VIII. kapitola – O počiatku politických spoločností
„Ľudia sú od prirodzenosti všetci slobodní, rovní a nezávislí, nikto nemôže byť vysadený mimo tento stav a podrobený politickej moci druhého bez svojho súhlasu.“ Preto je každý viazaný súhlasom podrobiť sa väčšine, ktorá rozhoduje a jej uznesenia platia ako uznesenia celku.

IX. kapitola – O účeloch politickej spoločnosti a vlády
Nevýhodou neobmedzenej zvrchovanosti a slobody človeka nad svojou osobou a majetkom je, že v tomto stave je používanie jeho vlastníctva veľmi málo bezpečné a neisté. Preto hoci je človek v prirodzenom stave úplne slobodný, je plný obáv o svoj život, slobodu a majetok (čo Locke súhrnne nazýva vlastníctvom). Takže hlavným účelom, prečo sa ľudia spájajú do štátov a poddávajú sa vláde, je zachovanie ich vlastníctva.

Prirodzený stav tri hlavné nevýhody:
1. Chýba v ňom zavedený, známy a pevný zákon, prijímaný a uznávaný obecným súhlasom za merítko práva a bezprávia, teda za obecné pravidlo, ktoré by rozhodovalo všetky spory. Pretože aj keď je prirodzený zákon jasný, niektorí ľudia si ho potom môžu vysvetľovať po svojom.
2. Chýba tu známy a nestranný sudca s právomocou rozhodovať všetky spory podľa zavedeného zákona, pretože v prirodzenom stave sú všetci ľudia sudcami i vykonávateľmi zároveň a sú k sebe stranícki, opantaní vášňami a pomstou.
3. Chýba moc podporovať a zastávať rozsudok, ak je správny, a náležite ho vykonať, pretože potrestanie je často nebezpečné a môže priniesť záhubu tým, ktorí sa o to pokúsia.

Vstupom do spoločnosti sa človek vzdáva práva
a) činiť čokoľvek , čo považuje za vhodné pre zachovanie seba a iných, pokiaľ to dovoľuje prirodzený zákon. Tejto moci sa vzdáva, aby bola upravená zákonmi danými spoločnosťou, čím je jeho sloboda v mnohých veciach obmedzená.
b) trestať zločiny spáchané proti prirodzenému zákonu, tým, že sa zaviaže prispieť ku výkonnej moci spoločnosti, ako to jej zákon bude vyžadovať

X. kapitola – O štátnych formách
Locke rozlišuje podľa toho, kde spočíva najvyššia moc, teda moc zákonodarná, tieto formy štátu:
1. demokracia – väčšina má u seba celú moc spoločenstva, ktorú môže používať, aby dala spoločnosti čas od času zákony, ktoré potom vykonávajú ňou ustanovení úradníci
2. oligarchia – moc dávať zákony je v rukách niekoľko málo vybraných ľudí a ich dedičov alebo nástupcov
3. monarchia – moc je v rukách jedného človeka a
a) ak potom prejde do rúk jeho dedičov, je to dedičná monarchia
b) ak mu táto moc pripadá iba na dobu jeho života a tak, aby sa po jeho smrti moc menovať nástupcu vrátila väčšine, je to volebná monarchia

XI. kapitola – O rozsahu zákonodarnej moci
Napriek tomu, že legislatíva je najvyššou mocou, existujú pravidlá, ktoré tvoria hranice jej zvrchovanosti:
- zavedené zákony, majú byť jedným pravidlom pre chudobných i bohatých
- tieto zákony nemajú byť zamerané k inému účelu ako k dobru ľudí
- zákony nesmú ľudu ukladať dane z vlastníctva bez súhlasu ľudu, daného ním samým alebo jeho zástupcami
- legislatíva ani nesmie, ani nemôže preniesť moc ukladať zákony na niekoho iného alebo ju vložiť kamkoľvek, ale len tam, kam ju vložil ľud