Immanuel Kant sa svojim dielom stal už počas života najväčším filozofom doby. Jeho projekt predstavuje významný historický medzník; zohral významnú úlohu v období prechodu medzi osvietenstvom a romanticko-estetizujúcou interpretáciou sveta. Okrem historického má však aj systematický význam. Predstavuje vrchol procesu konštituovania novovekej metafyziky subjektu. Kantove predpoklady stať sa významným filozofom neboli spočiatku veľmi jednoznačné. Narodil sa v Kráľovci a vyrastal v chudobnej rodine ako jedno z deviatich detí. Jeho rodičia boli zbožní pietisti a v pietistickom duchu vychovávali aj svoje deti. Toto reformné hnutie luteránskej cirkvi upevňovalo v ľuďoch stredných a nižších vrstiev zmysel pre prácu, povinnosť a modlitby, čo malo trvalý vplyv na Kantovo mravné myslenie. Základné vzdelanie získal v pietistickej škole. Neskôr v dospelosti sa vyjadril, že práve tejto škole vďačí veľmi málo za svoj úspech a slávu. Svoje schopnosti rozvinul až na univerzite v Kráľovci a po jej skončení aj samoštúdiom. Po promócii zostal na univerzite ako súkromný docent. Až o pätnásť rokov neskôr získal profesúru logiky a metafyziky.

Spočiatku bol Kant prívržencom leibnizovsko-wolffovskej filozofie, inými slovami dogmatického racionalizmu, do ktorého Kanta uviedol jeho učiteľ na univerzite. Tento filozofický smer uznával, že svet je poznateľný len prostredníctvom rozumu – bez pomoci skúsenosti. Neskôr sa však Kant dostal k dielam empirikov, hlavne k J. Lockovi a D. Humovi. Lockova teória bola založená na tom, že nič nie je v rozume, čo by nebolo predtým v zmysloch; za zdroj poznania považoval predovšetkým skúsenosť. Táto filozofia znamenala vlastne popretie racionalizmu, nemožno sa preto čudovať, že Kant začal o racionalizme pochybovať. K prvým známkam Kantovho vzďaľovania sa od dogmatickej metafyziky je jeho polemický spis „Sny duchovidcove“ namierený proti švédskemu teosofovi a špiritistovi Emanuelovi Swedenborgovi. Tu v ironickom duchu spochybňuje oprávnenosť dogmatického racionalizmu a poukazuje na nevyhnutnosť spájania logického úsudku so skúsenosťou. Kant si bol vedomý nedostatkov a medzier vo filozofii racionalizmu, avšak nepridal sa bezducho k jeho protikladu – empirizmu. Zostal niekde na rozhraní týchto dvoch filozofických smerov a vytýčil si úlohu (podobne ako Lock) vymedziť, definovať hranice ľudského rozumu. Okrem toho však chcel posúdiť, či je možná metafyzika ako veda - skúmaním hraníc rozumu chcel vytýčiť podmienky vedecky platného poznania a potom pristúpiť k otázke, či ich môže metafyzika splniť.

Kantovo dielo sa delí na tri obdobia – predkritické, kritické a pokritické. V prvom období sa výrazne venoval otázkam prírodovedy; najvýznamnejším spisom tohto obdobia sú „Všeobecné dejiny prírody a teória nebies.“ Objavujú sa tiež diela, na ktoré Kant priamo nadviaže svojimi kritickými prácami. Okrem spomenutých „Snov duchovidcových“ je to aj spis „O formách a princípoch zmyslového a inteligibilného sveta“, v ktorom poprel objektívnu existenciu priestoru a času.
Druhé - kritické obdobie zahŕňa vrchol Kantovej tvorby. V tomto období pokračuje v napĺňaní svojho predsavzatia a skúma zákonitosti a štruktúru ľudského myslenia a poznávania. Do tohto obdobia patria diela „Kritika čistého rozumu,“ „Kritika praktického rozumu,“ „Kritika súdnosti.“
Dielo „Kritika čistého rozumu“ má pre Kantove dovtedajšie teórie a myšlienky zjednocujúci význam. Ide o kritiku všetkého poznania, ku ktorému sa dá dospieť „a priori“, čiže nezávisle od skúsenosti. Kladie si otázku: „Ako je možný prechod od predstáv k veciam a čo oprávňuje človeka, ktorý získal len predstavy o veciach aby o nich vyslovoval súdy?“ Podľa Kanta poznanie človeka vychádza z dvoch prameňov – jedným z nich je skúsenosť, tak ako tvrdia empirici. Kant však ich teóriu rozšíril o druhý prameň poznania a tým sú pojmy.

„Kritika čistého rozumu“ sa skladá z dvoch rámcujúcich častí, úvodu a záveru, a dvoch častí tvoriacich jadro diela – tými sú transcendentálna náuka o elementoch a transcendentálna metodológia. Náuka o elementoch sa tiež rozdeľuje na dve časti, a to na transcendentálnu estetiku, ktorá sa zaoberá schopnosťou zmyslovosti, a transcendentálnu logiku skúmajúcu schopnosť myslenia. Logika sa ďalej delí na transcendentálnu analytiku a transcendentálnu dialektiku. Transcendentálne v tomto zmysle je podľa Kanta každé poznanie, ktoré sa nezaoberá predmetmi ale spôsobom nášho poznania predmetov, pokiaľ ich možno poznať nezávisle od skúsenosti.
Na začiatku Kritiky nadväzuje Kant na zistenie J. Locka, že všetko poznanie začína skúsenosťou. Kant však na rozdiel od empiristov zdôrazňuje, že to neznamená, že všetko poznanie pochádza zo skúsenosti. Poznanie a skúsenosť sú vyjadrované v súdoch a tieto súdy Kant delí na dva druhy: súdy a priori, tzn. súdy nezávislé od skúsenosti, ktoré nadobúdame ešte pred ňou. Po druhé sú to súdy a posteriori, čiže súdy empirické, nadobúdané práve zo skúsenosti.
Čistým rozumom myslí Kant rozum využívajúci čisté poznatky, tzn. také, ktoré nevychádzajú zo zmyslovosti, teda poznatky a priori. Čisté poznanie – mimo empírie – je také poznanie, ktoré spĺňa dve základné požiadavky: nutnosť a všeobecnosť. Empirické poznatky sa spravidla vzťahujú na konkrétne objekty skutočnosti a nie sú ani nutné, t. j. stále, nemenné. Kant teda dokázal, že poznatky nutné a všeobecné (apriórne) nemôžu pochádzať zo skúsenosti.
Súd je vlastne vzťah medzi subjektom a predikátom súdu, kde subjekt predstavuje to, o čom sa súd vyslovuje a predikátom je to, čo sa hovorí o subjekte. Podľa druhu vzťahu medzi subjektom a predikátom Kant rozdeľuje dva druhy súdov: analytické a syntetické.