Immanuel Kant sa svojim dielom stal už počas života najväčším filozofom doby. Jeho projekt predstavuje významný historický medzník; zohral významnú úlohu v období prechodu medzi osvietenstvom a romanticko-estetizujúcou interpretáciou sveta. Okrem historického má však aj systematický význam. Predstavuje vrchol procesu konštituovania novovekej metafyziky subjektu. Kantove predpoklady stať sa významným filozofom neboli spočiatku veľmi jednoznačné. Narodil sa v Kráľovci a vyrastal v chudobnej rodine ako jedno z deviatich detí. Jeho rodičia boli zbožní pietisti a v pietistickom duchu vychovávali aj svoje deti. Toto reformné hnutie luteránskej cirkvi upevňovalo v ľuďoch stredných a nižších vrstiev zmysel pre prácu, povinnosť a modlitby, čo malo trvalý vplyv na Kantovo mravné myslenie. Základné vzdelanie získal v pietistickej škole. Neskôr v dospelosti sa vyjadril, že práve tejto škole vďačí veľmi málo za svoj úspech a slávu. Svoje schopnosti rozvinul až na univerzite v Kráľovci a po jej skončení aj samoštúdiom. Po promócii zostal na univerzite ako súkromný docent. Až o pätnásť rokov neskôr získal profesúru logiky a metafyziky.

Spočiatku bol Kant prívržencom leibnizovsko-wolffovskej filozofie, inými slovami dogmatického racionalizmu, do ktorého Kanta uviedol jeho učiteľ na univerzite. Tento filozofický smer uznával, že svet je poznateľný len prostredníctvom rozumu – bez pomoci skúsenosti. Neskôr sa však Kant dostal k dielam empirikov, hlavne k J. Lockovi a D. Humovi. Lockova teória bola založená na tom, že nič nie je v rozume, čo by nebolo predtým v zmysloch; za zdroj poznania považoval predovšetkým skúsenosť. Táto filozofia znamenala vlastne popretie racionalizmu, nemožno sa preto čudovať, že Kant začal o racionalizme pochybovať. K prvým známkam Kantovho vzďaľovania sa od dogmatickej metafyziky je jeho polemický spis „Sny duchovidcove“ namierený proti švédskemu teosofovi a špiritistovi Emanuelovi Swedenborgovi. Tu v ironickom duchu spochybňuje oprávnenosť dogmatického racionalizmu a poukazuje na nevyhnutnosť spájania logického úsudku so skúsenosťou. Kant si bol vedomý nedostatkov a medzier vo filozofii racionalizmu, avšak nepridal sa bezducho k jeho protikladu – empirizmu. Zostal niekde na rozhraní týchto dvoch filozofických smerov a vytýčil si úlohu (podobne ako Lock) vymedziť, definovať hranice ľudského rozumu. Okrem toho však chcel posúdiť, či je možná metafyzika ako veda - skúmaním hraníc rozumu chcel vytýčiť podmienky vedecky platného poznania a potom pristúpiť k otázke, či ich môže metafyzika splniť.

Kantovo dielo sa delí na tri obdobia – predkritické, kritické a pokritické. V prvom období sa výrazne venoval otázkam prírodovedy; najvýznamnejším spisom tohto obdobia sú „Všeobecné dejiny prírody a teória nebies.“ Objavujú sa tiež diela, na ktoré Kant priamo nadviaže svojimi kritickými prácami. Okrem spomenutých „Snov duchovidcových“ je to aj spis „O formách a princípoch zmyslového a inteligibilného sveta“, v ktorom poprel objektívnu existenciu priestoru a času.
Druhé - kritické obdobie zahŕňa vrchol Kantovej tvorby. V tomto období pokračuje v napĺňaní svojho predsavzatia a skúma zákonitosti a štruktúru ľudského myslenia a poznávania. Do tohto obdobia patria diela „Kritika čistého rozumu,“ „Kritika praktického rozumu,“ „Kritika súdnosti.“
Dielo „Kritika čistého rozumu“ má pre Kantove dovtedajšie teórie a myšlienky zjednocujúci význam. Ide o kritiku všetkého poznania, ku ktorému sa dá dospieť „a priori“, čiže nezávisle od skúsenosti. Kladie si otázku: „Ako je možný prechod od predstáv k veciam a čo oprávňuje človeka, ktorý získal len predstavy o veciach aby o nich vyslovoval súdy?“ Podľa Kanta poznanie človeka vychádza z dvoch prameňov – jedným z nich je skúsenosť, tak ako tvrdia empirici. Kant však ich teóriu rozšíril o druhý prameň poznania a tým sú pojmy.

„Kritika čistého rozumu“ sa skladá z dvoch rámcujúcich častí, úvodu a záveru, a dvoch častí tvoriacich jadro diela – tými sú transcendentálna náuka o elementoch a transcendentálna metodológia. Náuka o elementoch sa tiež rozdeľuje na dve časti, a to na transcendentálnu estetiku, ktorá sa zaoberá schopnosťou zmyslovosti, a transcendentálnu logiku skúmajúcu schopnosť myslenia. Logika sa ďalej delí na transcendentálnu analytiku a transcendentálnu dialektiku. Transcendentálne v tomto zmysle je podľa Kanta každé poznanie, ktoré sa nezaoberá predmetmi ale spôsobom nášho poznania predmetov, pokiaľ ich možno poznať nezávisle od skúsenosti.
Na začiatku Kritiky nadväzuje Kant na zistenie J. Locka, že všetko poznanie začína skúsenosťou. Kant však na rozdiel od empiristov zdôrazňuje, že to neznamená, že všetko poznanie pochádza zo skúsenosti. Poznanie a skúsenosť sú vyjadrované v súdoch a tieto súdy Kant delí na dva druhy: súdy a priori, tzn. súdy nezávislé od skúsenosti, ktoré nadobúdame ešte pred ňou. Po druhé sú to súdy a posteriori, čiže súdy empirické, nadobúdané práve zo skúsenosti.
Čistým rozumom myslí Kant rozum využívajúci čisté poznatky, tzn. také, ktoré nevychádzajú zo zmyslovosti, teda poznatky a priori. Čisté poznanie – mimo empírie – je také poznanie, ktoré spĺňa dve základné požiadavky: nutnosť a všeobecnosť. Empirické poznatky sa spravidla vzťahujú na konkrétne objekty skutočnosti a nie sú ani nutné, t. j. stále, nemenné. Kant teda dokázal, že poznatky nutné a všeobecné (apriórne) nemôžu pochádzať zo skúsenosti.
Súd je vlastne vzťah medzi subjektom a predikátom súdu, kde subjekt predstavuje to, o čom sa súd vyslovuje a predikátom je to, čo sa hovorí o subjekte. Podľa druhu vzťahu medzi subjektom a predikátom Kant rozdeľuje dva druhy súdov: analytické a syntetické.
V prípade analytických súdov predikát neposkytuje nový poznatok v porovnaní s poznatkom, ktorý obsahuje sám subjekt. Napr. vo vete: Guľa je guľatá. predikát „je guľatá“ hovorí presne to, čo je vyjadrené v subjekte „guľa“. Subjekt tu totiž sám nesie vlastnosť guľatosti. Oproti tomu sú tu syntetické súdy, t. j. také, ktorých predikát sa nevyvodzuje zo subjektu, ale spája sa s ním, napr. veta: Táto guľa je železná. Predikát bližšie určuje, skonkrétňuje subjekt „guľa“, lebo tento subjekt vlastnosť „železnosti“ v sebe ešte neobsahuje. Guľa môže byť akákoľvek, preto je potrebná skúsenosť, prostredníctvom ktorej môžeme určiť predikátom aká guľa teda je. Analytické súdy sú teda vytvárané a priori – mimo skúsenosti, a syntetické a posteriori – zo skúsenosti. Kant sa však zaoberá aj existenciou syntetických súdov a priori – to znamená súdov vyplývajúcich zo skúsenosti, ktoré sú zároveň všeobecné a nutné. Takou je napr. veta: Všetko, čo sa deje má svoju príčinu. Syntetické apriórne vety sú aj matematické, prírodovedné a metafyzické vety. Hlavnou otázkou Kritiky je: Ako sú možné apriórne syntetické súdy? Táto otázka zároveň zahŕňa tri podotázky: Ako je možná čistá matematika?
Ako je možná čistá prírodoveda?
Ako je možná metafyzika ako veda?
Tieto otázky rieši Kant v statiach o transcendentálnej estetike, analytika a dialektike a v rámci každej skúma jednu z troch poznávacích schopností: zmyslovosť, um a rozum. Zmyslovosť je schopnosť pociťovania, um je schopnosť myslieť v pojmoch a súdoch a rozum je schopnosť vytvárať idey, t. j. pojmy rozumu.

Transcendentálna estetika je teda náuka o schopnosti zmyslového poznania a skúma ako je možná čistá matematika nezávislá od skúsenosti. Zmysly nám poskytujú názory, čiže bezprostredné predstavy jednotlivých predmetov. Každá predstava je vlastne látka dôkladne usporiadaná naším vedomím v priestore a čase. Tieto sú nevyhnutnými podmienkami subjektívneho rozvažovania. Všetko, čo vnímame, vnímame v určitom priestore. Predstava priestoru je apriórna. Priestor nepatrí k predmetom samým, je to vlastne len forma, pomocou ktorej sme schopní predmety vnímať. Predmety sa nám vlastne javia – vnímame ich sprostredkovanie cez priestor. Kant z tohto vyvodzuje, že nikdy nemôžeme spoznať veci o sebe.

Zatiaľ čo priestor je formou vonkajšieho vnímanie, čas je formou nášho vnútorného zmyslu. Všetky naše stavy mysle (city, predstavy) sa odohrávajú v čase. Čas je podmienkou, bez ktorej nemôžeme mať žiadnu predstavu. Kant skúmal platnosť týchto dvoch foriem v matematike. Zistil, že priestor plne využíva geometria, ktorá pracuje s objektmi v priestore. Priestor je v tomto prípade apriórny, avšak názory spojené s problematikou geometrie sa viažu na skúsenosť, teda sú syntetické. Formu času využíva aritmetika, náuka o počtoch, ktorá môže vyslovovať všeobecné a nutná súdy mimo skúsenosti, len na základe vnútorného názoru času.

V transcendentálnej analytike sa rieši otázka možnosti čistej prírodovedy. Transcendentálna analytika je náuka o logických princípoch poznávania predmetov. Predmety a pojmy, ktoré vnímame sú nám sprostredkovávané pomocou názoru. Ľudské vnímanie a poznávanie je výsledkom reťazovitého procesu. Zmyslovosť nám poskytuje názory, um urobí názor pre nás zrozumiteľný, čiže formuje materiál, látku a to usporadúvaním názorov. Túto látku potom um pozdvihne na pojem a jednotlivé podmy spája v súdy. Otázkou Kantovej transcendentálnej logiky je: Ako náš um vôbec dospieva k pojmom? Kant tvrdí, že každé tvorenie pojmu je vlastne súdenie, čiže spávanie obsahov alebo znakov. Kant rozlišuje štyri skupiny foriem súdov, v rámci ktorých vyčleňuje vždy tri podskupiny:
1. kvantita súdov (rozsah ich platnosti): všeobecné, zvláštne, jedinečné;
2. kvalita (platnosť alebo neplatnosť súdov): kladné, záporné, nekonečné;
3. relácia (druh vzťahu): podmienené, nepodmienené, vylučujúce;
4. modalita (druh platnosti vzťahu): domnievajúce sa, tvrdiace, nutné.
Tieto formy súdov vlastne reprezentujú formy nášho myslenia. Na tieto formy nadväzujú aj formy tvorenie pojmov. Každá z nich predstavuje ekvivalent príslušný jednej z foriem súdov. Formy tvorenie pojmov sa nazývajú kategórie. Ide o nasledujúce skupiny:
1. kvantita: jedinečnosť, mnohosť, všeobecnosť;
2. kvalita: skutočnosť, neskutočnosť, obmedzenie;
3. relácia: substancia a akcident, príčina a následok, vzájomné pôsobenie;
4 .modalita: možnosť – nemožnosť, existencie – nebytie, nutnosť – náhoda.
Kategórie ako pojmy uvažovania sú nezávislé od skúsenosti. Čisté pojmy získame spojením času, priestoru a kategórií. Toto spojenie ústi do transcendentálnej schémy, vďaka ktorej sa poznanie stane čistým myslením. Náš um za pomoci súdnosti dokáže rozlíšiť, ktorú z dvanástich kategórií má použiť pri usporadúvaní pojmov.
Všetky tieto poznatky prispievajú k objasneniu otázky: Ako je možná čistá prírodoveda? Zákonité usporiadanie javov nazývame prírodou a jej zákony prírodnými zákonmi. Ľudský um však spája javy podľa noriem, ktoré sú v ňom. Z toho vlastne vyplýva, že prírodu „robí“ naše myslenie, teda, že naše myslenie sa neriadi podľa predmetov, ale predmety si prispôsobuje. Tento objav spôsobil v dobovej filozofii veľký rozruch, ktorý sám Kant prirovnával ku Koperníkovmu vysvetleniu pohybu telies slnečnej sústavy.

V stati transcendentálna dialektika sa Kant zaoberal otázkou: Ako je možná metafyzika ako veda? Skúma tu ľudské poznanie, ktoré sa snaží spoznávať nie javy, ale podstatu predmetov. Kant tvrdí, že človek môže poznať len javy, fenomény, ale nikdy nemôže zistiť, čo sa za týmito fenoménmi skrýva. Svet fenoménov, ktorý vnímame je totiž odlišný od sveta veci o sebe, ktorý nemôžeme poznať. Tento je podľa Kanta chaotický a nesformovaný.
Kant sa touto problematikou len zaoberá, nevysvetľuje ju, lebo by vlastne poprel svoje doterajšie tvrdenie – prekročil by hranice javov. Do popredia v tejto stati vystupuje poznávacia schopnosť rozumu, čiže schopnosť usudzovať. Zatiaľ čo um tvorí pojmy a spája ich do súdov, rozum spája súdy do úsudkov. Rozum pritom dáva umu pravidlá ako má pri svojej činnosti postupovať. Rozum, ako schopnosť usudzovania, vytvára tri idey: ideu duše, sveta a boha. Tieto idey pomáhajú človeku, aby do svojho poznania vniesol systematickú jednotu. Kant ďalej tvrdí, že metafyzika o duši, bohu a svete nie je možná, pretože existenciu týchto troch ideí nie je možné rozumom ani dokázať, ani vyvrátiť. Metafyzika je možná len ako veda o možnostiach a hraniciach ľudského poznania.
Kant takto presne vymedzil hranice ľudského rozumu. Týmito hranicami je miesto, kde končí oblasť možného skúsenostného vedenia. Rozum nemôže dokázať všeobecné metafyzické deje, preto je v ľudskom vedomí vytvorený priestor pre vieru v ne.

Kant potvrdil existenciu apriórnych syntetických súdov a v rámci nich aj vysvetlil ako funguje čistá matematika a čistá prírodoveda. Fungovanie metafyziky ako vedy o duši, svete a bohu však naopak poprel. Poukázal na to, že predmet metafyziky, ako sa dovtedy chápal, nie je relevantný ľudskému poznaniu, preto je potrebné vymedziť nový predmet – a tým je skúmanie hraníc ľudského poznania. Dielo a myšlienky Kanta sa stali východiskom pre ďalší vývin novovekej filozofie. Čerpali z neho jeho nasledovníci, ale vlastne všetci veľkí filozofi 19. storočia stavali na základoch Kantových myšlienok.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Immanuel Kant: Koncepcia poznania