sám človek je slobodou.
Slobodu chápu ako niečo nevysvetliteľné, iracionálne, niečo čo sa nedá vyjadriť v pojmoch. Slobodu si predstavujú ako slobodu mimo spoločnosti, prežívanú indivíduom uzavretým do seba a izolovaným od spoločnosti. Chápu ju iba ako vnútorný stav, náladu, zážitok jednotlivca.
Existencialisti sa nepokúšajú objasniť reálny obsah slobody. Aj keď si človek podľa ich názoru, môže a má slobodne zvoliť svoju budúcnosť, nemá pri svojej voľbe nijaký oporný bod. Nemá si fakticky čo vyberať, pretože nech už sa jednotlivec rozhodne akokoľvek, jeho výber nie je o nič lepši ani horší od iného a nemá teda koniec koncov zmysel.
2.3. Bytie vo svete
Existencialisti tvrdia, že hoci je človek slobodný, jeho sloboda je obmedzená určitou situáciou, za ktorej musí uskutočňovať voľbu. Charakteristickou črtou ľudskej existencie je „bytie vo svete“, čiže človek si nevyberá podmienky svojho života sám, ale mimo svojej vôle je vrhnutý do sveta a do moci osudu.
Osud človeka je podľa existencialistov určený dobou, určitým charakterom, intelektom atď., čiže všetkými podmienkami existencie, ktoré má každý človek dané a sú od neho nezávislé.
Od človeka nezávisí ani začiatok ani koniec jeho existencie. To núti existencialistov okrem ľudskej existencie uznať aj niečo transcendentné, to však neznamená, že uznávajú objektívnosť okolitého materiálneho sveta.
„Bytie vo svete“ chápu iba ako spôsob existencie, ktorý spočíva v „nepokoji“ človeka, ktorý smeruje ustavične kamsi mimo neho. Takže vonkajší svet nie je niečo, čo existuje nezávisle od človeka, ale je to prostredie človeka, ktoré obklopuje ľudskú existenciu a ktorý s ňou nerozlučne súvisí.
Z toho vyplýva nie len popieranie objektívnosti priestoru, ale aj času a ich premena na spôsoby ľudskej existencie. Čas napríklad znamená, že existencia prežíva svoju ohraničenosť. Skutočný čas plynie iba medzi narodením a smrťou a vyjadruje dočasnosť existencie.
Existencialisti neuznávajú predstavu času, ktorý predchádzal existencii a ktorý nasleduje po jej skončení. Hovoriť, čo bude po mojej smrti, nemá zmysel. Existencializmus teda uznáva iba moment, v ktorom nastáva sebauvedomenie.
Podľa mojej mienky tento postoj existencialistov je veľmi aktuálny, pretože málokto z nás má v tejto dobe čas zamýšľať sa nad niečím transcendentným, veď asi žiaden človek by nechcel pripustiť myšlienku, že svet okolo nás je objektívny, že ho nemôžeme nijako pozmeniť, niečo také vo mne vyvoláva pocity stiesnenosti. Preto sa do určitej miery stotožňujem s touto myšlienku, myslím si že každý chce do sveta vôkol neho vložiť kúsok seba a chce si ho do prípustnej miery prispôsobiť sebe samému.
2.4. Osobnosť a spoločnosť
Existencialisti chápu spoločnosť ako všeobecnú neosobnú silu, ktorá potláča a ničí individualitu, berie človeku jeho bytie, vnucuje osobnosti konvenčný vkus, názory a presvedčenia.
Podľa existencialistov človek, ktorého má veľký strach zo smrti, hľadá útočište v spoločnosti a napokon sa utešuje tým, že všetci ľudia musia zomrieť, a tým potláča myšlienku na svoju vlastnú smrť.
Existencialisti stavajú osobnosť proti spoločnosti a proti akejkoľvek sociálnej skupine.
Život jednotlivca v spoločnosti nie je však skutočný život, je to iba povrchná existencia človeka. Ozajstná existencia sa ukrýva v jeho vnútri, no nie je prístupná každému. Cestu k nej existencialisti vidia v strachu pred smrťou, ktorý ukazuje človeku jeho skutočnú osamelosť a jeho individualitu, pretože nikto nemôže zomrieť namiesto iného, každý umiera sám.
Takto stále opätovne v existencialistickej filozofii zaznieva ten istý motív: človek žije preto, aby umrel. Pre Sartra je smrť koncom všetkých možností.
Existencializmus robí zo smrti zmysel a cieľ ľudskej existencie, a tým vštepuje myšlienku, že život nemá zmysel.
Aj keď táto myšlienka „nezmyslu života“ je extrémna, myslím si, že postoj ktorý vraví: „spoločnosť potláča a ničí individualitu“, je do istej miery pravdivý. Pretože asi každí sa už aspoň raz pristihol, pri tom, ako nevedel zdôvodniť určitý postoj k problematike, a tak jediným vysvetlením sa stáva fakt, že ho pasívne prijal od sociálneho prostredia v ktorom žije. Je ťažko si uvedomiť vlastnú individualitu keď je vôkol nás toľko ľudí, na ktorých nám záleží, o ktorých sa niekedy chceme, niekedy musíme zaujímať viac ako o seba samých. Ale je to niečo pre človeka prirodzené, veď existencia človeka pre seba samého stráca význam.
3. Jean-Paul Sartre: Existencializmus je Humanizmus
Táto esej bola pôvodne prednáškou, ktorú Sartre predniesol, až neskôr vyšla v knižnej podobe. V tejto knihe Sartre objasňuje základné princípy existencializmu a zároveň ho obhajuje pred kritikou ktorú vyslovili marxisti a katolíci.
Existencializmus rozdelil na akési dva smery – na kresťanský a ateistický. On sám sa radi ateistickému smeru, čo možno aj jasne pozorovať pri jeho názoroch na Boha, tvrdí že človek nie je vopred ničím predurčený, stáva sa tým čím sa sám spraví svojimi voľbami, ktoré však môžu byť ovplyvnené prostredím.
Mňa osobne toto dielo veľmi neoslovilo, aj keď sa v ňom Sartre snaží podať základné princípy existencializmu čo najjasnejšie je tam mnoho vecí, ktoré sa z môjho hľadiska dajú veľmi ľahko spochybniť a napadnúť. Jenou z nich je práve názor na ľudskú slobodu.
Sartre tvrdí, že každý ma možnosť voľby a ešte aj keď odmietnem akúkoľvek voľbu je to jedná z možností, takže som si predsa niečo zvolila. Myslím si, že s tým sa dá zatiaľ súhlasiť. Zároveň tvrdí, že každý človek je za svoju voľbu plne zodpovedný, táto voľba je nevratná a nemôžem uskutočniť voľbu opačnú tej predošlej. Tým pádom jedná voľba obmedzuje druhú voľbu. Toto tvrdenie je badateľné aj v bežnom živote, pretože zriedkavo môžem uskutočniť voľbu takú, ktorá by so sebou neniesla obmedzenia. Ak napríklad hovoríme o sociálnych vzťahoch, nemôžem sa zároveň vydať a zároveň ostať slobodnou, ak budem mať dieťa beriem na seba aj zodpovednosť a obmedzenia ktoré budú vplývať na moje budúce voľby, ak chcem pracovať musím počítať, že práca ma bude obmedzovať z časového hľadiska, a pod.. Z tohto pohľadu absolútna sloboda nie je až natoľko bez hraníc ako to podľa mojej mienky vyhlasujú všetci existencialisti. Taktiež slobodu jednotlivca obmedzuje už samotný fakt voľby, ktorá má podľa Sartreho charakter nevyhnutnosti.
4. Jean-Paul Sartre: Múr
Táto poviedka pochádza z básnickej zbierky, ktorá má rovnomenný názov. S poviedkou sa mi pracovalo veľmi dobre, jednak preto, lebo sme si ju analyzovali už na hodinách literatúry, no taktiež kvôli tomu, že som pochopila podstatu filozofie existencializmu vďaka predchádzajúcim kapitolách mojej práce, v ktorých som vysvetľovala základne princípy tohto filozofického smeru.
Sartre rád zobrazoval človeka v hraničných situáciách, v blízkosti smrti, keď už nemôže nič predstierať. Odzrkadlilo sa to hlavne v tejto poviedke. Je to jedno z typických existencialistických diel, ktoré sa sústreďuje na základný moment existencialistickej filozofie – osamotenosť človeka medzi ľuďmi. Život jedného človeka nemá väčšiu cenu ako život iného človeka.
Hlavná postava a zároveň rozprávač tejto poviedky je Pablo Ibbieta, ktorý je odsúdený na trest smrti, pre ukrývanie republikána Romana Grisa.
Spolu s ďalšími postavami (Juan Mirbal, Tom Steinbock), ktoré sú považované za anarchistov, je umiestnený do chladnej miestnosti, kde má prečkať posledné hodiny svojho života. Tento znak je typický práve pre Sartra, teda že lokalizuj príbehy do uzavretých priestorov, ktoré symbolizujú izoláciu človeka a každý odchod z tohto priestoru je nemožný a je zastavený múrom, ktorý je bariérou medzi človekom a spoločnosťou.
Týmto trom postavám sa zdá všetko vôkol úplne cudzie. Keď prichádza belgický lekár, ktorý im má pomôcť prekonať posledné hodiny života, ani jednému z nich sa nezdá, žeby im pomáhal, vnímajú ho ako niečo úplne cudzie: „Hľadeli sme naňho všetci traja, pretože bol živý. Mal pohyby živého, starosti živého: triasol sa od zimy v tejto pivnici, ako sa trasú živý; telo mal poslušné a dobre živené. My sme však už necítili svoje telá – určite nie tak ako on.“
„... hľadel som na Belgičana, ktorý stál rozkročený na pevných nohách, ovládal si svaly – a ktorý mohol myslieť na zajtrajšok.“
Možno si tu taktiež všimnúť jeden z charakteristických znakov existencializmu a tým je myšlienka, že svet je taký, ako ho prežíva jednotlivec, čiže vnímanie sveta je subjektívne. Napríklad strach prežíva každá z postáv úplne inak.
Pablo pôsobí navonok ľahostajne, no hlavou mu prebiehajú rôzne myšlienky a upadá do apatie. Je kritický k spoluväzňom, ani blízkosť smrti ho nedonúti aby sa na nich pozeral zhovievavo. Je cynický, uvažuje o živote a smrti. Slová v takej situácii nie sú dôležité, strácajú význam. Všetko stráca zmysel, ostáva len človek a smrť. Snaží sa zachovať si vlastnú tvár, svoju identitu a opovrhuje ostatnými spoluväzňami ktorí dávajú svoj strach jasne najavo.
Správanie tejto postavy mi nie je veľmi sympatické, pretože mám pocit, akoby sa Pablo snažil zo seba robiť silného jedinca, no pre mňa táto postava stráca ľudskosť, keďže navonok prejaviť strach je niečo prirodzené, niečo čo patrí k človeku. No myslím si, že práve to je cieľom Sartra, poukázať, len akým absurdným spôsobom si možno uvedomiť svoju vlastnú identitu, samého seba, svoju existenciu.
Juan kričí, plače, odprisaháva, že nikdy nič nespravil, že je tam neprávom. Správanie tejto postavy u mňa vyvolalo miestami až ľútosť. Myslím si, že Sartre túto postavu ako keby odsúdil za to, že nezvládla svoj strach a tak sa nedopracovala k pochopeniu svojej existencie. No aj napriek tomu ako všetci traja, aj táto postava si uvedomuje svoju smrť, svoju osamelosť a zmieruje sa s ňou.
Zatiaľ čo Tom sa snaží svoj strach skryť za neustále rozprávanie, čo Pablovi, značne vadí, veď sa nám ho aj snaží akosi sprotiviť, keď o ňom rozpráva s cítiteľným hnusom. No aj napriek veľmi asympatickému opisu Toma, mi jeho vyrovnanie sa so strachom pripadá najrealistickejšie, myslím si, že mnoho ľudí sa potrebuje zo strachu vyrozprávať.
Pre každého z nás je ťažko súdiť takúto krajnú situáciu, možno preto nám autor dáva možnosť vybrať si z rôznych typov reakcií na niečo tak absurdné, pre normálneho človeka nepredstaviteľné.
Nakoniec Pablo dostane šancu zachrániť sa, ak povie kde sa Ramon skrýva. Nespraví to: „Nemal som už Ramóna Grisa rád. Moje priateľstvo k nemu odumrelo pred svitaním spolu s mojou láskou ku Conche a spolu s mojou túžbou žiť. Ale kvôli tomu som sa nerozhodol zomrieť miesto neho. Jeho život nemal väčšiu cenu ako môj. Žiadny život nemal cenu.“ Keďže pre Pabla už život nemá žiadnu cenu, rozhodne sa vystreliť si z ľudí, ktorí ho vypočúvajú a zo žartu si vymyslí, že Ramon sa nachádza na cintoríne.
Príbeh končí absolútnou absurditou a z človeka odhodlaného obetovať sa za správnu vec, sa stáva hrou náhody nechcený zradca. Pablo však nereaguje šťastím, myslím si, že je znechutený zo života a zmetený z toho ako sa pohráva s osudmi ľudí: „Svet sa so mnou zakrútil, a zrazu som sa našiel na zemi. Tak som sa smial, až mi slzy vhŕkli do očí.”
5. Záver
Táto poviedka na mňa veľmi zapôsobila a podľa môjho názoru autor veľmi realisticky podáva reakciu človeka na smrť v takejto krajnej situácií. Aj keď vo mne vyvolala prevažne veľmi negatívne pocity, no práve to sa mi po prečítaní diela páčilo, pretože autor vťahuje čitateľa do deja a zároveň mu tým aj nepriamo objasňuje základné princípy jeho filozofie.
Taktiež aj celá filozofia existencializmu na mňa veľmi zapôsobila a som rada, že som sa s ňou mohla prostredníctvom tejto práce tak dobre oboznámiť. Podľa mojej mienky, až na menšie „chybičky“, ktoré by sme mohli jej predstaviteľom vytýkať, má tento smer čo to do seba. Je o realite, o vtedajšom svete a snaží sa nájsť akési východisko, útechu pre jednotlivca z vtedajšej ťažkej povojnovej situácie. Nie je o pasivite a ani o skúmaní niečoho nereálneho, nadpozemského, niečoho čo sa nás netýka; to je práve jedna z čŕt tejto filozofie, ktorá ma oslovila.
