V prípade analytických súdov predikát neposkytuje nový poznatok v porovnaní s poznatkom, ktorý obsahuje sám subjekt. Napr. vo vete: Guľa je guľatá. predikát „je guľatá“ hovorí presne to, čo je vyjadrené v subjekte „guľa“. Subjekt tu totiž sám nesie vlastnosť guľatosti. Oproti tomu sú tu syntetické súdy, t. j. také, ktorých predikát sa nevyvodzuje zo subjektu, ale spája sa s ním, napr. veta: Táto guľa je železná. Predikát bližšie určuje, skonkrétňuje subjekt „guľa“, lebo tento subjekt vlastnosť „železnosti“ v sebe ešte neobsahuje. Guľa môže byť akákoľvek, preto je potrebná skúsenosť, prostredníctvom ktorej môžeme určiť predikátom aká guľa teda je. Analytické súdy sú teda vytvárané a priori – mimo skúsenosti, a syntetické a posteriori – zo skúsenosti. Kant sa však zaoberá aj existenciou syntetických súdov a priori – to znamená súdov vyplývajúcich zo skúsenosti, ktoré sú zároveň všeobecné a nutné. Takou je napr. veta: Všetko, čo sa deje má svoju príčinu. Syntetické apriórne vety sú aj matematické, prírodovedné a metafyzické vety. Hlavnou otázkou Kritiky je: Ako sú možné apriórne syntetické súdy? Táto otázka zároveň zahŕňa tri podotázky: Ako je možná čistá matematika?
Ako je možná čistá prírodoveda?
Ako je možná metafyzika ako veda?
Tieto otázky rieši Kant v statiach o transcendentálnej estetike, analytika a dialektike a v rámci každej skúma jednu z troch poznávacích schopností: zmyslovosť, um a rozum. Zmyslovosť je schopnosť pociťovania, um je schopnosť myslieť v pojmoch a súdoch a rozum je schopnosť vytvárať idey, t. j. pojmy rozumu.

Transcendentálna estetika je teda náuka o schopnosti zmyslového poznania a skúma ako je možná čistá matematika nezávislá od skúsenosti. Zmysly nám poskytujú názory, čiže bezprostredné predstavy jednotlivých predmetov. Každá predstava je vlastne látka dôkladne usporiadaná naším vedomím v priestore a čase. Tieto sú nevyhnutnými podmienkami subjektívneho rozvažovania. Všetko, čo vnímame, vnímame v určitom priestore. Predstava priestoru je apriórna. Priestor nepatrí k predmetom samým, je to vlastne len forma, pomocou ktorej sme schopní predmety vnímať. Predmety sa nám vlastne javia – vnímame ich sprostredkovanie cez priestor. Kant z tohto vyvodzuje, že nikdy nemôžeme spoznať veci o sebe.

Zatiaľ čo priestor je formou vonkajšieho vnímanie, čas je formou nášho vnútorného zmyslu. Všetky naše stavy mysle (city, predstavy) sa odohrávajú v čase. Čas je podmienkou, bez ktorej nemôžeme mať žiadnu predstavu. Kant skúmal platnosť týchto dvoch foriem v matematike. Zistil, že priestor plne využíva geometria, ktorá pracuje s objektmi v priestore. Priestor je v tomto prípade apriórny, avšak názory spojené s problematikou geometrie sa viažu na skúsenosť, teda sú syntetické. Formu času využíva aritmetika, náuka o počtoch, ktorá môže vyslovovať všeobecné a nutná súdy mimo skúsenosti, len na základe vnútorného názoru času.

V transcendentálnej analytike sa rieši otázka možnosti čistej prírodovedy. Transcendentálna analytika je náuka o logických princípoch poznávania predmetov. Predmety a pojmy, ktoré vnímame sú nám sprostredkovávané pomocou názoru. Ľudské vnímanie a poznávanie je výsledkom reťazovitého procesu. Zmyslovosť nám poskytuje názory, um urobí názor pre nás zrozumiteľný, čiže formuje materiál, látku a to usporadúvaním názorov. Túto látku potom um pozdvihne na pojem a jednotlivé podmy spája v súdy. Otázkou Kantovej transcendentálnej logiky je: Ako náš um vôbec dospieva k pojmom? Kant tvrdí, že každé tvorenie pojmu je vlastne súdenie, čiže spávanie obsahov alebo znakov. Kant rozlišuje štyri skupiny foriem súdov, v rámci ktorých vyčleňuje vždy tri podskupiny:
1. kvantita súdov (rozsah ich platnosti): všeobecné, zvláštne, jedinečné;
2. kvalita (platnosť alebo neplatnosť súdov): kladné, záporné, nekonečné;
3. relácia (druh vzťahu): podmienené, nepodmienené, vylučujúce;
4. modalita (druh platnosti vzťahu): domnievajúce sa, tvrdiace, nutné.