Tieto formy súdov vlastne reprezentujú formy nášho myslenia. Na tieto formy nadväzujú aj formy tvorenie pojmov. Každá z nich predstavuje ekvivalent príslušný jednej z foriem súdov. Formy tvorenie pojmov sa nazývajú kategórie. Ide o nasledujúce skupiny:
1. kvantita: jedinečnosť, mnohosť, všeobecnosť;
2. kvalita: skutočnosť, neskutočnosť, obmedzenie;
3. relácia: substancia a akcident, príčina a následok, vzájomné pôsobenie;
4 .modalita: možnosť – nemožnosť, existencie – nebytie, nutnosť – náhoda.
Kategórie ako pojmy uvažovania sú nezávislé od skúsenosti. Čisté pojmy získame spojením času, priestoru a kategórií. Toto spojenie ústi do transcendentálnej schémy, vďaka ktorej sa poznanie stane čistým myslením. Náš um za pomoci súdnosti dokáže rozlíšiť, ktorú z dvanástich kategórií má použiť pri usporadúvaní pojmov.
Všetky tieto poznatky prispievajú k objasneniu otázky: Ako je možná čistá prírodoveda? Zákonité usporiadanie javov nazývame prírodou a jej zákony prírodnými zákonmi. Ľudský um však spája javy podľa noriem, ktoré sú v ňom. Z toho vlastne vyplýva, že prírodu „robí“ naše myslenie, teda, že naše myslenie sa neriadi podľa predmetov, ale predmety si prispôsobuje. Tento objav spôsobil v dobovej filozofii veľký rozruch, ktorý sám Kant prirovnával ku Koperníkovmu vysvetleniu pohybu telies slnečnej sústavy.

V stati transcendentálna dialektika sa Kant zaoberal otázkou: Ako je možná metafyzika ako veda? Skúma tu ľudské poznanie, ktoré sa snaží spoznávať nie javy, ale podstatu predmetov. Kant tvrdí, že človek môže poznať len javy, fenomény, ale nikdy nemôže zistiť, čo sa za týmito fenoménmi skrýva. Svet fenoménov, ktorý vnímame je totiž odlišný od sveta veci o sebe, ktorý nemôžeme poznať. Tento je podľa Kanta chaotický a nesformovaný.
Kant sa touto problematikou len zaoberá, nevysvetľuje ju, lebo by vlastne poprel svoje doterajšie tvrdenie – prekročil by hranice javov. Do popredia v tejto stati vystupuje poznávacia schopnosť rozumu, čiže schopnosť usudzovať. Zatiaľ čo um tvorí pojmy a spája ich do súdov, rozum spája súdy do úsudkov. Rozum pritom dáva umu pravidlá ako má pri svojej činnosti postupovať. Rozum, ako schopnosť usudzovania, vytvára tri idey: ideu duše, sveta a boha. Tieto idey pomáhajú človeku, aby do svojho poznania vniesol systematickú jednotu. Kant ďalej tvrdí, že metafyzika o duši, bohu a svete nie je možná, pretože existenciu týchto troch ideí nie je možné rozumom ani dokázať, ani vyvrátiť. Metafyzika je možná len ako veda o možnostiach a hraniciach ľudského poznania.
Kant takto presne vymedzil hranice ľudského rozumu. Týmito hranicami je miesto, kde končí oblasť možného skúsenostného vedenia. Rozum nemôže dokázať všeobecné metafyzické deje, preto je v ľudskom vedomí vytvorený priestor pre vieru v ne.

Kant potvrdil existenciu apriórnych syntetických súdov a v rámci nich aj vysvetlil ako funguje čistá matematika a čistá prírodoveda. Fungovanie metafyziky ako vedy o duši, svete a bohu však naopak poprel. Poukázal na to, že predmet metafyziky, ako sa dovtedy chápal, nie je relevantný ľudskému poznaniu, preto je potrebné vymedziť nový predmet – a tým je skúmanie hraníc ľudského poznania. Dielo a myšlienky Kanta sa stali východiskom pre ďalší vývin novovekej filozofie. Čerpali z neho jeho nasledovníci, ale vlastne všetci veľkí filozofi 19. storočia stavali na základoch Kantových myšlienok.