Schumanová deklarácia
Politik Robert Schuman, kvalifikovaný právnik a francúzsky minister zahraničných vecí od roku 1948 do roku 1952, patrí medzi zakladateľov európskej jednoty.
Pochádzajúc z francúzsko-nemeckého pohraničného regiónu Alsasko, napriek - alebo možno v dôsledku - vlastnej skúsenosti z nacistického Nemecka si uvedomil, že iba trvalé uzmierenie s Nemeckom môže vytvoriť základňu jednotnej Európy. V roku 1940 ho deportovali do Nemecka, odkiaľ po dvoch rokov ušiel a zapojil sa do francúzskeho Hnutia odporu. Napriek tomu po vojne, keď sa stal ministrom zahraničných vecí, neprejavil žiadnu nenávisť.
V spolupráci s francúzskym politikom a ekonómom Jeanom Monnetom načrtol medzinárodne uznávaný Schumanov plán. Publikoval ho 9. mája 1950. Tento deň teraz považujeme za deň zrodu Európskej únie. Navrhol spoločnú kontrolu výroby uhlia a ocele, najdôležitejších materiálov pre zbrojársky priemysel. Základná myšlienka znela: Ten, kto nemá kontrolu nad produkciou uhlia a ocele, nie je schopný viesť vojnu.
Schuman informoval o pláne nemeckého kancelára Konráda Adenauera; ten ihneď pochopil príležitosť pre mierovú Európu a súhlasil. Krátko na to reagovali aj vlády Talianska, Belgicka, Luxemburska a Holandska. Šesť štátov podpísalo v apríli 1951 v Paríži dohodu o Európskom spoločenstve uhlia a ocele. Tak - ako mierová iniciatíva - vznikla Európska únia.
Parížska zmluva a vznik Európskeho Spoločenstva pre Uhlia a Oceľ

Na založenie Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ jeho autor Monnet predpokladal založenie Vysokého úradu, ktorý by zabezpečil realizáciu cieľov Parížskej zmluvy z roku 1951. Tento orgán mal zvažovať „všeobecné záujmy Spoločenstva“ a mal pôsobiť nezávisle od požiadaviek jednotlivých členských štátov (článok 9). Členovia Spoločenstva mali rešpektovať „nadnárodný charakter“ Vysokého úradu, čo znamenalo, že jeho legislatívne rozhodnutia budú nadradené legislatíve jednotlivých členských krajín. Európsky súd mal zabezpečiť, aby sa zákony spoločenstva implementovali v členských štátoch podľa ich interpretácie a aplikácie v rámci Parížskej zmluvy. Monetov plán teda očakával, že orgány Spoločenstva budú iba združovať záujmy členských štátov.
Podpísanie Parížskej zmluvy v apríli v roku 1951 znamenalo, že šesť členských krajín akceptovalo obidve inštitúcie. Počas rokovania však boli vytvorené aj ďalšie inštitúcie. Bola založená rada ministrov, ktorá mala koordinovať prácu Vysokého úradu s politikmi šiestich členských vlád. Bolo založené aj Parlamentné Zhromaždenie, v ktorom boli zastúpení poslanci jednotlivých národných parlamentov, ale ty však prípadne mohli byť volení aj v priamych voľbách. Parlamentné Zhromaždenie malo zabezpečiť demokratickú kontrolu ESUO. Vznikla aj ekonomická a sociálna rada, zastupujúca zamestnávateľov, zamestnancov a spotrebiteľov, ktorá, rovnako ako Parlamentné Zhromaždenie, mala poradné postavenie. Aj napriek vzniku množstva týchto inštitúcií mal Vysoký úrad kľúčové postavenie v rámci ESUO. Hlavnou ideou ESUO bolo hľadať riešenia, ktoré by boli výhodne pre všetkých šesť členských krajín ako celku a nie hľadať kompromisy medzi nimi.

Druhá Rímska zmluva a vznik EUROATOMU
ESUO dosiahlo pozoruhodné úspechy, preto sa o niekoľko rokov tých istých šesť krajín rozhodlo pokračovať a zjednotiť ďalšie hospodárske oblasti. V roku 1957 podpísali spomínané krajiny Rímske zmluvy, ktoré založili spoločenstvo pre atómovú energiu (EURATOM) a Európske hospodárske spoločenstvo (EHS). Členské štáty sa dohodli na vzájomnom zrušení obchodných bariér a na vytvorení „spoločného trhu“.
Európske hospodárske spoločenstvo vzniklo, ako ekonomické spoločenstvo. Malo pozostávať zo spoločného trhu aj spoločnej politiky v takých oblastiach, ako je obchodná politika, politika vo vzťahu k bývalým kolóniám a sociálna politika.
Uvedené princípy a politiky tvorili ekonomický základ Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Inštitúcie EHS a aj Euroatomu, ktorý má rovnakú štruktúru, sa podobali inštitúciám ESUO, ale bolo tu niekoľko dôležitých rozdielov. EHS má Komisiu, ekvivalent Vysokého úradu ESUO, ktorá sa skladá z deviatich komisárov, nezávislých od inštrukcií svojich národných vlád alebo iných inštitúcií mimo spoločenstva. Podľa článku 155 Rímskej zmluvy, komisia má štyri hlavné funkcie:
1) zabezpečiť implementáciu zmluvy
2) formulovať odporúčania, alebo predkladať stanoviská, ako to vyžaduje zmluva
3) prijímať vlastné rozhodnutia
4) implementovať pravidlá schválené radou.
Rada ministrov má podľa Rímskej zmluvy právo prijímať rozhodnutia a môže splnomocniť Komisiu v riešení niektorých otázok. Rada sa skladá z ministrov alebo ich zástupcov, podľa toho, o akej otázke sa diskutuje.
Európske parlamentné zhromaždenie malo podľa rímskej zmluvy poradné postavenie aj naďalej a išlo o to isté zhromaždenie ako pri ESUO. Jeho členovia boli síce priamo delegovaní národnými parlamentmi, ale rímska zmluva zakotvovala možnosť priamej voľby parlamentu. Jediná relevantná právomoc, ktorou Zhromaždenie disponovalo bola možnosť odvolať Komisiu, nie však tvorbu novej.
Súdny dvor bol tiež ten istý ako súd, ktorý vznikol vytvorením ESUO. Rozšírili sa však jeho právomoci. Dôležitá bola zmena, že na súdny dvor sa mohli obrátiť už nie len členské štáty, ale aj inštitúcie ES, jednotlivci a firmy, ktoré boli zasiahnuté nejakým zákonom ES. Tiež v prípade konfliktu zákony ES boli nadradené národným zákonom.

Maastrichtská zmluva
Zmluva o Európskej únií, ktorá bola podpísaná v Maastrichte v roku 1992, zaviedla ďalšie zmeny do „únie spoločenstva“. Maastichtská zmluva ma tri významné zložky:

Prvý pilier – európske spoločenstvá - legislatívne a inštitucionálne

1. 1Inštitucionálne zmeny, ktoré zhrňujú
- rozšírenie právomoci EP do takej miery, že súhlas EP s hlavnými zmluvami medzi ES a tretími krajinami a schválenie vstupu nových de EU je nutný
- rozvinutie zmierovacej procedúry medzi EP a Radou ministrov (článok 189b) tak, aby EP mal konečné slovo pri prijímaní určitých zákonov (výskum, rozvoj, zdravotníctvo alebo kultúra)
- kooperačné procedúry boli rozšírené do oblastí sociálna a environmentálna politika a rozvoj spolupráce
- podľa článku 138c EP môže ustanoviť dočasné vyšetrovacie výbory na prešetrenie nesprávneho výkladu pri implementácií zákonov ES
- EP má právo vymenovať ombucmana
- Postavenie súdu, ktorý bol založený jednotným európskym aktom bolo posilnené
- Audítorský súd sa stal jednou z hlavných inštitúcií ES, dostal sa na rovnakú úroveň ako Európsky súd. Komisia, Rada ministrov a EP
- Bol ustanovený výbor pre regióny

1.2Bolo zavedené občianstvo EU
1.3Vznikol fond súdržnosti za účelom poskytovania podpory pre rozvoj infraštruktúry v doprave a ochrane životného prostredia v chudobnejších štátoch únie, najmä v Grécku, Írsku, Portugalsku a Španielsku.
1.4Bol naplánovaný vznik EMU
Druhý prvok EÚ – Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika
Druhý pilier EÚ vznikol už na základe existujúcej spolupráce v rámci spoločného riešenia zahraničných a bezpečnostných otázok. Na základe jednotného európskeho zákona, ktorý zakotvuje, že únia a jej členské štáty „budú definovať spoločnú bezpečnostnú a zahraničnú politiku.

Tretí pilier – spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí
Podobne ako spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, aj táto spolupráca sa má dotýkať najmä vzťahov medzi jednotlivými vládami a nie je determinovaná nijakými inštitúciami ES. Táto oblasť pokrýva azylovú politiku, pohraničnú kontrolu, imigráciu, boj proti drogám a medzinárodným podvodom, súdnu spoluprácu v občianskych a trestných otázkach, colnú spoluprácu a boj proti terorizmu.

Kodanské kritériá
Rozširovanie EÚ na východ začalo, keď Európska rada na svojom zasadaní v Kodani v júni 1993 prijala historické rozhodnutie otvoriť Európsku úniu krajinám strednej a východnej Európy.
Pristupujúca krajina musí prechádzať priebežným hodnotením, ktoré boli stanovené na zasadaní Európskej rady v Kodani roku 1993 a ktoré sa nazývajú Kodanské kritériá. Sú to: politické kritériá, ekonomické kritériá a kritéria prevzatia záväzkov vyplývajúcich z členstva v EÚ. Štvrté kritérium bolo pridané Európskou radou v Madride, a týka sa administratívnej a justičnej schopnosti implementovať acquis communautaire.

História Európskej únie v dátach
9. mája 1950 oznámil Robert Schuman plán vytvorenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO), čo viedlo k podpísaniu zmluvy v Paríži v apríli 1951. Tento plán staval na myšlienke Jeana Monneta vybudovať jednotnú Európu krok za krokom tak, ako murár stavia budovu. Základ položilo 6 štátov: Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko. Parlamentné zhromaždenie ESUO prvýkrát zasadlo v septembri 1952 v Štrasburgu.
25. marca 1957 podpísali zakladajúce štáty zmluvu z Ríma, ktorou založili Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo atómové energie (Euratom). V tomto čase mal spoločný parlament 142 zástupcov zo všetkých členských štátov.
1. august 1968 osemnásť mesiacov pred termínom stanoveným v Zmluve o EHS sa odbúrali posledné colné bariéry medzi členskými štátmi a zaviedla sa spoločná colná tarifa na dovoz z nečlenských štátov. Colná únia začala fungovať. Odstránenie ciel medzi členmi EHS bolo výrazným úspechom. Obchod medzi krajinami EHS vzrástol v období rokov 1958 až 1970 šesťkrát, zatiaľ čo celkový obchod s nečlenskými krajinami trikrát. V rovnakom období hrubý národný produkt EHS vzrástol o 70 %. Európske firmy po prvý raz získali prístup na trh v rozsahu celého kontinentu tak, ako je to v USA a mohli využívať dynamický efekt otvorených hraníc. Colná únia tiež znamenala, že aj obyvatelia pocítili praktický prínos európskej integrácie. Spotrebitelia získali možnosť širšieho výberu tovarov vďaka dovozom z ostatných členských štátov.
V januári 1973 sa EHS rozšírilo o nasledujúcich členov: Dánsko, Írsko a Veľká Británia. Parlament mal 198 členov.
V júni 1979 sa podľa zmluvy z Ríma uskutočnili v jednotlivých členských štátoch prvé priame voľby do Európskeho parlamentu. 410 zvolených poslancov z 9 štátov zasadlo v júli 1979 v novej budove parlamentu Palais de l'Europe v Štrasburgu.
V januári 1981 sa Grécko stalo desiatym členským štátom EHS. Parlament sa rozšíril na 434 poslancov.
V júni 1984 sa konali druhé priame voľby do Európskeho parlamentu.
V januári 1986 vstúpili do EHS Španielsko a Portugalsko. Počet poslancov v parlamente sa zvýšil na 518.
17. februára 1986 podpísali vlády členských štátov Jednotný európsky akt. Jednotný európsky akt rozširuje a zásadne dopĺňa zmluvu z Ríma. Európsky parlament definuje nové vzťahy medzi parlamentom a radou. V tejto zmluve sa 12 členských štátov zaväzuje do 31. decembra 1992 vytvoriť spoločný trh s bezhraničným pohybom osôb, tovaru a kapitálu.
V júni 1989 sa konali tretie európske parlamentné voľby.
19. júna 1990 podpísali v Schengene ministri zahraničných vecí Francúzka, Nemecka a krajín Beneluxu dohodu o odstránení colných a pasových kontrol na vzájomných hraniciach a o voľnom pohybe občanov týchto štátov na ich území. Dohoda obsahuje 142 bodov, ktoré nahradzujú zákony jednotlivých štátov a musí byť ratifikovaná parlamentmi všetkých zúčastnených strán. Postupne k dohode pristúpili Taliansko, Španielsko, Portugalsko a Grécko.
V decembri 1991 sa rozhodli zástupcovia vlád členských štátov EHS na zasadnutí Európskej rady v Maastrichte založiť Európsku úniu.
Vo februári 1992 bola v Maastrichte podpísaná Zmluva o Európskej únii. Európsky parlament získal ďalšie právomoci najmä v legislatívnej oblasti. V zmluve bolo zakotvené aj ustanovenie inštitúcie ombudsmana.
1. novembra 1993 vstupuje Zmluva o Európskej únii po ratifikácii v členských štátoch do platnosti.

V júni 1994 sa konali štvrté európske parlamentné voľby. Na základe zjednotenia Nemecka sa zvýšil počet poslancov na 567.
1. januára 1995 pristúpili do EÚ Fínsko, Rakúsko a Švédsko. V Európskom parlamente sa počet poslancov rozšíril na súčasných 626.
26. marca 1995 vstupuje do platnosti dohoda zo Schengenu, ku ktorej pristúpilo v apríli 1995 aj Rakúsko.
2. októbra 1997bola formálne podpísaná Amsterdamská zmluva. Po jej ratifikácii všetkými 15 členskými štátmi nadobudla platnosť 1. mája 1999.
1998 – Založenie Európskej centrálnej banky
12. marca 1999 – Česká republika, Maďarsko a Poľsko sa stali členmi NATO
17. decembra 1999 – konalo sa prvé zasadnutie Konventu o budúcnosti EÚ
15. februára 2000 – Začali sa prvé vstupné rozhovory medzi EÚ a Bulharskom, Litvou, Lotyšskom, Maltou, Rumunskom a Slovenskom
l. januára 2002 – Euro sa stalo jedinou meno v 12 štátoch Európskej únie
21. novembra 2002 – Slovensko dostalo oficiálnu pozvánku do NATO
12. – 13. decembra 2002 – Európska rada v Kodani ukončila prístupové rokovania s kandidátmi, aj so Slovenskom
16. apríla 2003 – Podpísanie prístupovej zmluvy v Aténach, čo bol začiatok ratifikačného procesu
16. – 17. mája – Na Slovensku sa konalo referendum o vstupe do EÚ. Väčšina voličov sa vyslovila za vstup krajiny do únie
jún 2003 – Konvent o budúcnosti EÚ predložil návrh Ústavnej zmluvy o EÚ
1. máj 2004 – vstup Slovenskej republiky a ďalších deviatich krajín do EÚ.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Zmluvy Európskej únie