Schumanová deklarácia
Politik Robert Schuman, kvalifikovaný právnik a francúzsky minister zahraničných vecí od roku 1948 do roku 1952, patrí medzi zakladateľov európskej jednoty.
Pochádzajúc z francúzsko-nemeckého pohraničného regiónu Alsasko, napriek - alebo možno v dôsledku - vlastnej skúsenosti z nacistického Nemecka si uvedomil, že iba trvalé uzmierenie s Nemeckom môže vytvoriť základňu jednotnej Európy. V roku 1940 ho deportovali do Nemecka, odkiaľ po dvoch rokov ušiel a zapojil sa do francúzskeho Hnutia odporu. Napriek tomu po vojne, keď sa stal ministrom zahraničných vecí, neprejavil žiadnu nenávisť.
V spolupráci s francúzskym politikom a ekonómom Jeanom Monnetom načrtol medzinárodne uznávaný Schumanov plán. Publikoval ho 9. mája 1950. Tento deň teraz považujeme za deň zrodu Európskej únie. Navrhol spoločnú kontrolu výroby uhlia a ocele, najdôležitejších materiálov pre zbrojársky priemysel. Základná myšlienka znela: Ten, kto nemá kontrolu nad produkciou uhlia a ocele, nie je schopný viesť vojnu.
Schuman informoval o pláne nemeckého kancelára Konráda Adenauera; ten ihneď pochopil príležitosť pre mierovú Európu a súhlasil. Krátko na to reagovali aj vlády Talianska, Belgicka, Luxemburska a Holandska. Šesť štátov podpísalo v apríli 1951 v Paríži dohodu o Európskom spoločenstve uhlia a ocele. Tak - ako mierová iniciatíva - vznikla Európska únia.
Parížska zmluva a vznik Európskeho Spoločenstva pre Uhlia a Oceľ

Na založenie Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ jeho autor Monnet predpokladal založenie Vysokého úradu, ktorý by zabezpečil realizáciu cieľov Parížskej zmluvy z roku 1951. Tento orgán mal zvažovať „všeobecné záujmy Spoločenstva“ a mal pôsobiť nezávisle od požiadaviek jednotlivých členských štátov (článok 9). Členovia Spoločenstva mali rešpektovať „nadnárodný charakter“ Vysokého úradu, čo znamenalo, že jeho legislatívne rozhodnutia budú nadradené legislatíve jednotlivých členských krajín. Európsky súd mal zabezpečiť, aby sa zákony spoločenstva implementovali v členských štátoch podľa ich interpretácie a aplikácie v rámci Parížskej zmluvy. Monetov plán teda očakával, že orgány Spoločenstva budú iba združovať záujmy členských štátov.
Podpísanie Parížskej zmluvy v apríli v roku 1951 znamenalo, že šesť členských krajín akceptovalo obidve inštitúcie. Počas rokovania však boli vytvorené aj ďalšie inštitúcie. Bola založená rada ministrov, ktorá mala koordinovať prácu Vysokého úradu s politikmi šiestich členských vlád. Bolo založené aj Parlamentné Zhromaždenie, v ktorom boli zastúpení poslanci jednotlivých národných parlamentov, ale ty však prípadne mohli byť volení aj v priamych voľbách. Parlamentné Zhromaždenie malo zabezpečiť demokratickú kontrolu ESUO. Vznikla aj ekonomická a sociálna rada, zastupujúca zamestnávateľov, zamestnancov a spotrebiteľov, ktorá, rovnako ako Parlamentné Zhromaždenie, mala poradné postavenie. Aj napriek vzniku množstva týchto inštitúcií mal Vysoký úrad kľúčové postavenie v rámci ESUO. Hlavnou ideou ESUO bolo hľadať riešenia, ktoré by boli výhodne pre všetkých šesť členských krajín ako celku a nie hľadať kompromisy medzi nimi.

Druhá Rímska zmluva a vznik EUROATOMU
ESUO dosiahlo pozoruhodné úspechy, preto sa o niekoľko rokov tých istých šesť krajín rozhodlo pokračovať a zjednotiť ďalšie hospodárske oblasti. V roku 1957 podpísali spomínané krajiny Rímske zmluvy, ktoré založili spoločenstvo pre atómovú energiu (EURATOM) a Európske hospodárske spoločenstvo (EHS). Členské štáty sa dohodli na vzájomnom zrušení obchodných bariér a na vytvorení „spoločného trhu“.
Európske hospodárske spoločenstvo vzniklo, ako ekonomické spoločenstvo. Malo pozostávať zo spoločného trhu aj spoločnej politiky v takých oblastiach, ako je obchodná politika, politika vo vzťahu k bývalým kolóniám a sociálna politika.
Uvedené princípy a politiky tvorili ekonomický základ Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Inštitúcie EHS a aj Euroatomu, ktorý má rovnakú štruktúru, sa podobali inštitúciám ESUO, ale bolo tu niekoľko dôležitých rozdielov. EHS má Komisiu, ekvivalent Vysokého úradu ESUO, ktorá sa skladá z deviatich komisárov, nezávislých od inštrukcií svojich národných vlád alebo iných inštitúcií mimo spoločenstva. Podľa článku 155 Rímskej zmluvy, komisia má štyri hlavné funkcie:
1) zabezpečiť implementáciu zmluvy
2) formulovať odporúčania, alebo predkladať stanoviská, ako to vyžaduje zmluva
3) prijímať vlastné rozhodnutia
4) implementovať pravidlá schválené radou.