1. ZDROJE FILOZOFICKÉHO MYSLENIA, POJEM FILOZOFIE, FILOZOFICKÉ OTÁZKY, ZÁKLADNÉ VLASTNOSTI FILOZOFICKÉHO MYSLENIA
felein – milovať, sofia – múdrosť, tí ktorí milovali múdrosť, ako prvý tento výraz použil Pythagoras, pretože sa chcel odlíšiť od sofistov „mudrcov“, ktorí chodili a nechávali si platiť za svoje učenie (vyučovali dialektiku – schopnosť argumentovať vo svoj prospech, nešlo im o skutočnú múdrosť, išlo skôr o zručnosť)
Filozofia je postavená na tom, aby sa človek nebál klásť si ťažké otázky, na ktoré sú vždy premenlivé odpovede.
Filozofia nie je exaktná veda !!!
Filozofovať znamená byť večne otvorený novým pravdám, byť na ceste, neukončenosť, neukončené vedenie.
Gabriel Marcel – použil výraz homo viator „človek cestovateľ“
Filozofia – uvedomovanie si vlastného života. Čo je zmyslom filozofie? Nehovorím o úžitku! Nemali by sme sa pýtať „načo“ je filozofia! Filozofia sa snaží odkrývať pôvodnú skutočnosť, uchopovať skutočnosť myslením, otvoriť sa bytostne bytiu, (racio – rozum, nie je len logika), otvoriť sa komunikácii s druhými ľuďmi, udržiavať v bdelosti kritický zmysel. „Prečo“ Pýtame sa na príčiny pôvod, zmysel, posledný cieľ.
Thales – filozof, keď pozoroval vesmír, padol do studne, filozofovia sú ľudia s „hlavou v oblakoch“.
Filozofia nebojuje, nekladie odpor, ani netriumfuje.
Filozof je človek pokorný, neodporuje, ak bojuje je to už ideológia, nie filozofia.
Počiatok – časový okamih
Pôvod filozofie – zdroje filozofovania:
ÚDIV
- stav ducha, Platón (hovoril, že pri pohľade na vesmír si musí klásť otázky), Aristoteles vravel, že prameň filozofie je v ÚŽASE, filozofovať – precitnúť, Herakleitos – filozof je bdelý medzi námesačnými; Pascal - poľovačku na zajaca vymysleli ľudia, aby nemuseli myslieť, Martin Heidegger – súčasník – ONO SA TO (pohodlné, anonymná masa), nesplynúť s davom, vyčleniť sa
POCHYBNOSŤ
- historicky novší, spoznávanie obmedzenia, pýtanie sa na hranice svojich možností, svojho poznania, novovek, Augustín, začiatok stredoveku, Descartes – osvietenský filozof, pochybnosti, myslím teda som, keď pochybujem, môžem pochybovať o všetkom, okrem toho, že pochybujem, jediná istá vec
EXISTENCIÁLNA KRÍZA
- neracionálne pochybnosti, až v 20. stor, uvedomovanie si napr. svojej viny, šťastia ako nezaslúžený dar – veľká láska, narodenie dieťaťa, „stoický pokoj“ – ruky preč od problému, strata komunikácie, riešenie problému len na polovicu, isté obmedzenie, zriekanie sa nároku zistiť pravdu
VEDENIE
- skúma pravé príčiny bytia, vychádza zo skúseností, používa prirodzený rozum (týmto sa filozofia líši od prírodných vied ale aj od náboženstva), snaží sa byť bezpredsudková, komunikácia je bázlivá, otvorená k autenticite
ŠTYRI ZÁKLADNÉ VLASTNOSTI
TEORETICKOSŤ – nazerať
UNIVERZÁLNOSŤ – unum – jeden, verzum – smerom k, smerujúci k jednému
GLOBÁLNOSŤ, TOTÁLNOSŤ – zaoberá sa všetkým bytím, teda aj tým, čo by len mohlo existovať, ideálne-myslené
RADIKÁLNOSŤ – koreň, ísť až na koreň veci, k jadru
2. FILOZOFIA A VEDY, FILOZOFIA A NÁBOŽENSTVO, FILOZOFIA A UMENIE, FILOZOFIA A IDEOLÓGIA
Filozofia a mýtus
Filozofia vychádza zo situácie, keď svet pred človekom stojí už ako problém. Tento problém filozofia rieši pojmovými prostriedkami. Ak to porovnáme s prostriedkami, ktoré používa mýtus, vyvstane nám rozdiel medzi pojmami a predstavami.
Vzhľadom na to môžeme vznik filozofie označiť ako prechod od mýtu k logu, sprevádzaný prechodom od predstáv k pojmom.
Filozofia a náboženstvo
Teológia sa vo svojich výkladoch odvoláva na zjavenie a obracia sa na našu vieru v Boha. Filozofia nevychádza z viery v Boha, ale rozumuje o nej, snaží sa ju uchopiť rozumovými prostriedkami, to čo viera prijíma na základe zjavenia sa stáva vo filozofii predmetom dokazovania.
Filozofia a vedy
Vzťah k vede vo filozofii bol dôležitým podnetom na rozvinutie rozdielnych druhov filozofických úvah. Aj dnes sú filozofie, ktoré sa usilujú o tesné spojenie s vedeckým poznaním a jeho výsledkami. (filozofický scientizmus)
Takéto filozofie chápu svoje poslanie ako:
a) zovšeobecňovanie výsledkom vedy
b) hľadanie predpokladov vedeckého poznania
c) požiadavku zvedečniť samu filozofiu
3. STAROVEKÁ GRÉCKA FILOZOFIA (PRÍRODNÁ FILOZOFIA, SOFISTI, SOKRATES)
Antická raná staroveká grécka filozofia
- Milétska škola (6.str.pred.n.l.) – Táles (pralátka voda) Anaximandros (neobmedzené - apeiron) Anaximens (vzduch)
- Pythagoras – veci sú odrazmi čísel, usporiadanie vesmíru – stred už nie Zem ale svetový oheň
- Eleátska škola – Xenafones (jediná podstata vesmíru boh – panteizmus, boha stotožňoval s prírodou), Parmenides (zakladateľ ontológie – pojem bytie, „myslenie a bytie je to isté“), Zenón (mnohosť aj pohyb predpokladajú nebytie a nebytie sa nedá pochopiť a teda veci majú hranicu, za ktorou nie sú – Zenónove paradoxy, apórie – bezvýchodiskové postavenie, Achiles a korytnačka, Dialektika – schopnosť viesť rozhovor), eleátska škola nepripúšťala rozmanitosť vecí a ich premenlivosť
- Heraklaitos z Efezu („Temný“) – vyzdvihuje neprestajné vznikanie a zanikanie, tvrdí, že všetko plynie „Panta rei“ a „Nevstúpil by si dvakrát do tej istej rieky“, zdrojom premien sú protiklady, ich stretnutie a boj, oheň je počiatkom všetkého a podoby vesmíru sú premeny večného ohňa, Logos – reč, ktorá nás poúča o zákonitostiach
- Empedokles a Anaxagoras – dva druhy princípu, Empedokles (jedna strana štyri živly – oheň, zem, voda, vzduch a na druhú stranu dal lásku a nenávisť ako pohybové príčiny), Anaxagoras (donekonečna deliteľné častice – semená vecí a na druhej strane svetový rozum) Atomisti sa snažili prekonať eleátske apórie o nemožnosti mnohosti a pohybu, zastávajú možnosť delenia na menšie časti – atómy.
- Leukippos – zakladateľ atomizmu, atómy sa už ďalej nedelia
- Demokritos – vznikanie a zanikanie – chcel vysvetliť pohyb atómov, náhoda je podľa neho len pokus zakryť vlastnú nevedomosť, determinizmus (určenie) – aj náhode vládne prísna nevyhnutnosť
Sofisti (5.str.pred.n.l.)
- sofisti nevytvárali školy, boli individualisti, platení učitelia múdrosti, relativizmus sofistov
- Kritias – tvrdí, že aj náboženstvo je výtvorom človeka, ktorý chcel vyvolať v ľuďoch strach pred trestom
- Prodikos – vznik náboženstva – dávni predkovia začali zbožňovať všetko, čo pomáha životu
- Protagoras – o každej veci jestvujú dve protichodné výpovede „Mierou všetkých vecí je človek, jestvujúcich, že sú, nejestvujúcich, že nie sú.“, poznanie a bytie nie je objektívne ale iba subjektívne, klamlivosť zmyslového vnímania
- Gorgias – „Po prvé nič nie je, po druhé ak aj niečo je, nemožno to poznať, po tretie, ak aj to možno poznať, nemožno to oznámiť a vysvetliť blížnemu“
- Sofisti ako prví upriamili pozornosť na človeka, za svoj relativizmus sa stali terčom kritiky, východiskom ich úvah nie je príroda, či bytia ale človek so svojimi poznávacími schopnosťami
Sokrates
- svoju filozofiu nazval maieutikou – sebapoznávanie, Sokratovská irónia – zdanie pravdy „Viem, že nič neviem“, „Poznaj seba samého“, hlásal potrebu stavať sa o svoju dušu, Daimonion – vnútorný hlas rozumu.
- Cesta k cnosti – tam kde vládne rozum, tam kde je nevedomosť tam je mravný úpadok
- Po jeho smrti vznikli štyri malé sokratovské školy (Kyrénska – cieľ konania pôžitok, kynická – pohŕdali materiálnymi statkami, hlásali návrat k prírode)
4. VRCHOL GRÉCKEJ FILOZOFIE (PLATÓN, ARISTOTELES, HELENISTICKÁ FILOZOFIA)
Platón
- učenie o ideách, nemožno poznať to, čo je stále iná a v pohybe a tak sa nazdáva, že okrem zmyslami vnímateľného sveta jestvuje svet ideí
- Platónov trojuholník – najviac vystihuje filozofické otázky
- vzor (predmety zmyslami vnímateľného sveta), účasť (všetko telesné jestvuje iba natoľko, nakoľko pripomína idey a má na nich nejakú účasť), rozpamätúvanie sa (duša ešte pred svojím spojením s telom pobudla vo svete ideí)
- svet premenlivých vecí je iba zdaním a nedokonalým odrazom sveta ideí
- otroka vhodne volenými otázkami priviedol k tomu, že sformuloval Pythagorovu vetu
- východiskom Platónovej filozofie je dualizmus – stavia proti sebe dva odlišné svety
- najvyššia idea je dobro
- Platón svoj dualizmus preniesol aj k chápaniu človeka, duša má štyri základné cnosti: múdrosť, spravodlivosť, statočnosť a umiernenosť
Aristoteles
- filozofiu rozdelil na teoretickú (fyzika, matematika a metafyzika) a praktickú (etika, politika, ekonómia a poetika), osobitne dal logiku – nástroj rozvíjania
- diela: Etika Nikomachova, Etika Eudemova
- klasifikoval živočíšne druhy (druh a rod)
- k SUBJEKTU pripojíme PREDIKÁT vzniká SÚD
- ak A platí o celom B a B platí o celom C, tak A platí o celom C
- deduktívna metóda (od všeobecného k zvláštnemu), induktívna (naopak)
- princíp protirečenia, princíp vylúčenia tretieho
- podstata vecí sa nenachádza mimo vecí ale priamo v nich, vo veciach rozlišuje látku a formu, látka je len možnosťou až forma je skutočnosťou (to čo má v sebe samom cieľ)
- prvý hýbateľ – počiatok všetkého pohybu, no sám je nehybný, večný a oddelený od jednotlivých vecí
Helenizmus (4.stor.pred.n.l.)
- Stoici – škola stoikov, názov podľa stĺporiadia, zakladateľ bol Zenón z Kitia, hlásali potrebu dosiahnuť ataraxiu – duševný pokoj zachovávaný za každých okolností, zbavenie sa vášní a dosiahnutie rozumovej vyrovnanosti, ľudská duša je súčasťou svetového celku, v ktorom vládne logos, život človeka je predurčený a on sám ho nedokáže zmeniť (Marcus Aurélius – „konám svoju povinnosť a o nič iné nedbám)
- Epikuros – filozofia atomizmu, na rozdiel d Demokrita dáva atómom možnosť odchýlky, treba sa vyhýbať utrpeniu a vyhľadávať slasť ale najmä duševnú
- Skeptici – Pyrrhón z Elidy, Sextus Empiricus, arcus Tullius Cicero, pochybujú o možnosti poznať svet, keď sa zbavíme nároku poznať svet, dospejeme do stavu duševného pokoja
- Novoplatonizmus – Plotinos – jednotný božský základ JEDNO – absolútne a dokonalé, pod ním je svetová duša a pod ňou ešte hmota, materiálno
5. STREDOVEKÁ FILOZOFIA (PATRISTIKA, AUGUSTÍNUS, MLADŠIA SCHOLASTIKA)
Patristika
- učitelia múdrosti, nasledovníci Ježiša Krista
- Tertullianus – stroho odmieta filozofiu „Načo sú Jeruzalemu Athény?“
- Origenes – filozofia ako reflexia obsahov zjavenia, Boh je nemateriálny, duša za hriech spojená s telom ale mám možnosť očisťovania.
Augustínus (4.stor.n.l)
- Otec stredovekej filozofie
- filozofia ako láska k múdrosti, poznávanie najvyššieho bytia – Boha
- východisko filozofie – ľudské vnútro a pochybnosti, pravdu nemožno nájsť mimo človeka, ak pochybujem uvedomujem si seba samého „V ľudskom vnútri prebýva pravda“
- predmetom filozofie už nie je kozmos ale jednotlivý človek
- minulosť (spomienky), budúcnosť (očakávanie)
- človek – telo a duša (pamäť, rozum a vôľa) – odraz božskej trojice, láska „Miluj a konaj čo chceš.“
- Diela: O Božom štáte, O slobode vôle
Mladšia Scholastika (8-11.stor.n.l)
- spor o univerzálie (Všeobecné pojmy) – univerzálie sú reálne (realisti), nie sú reálne (nominalisti)
- Anselm – človek je svojím rozumom verným obrazom Boha, bol realista, „Boh je ten, nad ktorým už nemožno myslieť nič vyššie“, z pojmu Boha ako najvyššieho teda vyplýva jeho existencia
- Abelárd – konceptualizmus – všeobecné pojmy majú pred stvorením vecí svoje miesto v Bohu a po stvorení vecí v ľudskom rozum
6. VRCHOLNÁ A NESKORÁ SCHOLASTIKA (T. AKVINSKÝ, J. D. SCOTUS, W. OCAM)
Tomáš Akvinský
- učenie dostalo názov tomizmus, všetky vedy sú len slúžkami teológie
- teológia môže nadviazať na pravdy rozumu, ktoré sú predmetom filozofie
- substancia (súcno – jestvuje samo od seba) a akcindencie (nie sú sami od seba)
- látka a forma, možnosť a skutočnosť, podstata a existencia
- človek je spojenie duše (formy) a tela (látky), ktoré tvoria substanciu, v ľudskej duši je myslenie a vôľa
- Diela: Suma teologická, Suma proti pohanom, O súcne a bytnosti
J. D. Scotus
- zastával názor, že naše prirodzené vedenie je isté len vtedy, ak sa môže oprieť o zmyslové nazeranie
- pozornosť venoval individuálnemu a jedinečnému
- hlásal primát vôle nad intelektom, obhajoval slobodu vôle
W.Occam
- myšlienky o troch princípoch
a) princíp všemohúcnosti (platí len pre Boha
b) princíp protirečenia (záväzný pre Boha aj človeka)
c) princíp ekonómie (platí len pre človeka)
- princíp ekonómie je vyjadrený Occamovou britvou: „Súcna sa nemajú zmnožovať, ak to nie je nevyhnutné“
- Diela: Suma logická
7. RENESANČNÁ FILOZOFIA (M. KUZÁNSKY, F. BACON, N. MACCHIAVELLI, T. HOBBES)
M. Kuzánsky
- základom všetkého je jedno, učenie o učenej nevedomosti
- pojmy hore a dole, vpravo a vľavo sú realtívne, dospel k záveru o guľatosti Zeme
- Diela: O učenej nevedomosti
F. Bacon
- dovolávania sa skúseností ako jediného spoľahlivého východiska poznania, aby sme ich mohli rešpektovať, musíme ich najskôr objaviť
- idolmi Bacon rozumie prekážky a predsudky, ktoré nám znemožňujú poznanie
- „Jediná nádej je v správnej indukcii“
N. Macchiavelli
- dokazuje, že vladár na dosiahnutie moci musí použiť všetky prostriedky a vladár nesmie váhať použiť ich
T. Hobbes
- uznáva zmyslový pôvod poznania, ale zdôrazňuje význam racionálnej abstrakcie
8. NOVOVEKÁ RACIONALISTICKÁ FILOZOFIA (R. DESCARTES, B. SPINOZA, G. W. LEIBNIZ)
R. Descartes
- metodická skepsa, „Cogito ergo sum“, všeobecný kalkul
- dve základné substancie: duchovná a telesná (dualizmus)
- jeho ontológia je realistická, teda uznáva bytie
- Diela: Rozprava o metóde
- „Za pravdivé uznávam iba také tvrdenie, ktorému rozumiem“
- keďže „ja poznávam“ tak „ja existujem“
B. Spinoza
- namiesto vrodených ideí pokladá za východisko poznania idey, ktoré sú nám dané racionálnou intuíciou, táto intuícia sa opiera o „Vyšší rozum“, ktorý presahuje „bežné racio“
- jediná substancia je Boh, čiže príroda, panteizmus
- Dielo: Teologicko-politický traktát
G. W. Leibniz
- „Nič nie je v rozume, čo by pred tým nebolo v zmysloch“, koncepcia dvoch právd „pravdy rozumu“ a „pravdy faktu“
- základ všetkého tvorí nekonečný počet jednotiek bytia – monád (temné, hmlisté a jasné)
- „monáda monád – Boh“
- Diela: Základy filozofie, O telese, O človeku, O občanovi, Leviathan
9. NOVOVEKÝ EMPIRUZMUS (J. LOCKE, D. HUME) A POKUS O SYNTÉZU (I. KANT)
J. Locke
- „ Nič nie v rozume, čo by pred tým nebolo v zmysloch“
- z hľadiska pôvodu rozlišuje dva druhy ideí – zmyslové vnemy, reflexie – pochádzajú z pozorovania našich duševných aktov
- veci majú kvality primárne (rozmer, tvar...) a sekundárne (vznikajú až v procese vnímania danej veci)
- deistické stanovisko – pripúšťa ideu Boha, no nespája ho s náboženstvom
- sústreďuje sa na problém vedomia (predovšetkým poznania)
- Dielo: Rozprava o ľudskom rozume
D. Hume
- skúsenosť považoval za prvotný, bezprostredný materiál nášho vedomia
- agnosticizmus – nemožno rozhodnúť o existencii či neexistencii mimo nášho vedomia, ak nemožno dokázať existenciu nemožno ju ani poprieť
- tri druhy asociácií – princíp podobnosti, susedstva a príčinnosti
- učenie i kauzalite – kauzálne spojenie medzi príčinou a účinkom
- následnosť, o ktorej hovorí skúsenosť nás neoprávňuje robiť záver o príčinnom vzťahu
- (to, že jav A nasleduje po jave B neznamená, že prvý jav je príčinou pre druhý)
I. Kant
- vo vedeckom poznaní prírody jestvujú okrem skúsenostných poznatkov aj poznatky, ktoré im predchádzajú (apriórne)
- transcendentálne poznanie – zaoberá sa apriórnym poznaním
- ľudské poznanie – dva základy – zmyslovosť a um
- dva princípy ľudského myslenia – k vonkajšiemu svetu (poznanie prírodovedy) a k vlastnému vnútru (poznanie morálky)
- Diela: Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu, Kritika súdnosti
10. FILOZOFIA 19. STR. (G. W.HEGEL, A. SCHOPENHAUER, S. KIERKEGAARD, F. NIETZSCHE, H. BERGSON, W. DILTHEY, A. COMTE, J. S. MILL)
G. W. Hegel
- „Čo je rozumové, je skutočné, a čo je skutočné je rozumové.“
- rozum je podstatou vecí, myšlienka je subjektívna, svet vecí je objektívny, myšlienka je objektívnou podstatou sveta
- absolútno a jeho podstatu – ideu, musíme vyjadriť v procese vývoja
- v procese vývoja absolútno neguje svoje počiatočné formy a stáva sa iným než bolo na začiatku
- protirečenie: od tézy sa nevyhnutne dostaneme k antitéze – prechod na vyšší stupeň poznania
- nad um, ktorý sa snaží vyhnúť protirečeniam stavia rozum
- po téze a antitéze nasleduje syntéza, ktorá sa stáva novou tézou
- pojem nájde zavŕšenie a teda nejde o vývoj nekonečný
- Diela: Encyklopédia filozofických vied, Fenomenológia ducha
S. Kierkegaard
- východiskom jeho filozofie je jednotlivec a jeho osobne prežívaná existencia
- svoju existenciu najplnšie prežívame v situáciách ako je neistota, strach, úzkosť, bolesť, vina, vedomie smrti
- kategória paradoxu – voľba buď – alebo, zodpovedný za voľbu je človek
- sebarealizácia – prvé štádium (voľba estetického postoja), druhé štádium (etický postoj), tretie štádium (náboženský postoj) – najväčší zlom je medzi estetickým a etickým postojom
- Diela: Buď – alebo, Strach a chvenie, Nemoc k smrti
W. Dilthey
- nevyhnutný zážitok a schopnosť vcítiť sa
- hermeneutika ako metóda duchovných vied
- rozdiel medzi prírodnými vedami a duchovnými vedami vidí v tom, že prírodné sa snažíme vysvetliť a duchovným chceme porozumieť
- relativizuje ponímanie pravdy ako inštanciu, ktorá je psychologicky a dejinne podmienená
A. Schopenhauer
- viď letný semester
F. Nietzsche
- viď letný semester
H. Bergson
- viď letný semester
A. Comte
- vid letný semester
J. S. Mill
- viď letný semester
1. NEMECKÁ MATERIALISTICKÁ FILOZOFIA 19. STR. (L. FEUERBACH, K. MARX A MARXIZMUS. PSYCHLOGICKÝ MATERIALIZMUS S. FREUDA. DVE TVÁRE FILOZOFIE ŽIVOTA (F. NIETZSCHE, H. BERGSON)
- po Heglovi – marxizmus, iracionalizmus (Schopenhauer, Nietzsche), existencionalizmus (Kierkegaard), pozitivizmus
- negatívna reakcia na Heglov racionalizmus
L. Feuerbach
- jeden z mála materalistov (marxistické delenie: materializmus a idealizmus)
- celú realitu možno zredukovať na realitu hmotnú
- v oblasti antropológie (filozofia človeka) – jediná pravda je pravda hmotná
- uznával empiricky (zmyslovo) dokázateľné
- spor o náboženstvo, každé nábožentsvo je prejavom projekcie človeka
- kresťanstvo – výsledkom ľudskej túžby, ktorá sa projektuje do absolútna (bezbolestnosť, dokonalosť, neobmedzená láska)
- naviazal na neho Freud
- človek sa každodenne borí s prírodou, chce skrotiť prírodu kultúrou a vzdelaním
- nejde mu o zhodenie Boha ale o oslobodenie človeka, lebo v náboženstve nemá človek vážnosť
- zakladateľ modernej antropológie, v ktorej je človek odkázaný na medziľudské vzťahy
- tvrdí niečo nepodložené, v podstate tvrdí to, čo náboženstvo ale v zápore
K. Marx
- mnohí o ňom tvrdia že nebol filozof ale ekonóm
- marxizmus stanovil chod dejín 20. storočia
- Marx toho nového veľa nepovedal, a vychádzal z Heglovej idealistickej dialektiky (Protiklady téza a antitéza = syntéza, no o 180 stupňov to otočil, tvrdil, že Hegla postavil z hlavy na nohy – materialistická dialektika
- Hegel – absolútny duch, Marx – absolútna hmota, čisté hmotní vzťahy
- študoval v Nemecku, v Berlíne, pretože Rusko bol absolutistický štát, v ktorom sa všetko ľavicové malo vykoreniť, musel utekať do Anglicka, Belgicka, či Francúzska
- stretol sa s Engelsom (podobné myslenie), ktorý ho celý život dotoval, pretože jeho otec bol majiteľom tovární v Manchestri (čiže v podstate bol kapitalista)
- Marxa si adoptovalo robotnícke hnutie a vypracoval Komunistický manifest
- jeho myslenie padlo na úrodnú pôdu v robotníckej triede a rýchlo sa rozšírilo do celého sveta
- myslel si, že touto cestou pôjdu západné krajiny, pretože komunizmus musí podľa neho prísť až po vyspelom kapitalizme
- keď videl, že sa jeho smer dostal do Ruska a na východ nestotožňoval sa s ním: „Ja nie som Marxista“
- cieľom bolo vytvorenie spoločnosti materiálneho blahobytu bez rozdielu triedy, nechcel súkromné vlastníctvo, na rozdiel od Francúzskych utopistov (pokojná cesta) však tvrdil, že treba použiť revoltu a všetky dostupné prostriedky
- porušovanie ľudských práv, manipulácia, diktatúra (Vytvorenie beztriednej spoločnosti)
- vedel, že kapitalisti budú proti, revoltu musia teda urobiť robotníci, ktorí potom budú vládnuť
- existuje len hmota a len tá sa môže emancipovať
- všetky vzťahy v spoločnosti sú autentické (pravé) len vtedy, ak obsahujú materiálne, výrobné, ekonomické vzťahy
- ideologická nadstavba – toho, čo je falošné je treba sa zbaviť – umenie, etika, filozofia, náboženstvo
- jasným MD, DAL sa zaoberá iba ekonomika (ekonómovia odporujú – aj etika, dôvera, medziľudské vzťahy)
- aby človek späť získal dôstojnosť musí sa sám stať majiteľom (znárodňovanie)
- „Náboženstvo je ópium ľudstva“ – buržoázne prežitky
- dočasná etapa – socializmus (odmeňovaní podľa zásluh), komunizmus (bez nároku na odmenu)
- apriorizmus – v mene vedy tvrdil, že neexistuje nič, čo neobsahuje hmotu, veda je v jeho ponímaní veľmi úzka
- neexistuje dobro alebo zlo, lebo všetko môže byť dobré v procese ďalšieho vývinu
S. Freud
- iracionalista
- bol materialista medzi psychológmi, psychologický marxizmus
- žil v konzervatívnej a monarchistickej Viedni, kde pohoršoval svojimi myšlienkami
- bol psychiater (hystéria žien), teória – všetko ľudské konanie je výsledkom libida (sex. pud)
- v človeku existujú tri vrstvy základom ktorých je nevedomie, celé psyché je v našom nevedomí, to čo je vo vedomí je len malá čiastka (porovnanie s ľadovcom pod a nad vodou)
- to čo riadime je len malá časť a aj toto riadenie robíme len s popudu nevedomia
- tretia vrstva „Nadja“ (superego) je zásobáreň mravných noriem, výsledkom psychickej aktivity, tlaky spoločnosti aby človek konal mravne a sociálne
- hierarchia spoločnosti (Oidipovský komplex) – Oidipus nechtiac zabil svojho otca (otec je pre syna a zároveň syn pre otca vždy sokom v dvorení matke, matka je predmetom túžby syna, ale keďže to zákony nedovoľujú, syn si vytvorí odpor k otcovi, z čoho má potom pocit viny a toto sa prenáša do ďalších vzťahov)
- vznik náboženstva – Boh (otec) bol vytvorený preto, aby syn mohol otcovi dokázať, že ho predsa len má rád (neutralizácia Oidipovho komplexu)
- povýšil psychologické poznania na filozofické (revolúcia v psychológii)
- zakladateľ psychoanalýzy (odkrývanie podvedomia)
- hneď po ňom Jung aj Adler zavrhli determinizmus túžby po sexe (Jung- arché)
- okrem Freuda aj Viktor Frankl (žid)-psychoanalytik–existencionálna túžba (zásluhy má Freud)
A. Schopenhauer
- základný princíp niečo iné ako rozum = vôľa = voluntarizmus a iracionalizmus, pesimizmus
- rozum nie je nad vôľou ale je krok za ňou, a plní to, čo mu vôľa prikáže
- človek je jediný tvor, ktorý s touto silou vôle bojuje, rozum mu káže niečo iné ako vôľa, v človeku sa prejavuje individuálna vôľa, keď sa jej vzdá, len vtedy sa môže spojiť s celosvetovou vôľou (budhizmus)
- propaguje asketizmus (potlačenie žiadostivosti) v budhistickej nirváne(blaženosť) – intelektál. splynutie s vôľou
- ďalšia cesta = estetické povznesenie, meditácia krásneho (hudba, výtvarné diela, Wagnerova hudba – boli priatelia)
- žil vtedy keď žal slávu Hegel a celý život bol nepochopený až ku koncu života sa mu dostalo zadosťučinenia
- podstata sveta sa vymyká oblasti rozumovosti a chápaniu rozumom, neexistuje inteligentný poriadok, ktorý by sa dal rozumovo vysvetliť
- podstatou sveta je vôľa ako živelné chcenie, nerozumné pudenie k aktivite k životu
- svet vo svojej podstate nemá zmysel (samovraždy umelcov – odvolávali sa na neho, on však tvrdil, že samovražda to nevyrieši, lebo nepoprie vôľu)
- všetci sme v rovnakom postavení a preto nezmyselnosť svojho bytia môžeme zmierniť súcitom s inými
- všetko dianie v prírode je stupňom objektivizácie svetovej vôle (príroda – boj vôle)
- Dielo: Svet ako vôľa a predstava
F. Nietzsche
- bol voluntarista (vôľa), vitalista (vitale – živý) – vôľa k moci
- Schopenhauerovi vyčíta pesimizmus, tvrdí, že človek má istú úlohu v živote
- jeho myšlienky sa až dnes slobodne rozvíjajú, vzbudil vo svoje dobe pohoršenie
- žil v Nemecku v náboženskej rodine a jeho filozofia je reakcia na mladosť
- bol básnik a literát, celé myslenie vkladal do úst postáv, v epickom kontexte, jeho literatúra sa ľahko čítala a rýchlo sa rozšírila medzi študentmi
- staroperzský prorok „Zarathustra“ – „Boh zomrel“ „Nech žije človek“
- kresťanstvo je projekciou, výmyslom človeka, aby sa človeku ľahko žilo
- na trón, kde stál Boh kladie človeka, človek však bez Boha to má oveľa ťažšie, je to obrovská zodpovednosť a musí mať veľmi široké plecia
- veľmi tvrdá kritika kresťanstva – ideálom človeka je poslušná ovca, kresťanstvo túto ovcu spravilo symbolom cnosti, keď Ježiša prirovnáva k baránkovi
- tvrdí, že človek nie je ovca, človek je ako lev, ktorý sa do všetkého púšťa (ako odtrhnutý z reťaze) ale ďalej ide, že človek vlastne nie je ani ovca ani lev ale proste človek
- ku koncu života sa pomiatol, stratil rozum, môže to byť dôsledkom jeho filozofie akoby nezniesol a nezvládol takú zodpovednosť
- modlitba – obracia sa na Boha a prosí ho o odpustenie
- Nihilizmus – nič
- Nadčlovek – „Ubermansch (namiesto Boha) – stelesňuje vôľu k moci
- Nemecký fašizmus sa odvoláva na Nietzscheho – Nordická rasa – Hitler
- neexistuje dobré a zlé (pyšnosť a skromnosť) pýcha nie je zlá
- antidemokrat, antisocialista (stádo odmietal, bol individualista), antifeminista (pohŕdal ženou, je vraj pasívna) antiintelektuál, antipesimista, antikresťanský
- „Človek nemusí smútiť, lebo sa môže stať nadčlovekom“
- človek je výsledkom evolúcie života, ktorý pokračuje smerom k nadčloveku
H. Bergson
- vitalizmus, realita je sám život
- život skôr v duchovnej podobe ako sila, ktorá sa oslobodzuje od hmoty
- Diela: Hmota a pamäť
- rozlišuje medzi priestorom a časom, priestor je homogénny (rovnoprávne body)
- pohyb je vlastne prejavom priestoru, zmena pozície
- čas nemôžeme merať v jeho podstate a je nezvratný
- v priestore môžeme ísť od jedného bodu k druhému, v čase nie, čas je plynutie
- priestor JE (rozum, logika – hmota)
- čas SA DEJE (intuícia, nazeranie)
- čas je merateľný len keď je zredukovaný ale sekundy, minúty nevystihujú TERAZ, teda podstatu času
- čas má aj svoju kvalitu
- na rozdiel od rozumu, intuícia neslúži výrobe, ani ekonomike
- ELÁN VITAL – životný vzmach – vnútorné pudenie života, ktoré sa snaží opustiť hmotu, keď rastú deti, keď sa človek lieči z choroby, pri modlitbe
- zduchovňovanie hmotného, nikdy sa k nemu nedostaneme, ale stále sa k nemu dostávame
- vedomie nie je niečo, čo je v tele, len niečo, ako kabát zavesený na vešiaku
2. FRANCÚZSKY A ANGLICKÝ POZITIVZMUS (A. COMTE, J. BENTHAM, J. S. MILL, H. SPENCER), AMERICKÝ PRAGMATIZMUS 20. STR (W. JAMES, J. DEWEY)
Pozitivizmus Francúzsky
A. Comte
- cieľom jeho úsilia bolo založiť naše vedenie a poznanie na tom, čo je pozitívne dané na faktoch našej skúsenosti a na skúmaní vzťahov medzi faktami
- vedecká filozofia musí odmietnuť skúmanie toho, čo presahuje našu skúsenosť
- v historickom vývine ľudského ducha rozlišuje štádiá: teologické, (náboženské) metafyzické a pozitívne
- „Veda poznáva preto, aby sme mohli predvídať a predvídame preto, aby sme mohli správne konať“
- zakladateľ empirickej sociológie
- je bezúčelné pýtať sa na podstatu
- pozitívne je vlastne skutočné (zmysluplné, užitočné) negatívne skutočné nie je (neužitočné)
- preferuje iba fakty
- pocítil prorocké poslanie – ohlásiť novú éru, jedinú pravú = človek zanecháva teológiu a metafyziku
- nebol dobrým prírodovedcom, prírodné vedy sú podľa neho len pomôckou, aby prežila spoločnosť
- matematika je základom všetkých vied a vyvrcholením je sociológia
- vytvoril obraz spoločnosti – odvíjať sa má z vedeckých poznatkov
- najvyššie – vedecké inštitúcie = garancia dobrého fungovania spoločnosti
- nové náboženstvo – veľká bytosť – spoločnosť sama
- katechizmus pozitívnej spoločnosti – sviatky, modlitby
- svoju teóriu o tom, že nie je metafyzika podkopal na konci svojho života tým, že vytvoril novú metafyziku
Pozitivizmus Anglický
J. Bentham
- princíp pozitivizmu, maximalizácie dobra
- „čo najviac dobra, pre čo najväčší počet ľudí“
- dva veľké problémy – otázka kvantifikácie „čo najviac“ – nástroj na meranie šťastia neexistuje a otázka rôznorodosti – každý človek považuje za šťastie niečo iné, nedá sa stanoviť nadriadenie jedného šťastia nad druhým
J. S. Mill
- veľmi nadaný, 18-násť ročný promoval, 19-násť ročný založil anglickú pozitivistickú spoločnosť, bol liberál
- snažil sa Benthama doplniť, problematika logiky a metodológie vedy
- stanovil hierarchiu šťastí – najvyššie miesta – duchovné šťastia, nakoniec – telesné šťastia
- evolúcia – Dárwinova teória, rozpracoval princípy induktívnej metódy
- ulitarizmus – pravda je len to, čo je užitočné
- filozofia kapitalizmu, všetko konať len v prospech úžitku
- samotná veda je však metafyzická, fakticky nepodložená
- nebezpečenstvo – celý systém spoločenských vzťahov sa redukuje na vzťahy ekonomické
- nadväzuje naň pôvodná americká filozofia
Americký pragmatizmus
W. James
- pragma – čin alebo výkon
- pravdivé je to, čo je užitočné, čiže netreba sa zaoberať dopadom teórií, len hladinou osohu
- aj filozofia je dobrá ak je užitočná, aj náboženstvo
- Diela: Pragmatizmus, Pluralistické univerzum
J. Dewey
- pedagóg, inštrumentalizmus
- tvrdí, že všetky teórie a myšlienky sú len nástrojom (inštrumentom)
- americká pedagogika – vzdelávanie najmä pomocou praxe
3. FILOZOFIA JAZYKA (L. WITTGENSTEIN) NOVOPOZITIVIZMUS, TEÓRIE VEDY 20. STROROČIA
L. Wittgenstein
- filozofia jazyka, začiatok 20.str, vychádza z pozitivizmu
- fakticky doložiteľné – a to je jazyk – vyjadrovanie vedomia
- štruktúra jazyka
- jazyk ako subjektívny nástroj
- zakladateľ filozofie jazyka
- Rakušan (bol aj na Slovensku), bol učiteľom v škôlke, vojak
- napísal knihu v zákopoch „Traktát“ v latinčine – množstvo poučiek a takmer matematických viet
Teórie vedy 20. storočia
- v polovici 20. str. nastáva zvrat, obrat
- Kuhn, Feyerabend, Fanhoper, Lakatoš, Popper
- filozofia nikdy nie je absolútna veda
- paradigma – základná pozícia (matrica) – mení sa
- niektoré pravdy sú konštanty – pravouhlosť, rýchlosť svetla (Newton)
- Einstein – poprel konštanty, čas sa podľa neho môže naťahovať, priestor sa môže zmršťovať
- vedecké revolúcie – zmena paradigmy
- vedecké teórie – sú len hypotézy, veda sa stále vyvíja, platné len v istom pohľade
- Popper – princíp falzifikácie (vyvrátenie), pozitívne vedy sa zakladali na indukcii (zovšeobecňovanie- každá pravda je skutočná ak ju možno dokázať indukciou), postavil sa proti induktívnej metóde a princípu verifikácie, tvrdil, že teória je platná dovtedy, dokedy platia všetky prvky, ak je len jeden zlý, tak je zlá celá teória (skromnejší postoj), zakladateľ kritického racionalizmu
4. EXISTENCIONALIZMUS (S. KIERKEGAARD) A FILOZOFIA EXISTENCIE 20. STROROČIA (J. P. SARTE, A. CAMUS, K. JASPERS, M. HEIDEGER)
Existencionalizmus
S. Kierkegaard
- Dánsky filozof, žil v Kodani, mimo Európskeho diania (zabudnutý filozof), zdedil veľký majetok
- až 30 rokov po jeho smrti sa jeho diela prekladali z dánčiny do nemčiny
- žil v 19.str, ale jeho filozofia patrí 20.storočiu
- ovplyvnil ho Hegel (rozum), chcel zasadiť ranu idealizmu, pretože Heglovi nikdy nezáležalo na jednotlivcovi, vždy hovoril o masách, Hegla nazýva šarlatánom, ktorý použil pakľúč, aby otvoril dejiny a na to vraj nemal právo
- východiskom jeho filozofie je jednotlivec a jeho osobne prežívaná existencia
- „Ja som ja, ako jediný človek na svete a v Heglovej filozofii sa neviem vysvetliť, mám problém sa svojím vzťahom k ľuďom, so svojou morálkou
- svoju existenciu najplnšie prežívame v situáciách ako je neistota, strach, úzkosť, bolesť, vina, vedomie smrti
- kategória paradoxu – voľba „buď – alebo“, zodpovedný za voľbu je človek, odmietol Heglov prístup „Aj aj“, vyjadril jasný postoj len jedinej voľby (v Heglovom systéme bolo dobré aj to, aj to) = „Ja sa rozhodovať nebudem“ = aj to je rozhodnutie !
- niektorým ľuďom sa rozhodovať nechce, radšej sa nechávajú niesť prúdom, masou ľudí
- sebarealizácia – prvé štádium (voľba estetického postoja - človek sa snaží iba prežiť bez rozhodovania), druhé štádium autentické, pravé (etický postoj – budem sa rozhodovať a budem zodpovedný), prechod medzi prvým a druhým štádiom si vyžaduje konverziu – obrátenie, pretože je medzi nimi priepasť, tretie štádium (náboženský postoj – spontánne prerastie z etického štádia, človek sa rozhoduje pre Božiu vôľu – Izák, Abrahám – obetovanie syna)
- Diela: Buď – alebo, Strach a chvenie, Nemoc k smrti
- písal časopis „Okamih“, zdôrazňoval nie plynutie, nie veľké dejiny, ale práve tento okamih, to čo sa práve teraz deje
- snažil sa burcovať ľudí, snažil sa o osvetu, poukazoval na pokrytectvo šľachty, spoločnosti i cirkvi
- bol uzavretý (ja a ja, ja a moje svedomie, ja a Boh)
- mal pocit, že musí odčiniť otcovu chybu smilstva tým, že zostane slobodný a život zasvätil osvete, opustil aj snúbenicu
Filozofia existencie 20. storočia
- vznikla ako reakcia na tvrdú racionalistickú spoločnosť v mene ideí (svetové vojny)
- nová kultúrna nálada, zmysel života
- existencia – bytie človeka, spôsob bytia, je individuálna, subjektívna
- človek nemá prirodzenosť vopred určenú, on si ju tvorí v slobode, sme „tabula rasa“
- úlohou človeka je stať sa tým, čím je
- čas, dejiny sú dôležité, ale dôležitejšie sú osobné dejiny
J. P. Sarte
- tvrdí, že človek existuje vo svete bez Boha
- rozdelil existencionalistov na teistov a ateistov
- sám sa považoval za ateistu, tak ako bol ateista aj A. Camus (teisti – Jaspers, Marcel, Heidegger)
- existencia predchádza esenciu (podstatu)
- svojou vlastnou podstatou (esenciou) sa človek stáva až vo svojej smrti, len vtedy je niečím hotovým, dokončeným, čo už nemá projekt a z toho vypláva absurdnosť celého základného zmyslu existencie
- ničota – opak bytia, človek prežíva kŕč, žitie nemá zmysel, zážitok nevoľnosti, zhnusenia, pred dávením, že je na svete náhodne
- základná voľba – pozitívna alternatíva – niečo tu je (nádej), negatívna alternatíva – nič tu nie je (bezútešnosť)
- človek, ktorý svojou slobodnou voľbou realizuje vo svete seba ako projekt, sa nemôže zbaviť bremena zodpovednosti za dianie vo svete
- „druhý je pre mňa peklom“ ale nemôžem sa ho zbaviť, druhý tu bude vždy, nie je to však nenávisť ale pocit ohrozenosti
- kontrastuje s filozofiou dialógu, ktorá naopak tvrdí, že človek sa stáva osobou prostredníctvom komunikácie (Buber, Levinas – žid = „pohľad druhého ma robí mnou samým“, druhý je zrkadlom, zjavením pravdy, dialógom je výmena, odkrývanie vlastnej krehkosti)
- Diela: Hnus, Bytie a ničota, Existencionalizmus je humanizmus, Kritika dialektického rozumu
A. Camus
- bol takisto ako J. P. Sarte ateistom
- bol to francúzsky významný spisovateľ
K. Jaspers
- bytie má zmysel
- komunikoval s druhými, prežil vlastné stroskotanie, zvláštny okamih, ktorý človeka podnecuje, aby si dal odpoveď na otázku zmyslu života – hraničné situácie (dotyk so smrťou, narodenie dieťaťa) – Prečo tu vlastne som? Aký to má zmysel?
- svet šifier, symbolov, zašifrované posolstvo, za tým je bytie samé
- nepoužíva pojem Boh ale „všeobjímajúce“ presahujúce, keď komunikujeme, presahujeme sami seba
- sloboda – človek je preto človekom, lebo sa môže rozhodovať
- existencia – možnosť byť, sloboda je viacej ako byť, lebo sa môže rozhodnúť nebyť
- zážitok z vlastného stroskotania – kľúčová šifra – nikdy nesmieme stuhnúť na nejakom očakávaní
- hraničné situácie a komunikácia
- Diela: rozsiahla práca: Filozofia
G. Marcel
- nemusíme vedieť
M. Heidegger
- filozofia spoločenská nie individuálna ako hlásal Kierkegaard
- Dielo: Bytie a čas
- vracia sa k otázke bytia, zaujíma ho bytie samého súcna, to, že súcno je
- pýtať sa čo je bytie ako predmet je nezmyselné, lebo nemôže byť ničím iným než bytím
- to na čo sa máme pýtať je zmysel bytia
- jediné súcno, ktoré vie o svojom bytí je človek, poznávať svoje vlastné bytie znamená existovať
- ľudské bytie je existencia, kým všetky ostatné veci jednoducho sú, preto iba človek je schopný pochopiť bytie
- človek o sebe vie, že je, a že je konečný, jeho bytie je bytím k smrti
- človek má pred smrťou úzkosť, ktorá mu odhaľuje jeho „vrhnutoť do bytia“ a jeho „neudomácnenosť vo svete“, preto je jeho existencia sústavná starosť a vie, že v okamihu smrti sa ocitne sám
- keďže existencia je krátka a konečná, človek jej prikladá nesmiernu cenu, udržiava v sebe vedomie časovosti, tým, že nikdy nie je úplne v prítomnosti, ale obzerá sa do minulosti a hľadí do budúcnosti
- starosť o existenciu je pre Heidegera autentickým bytím
5. FENOMENOLÓGIA A ANTROPOLÓGIA 20. STR (E. HUSSERL, M. SCHELLER) FILOZOFIA DIALÓGU (M. BUBER, E. LEVINAS) SÚČASNÁ HERMENEUTIKA (H. G. GADAMER, P. RICOEUR)
Fenomenológia a antroplógia 20. storočia
E. Husserl
- fenomenológia = späť k samotným veciam!
- chce nájsť nový spôsob videnia vecí
- fenomén sa nám ukazuje v skúsenosti, jeho povrch, prvú vrstvu tvorí to, čo vnímame zmyslami
- tvrdí, že základom zmyslového je niečo nezmyslové, a to je druhá vrstva fenoménu, jeho podstata (esencia)
- túto esenciu nepostihujeme zmyslami ale duchovným aktom (nezmyslové poznanie)
- od predstavy „objektívneho sveta“, odlišuje „životný (prirodzený) svet“
- každú skúsenosť, ktorú získavame, získavame len zo životného sveta
- objektívny svet, ako ho podávajú vedy (empirické), je len konštrukciou, ktorá čerpá z pôvodnej bezprostrednosti životného sveta, dôverne známeho človeku
- filozofia je veda eidetická (veda o podstatách, esenciách)
- Diela: Kríza európskych vied
M. Scheller
- nadviazal na E. Husserla
- stal sa zakladateľom modernej filozofickej antropológie
Filozofia dialógu
M. Buber
E. Levinas
- „pohľad druhého ma robí mnou samým“, druhý je zrkadlom, zjavením pravdy,
- podstatná zložka je dialóg, čiže výmena, odkrývanie vlastnej krehkosti
Súčasná hermeneutika
- hermes – poloboh, posol, poštár
- metodológia, výklad textu
- porozumenie bytiu sveta a človeka úzko súvisí s jazykom
- porozumenie prostredníctvom jazyka znamená porozumenie rečiam a s nimi spätými tradíciami, zvykmi, predsudkami
- jazyk je jedinečný prostriedok vyjadrovania pravdy
- poézia – to, čo sa fakticky nedá vypovedať
- text – nie len písaný, ale aj gestá, symboly, výzdoba
- nie sme „Tabula rasa“
- Hermeneutickú kruh – cyklus medzi predporozumením (súhrn neutrálnych predsudkov – rodina, biologická stavba, kultúra, vzdelanie) a interpretáciou
H. G. Gadamer
- zakladateľ modernej filozofickej hermeneutiky
- nemecký filozof, Heideggerov žiak
- Dielo: Pravda a metóda
- pri úsilí porozumieť svetu nám výrazne pomáha umenie, filozofia a dejiny
- zdôrazňuje pozitívny význam „predsudku“
- predsudok je nevyhnutné východisko každého poznávacieho procesu, ktoré predchádza „objektívne“ myšlienkové súdy a úsudky
P. Rocoeur
6. ONTOLÓGIA = FILOZOFIA BYTIA
- ON (BYŤ), TO LOGIA (VEDA)
- veda o bytí, Čo je bytie? – Všetko čo je, a čo z toho, čo je, nie je? No nič.
- podstatné, podstata – všetko pod ostatným
- pýtame sa na podstatu, na to, čo stojí pod – SUB (POD) STANCIA (STÁŤ) – substancia
- Čo je to, na čom stojí všetko ostatné?
- asi to bude voda, (Táles), neobmedzené - apeiron (Anaximandros), vzduch (Anaximens), oheň, filozofovia hľadali podstatu v živloch, hľadali arché – prvopočiatok, prvotný zákon, poriadok
- Gréci nemali radi neporiadok, to čo je podstatné je podľa nich poriadok (Anarché – neporiadok)
- krásne je to, čo je božské
- arché – bezprostredne nevnímateľné, neviditeľné, nemenné, stále, čo sa nedá zmyslami uchopiť, presahuje zmysly
- arché – navonok sa prejavuje krásou – kozmos (symetria, usporiadanosť) – usporiadanosť možno nájsť vo vesmíre, ale aj na lúke kvetov, aj v ľudských výtvoroch
Parmenides
- základom všetkého je bytie samé
- všetky veci jednoducho sú
- tvrdí, že podstata je len jedna, čím naráža na problém rôznorodosti bytia (súcna)
- keďže nevedel vysvetliť rôznorodosť, tvrdil, že rôznorodosť je len prelud zmyslov
- nehľadal podstatu v rámci prírody (oheň, voda...)
- jedine rozum dokáže odhaliť podstatu
- ostatní mu však tvrdili, že zmena existuje – veď vidíš, že sa meníš, vidíš že starneš, on však na to nevedel odpovedať
Herakleitos
- podstatou všetkého je byť, ako pohyb, ako zmena, nie ako podstatné meno ale ako sloveso
- bytie vlastne nie je, bytie sa deje
Platón
- chápe bytie ako metafyziku, META (ZA, POZA, MIMO), FYZIS (PRÍRODA)
- ontológia je metafyzikou, veda o niečom za prírodou
- HYPERURÁNIUM – miesto, kde existujú podstaty, ktoré sa nedajú vnímať, dajú sa iba rozumovo vytušiť
- veci, podstaty sú zoradené hierarchicky, na vrchole je bytie – idea dobra (prirovnáva ho k dobru)
- dualista – rozdelil svet na dva separátne svety – svet ideí a reálny svet
- naopak iní vidia dva póly tej istej reality, ktoré na seba odkazujú
- priame nazeranie
- zmyslové poznávanie
- telesnosť podľa neho nie je princíp zla, len prostriedok, ktorý poukazuje na niečo ešte lepšie – na duchovno
- takže z toho vyplýva, že nebol dualista ale unitarista
Aristoteles
- Platónov žiak
- Svet ideí nie je niekde mimo, ale predsa je poznateľný len rozumom, nie zmyslami
- Prvý filozof, ktorý vytvoril syntézu vied, prvá veda je podľa neho ontológia, čiže prvá filozofia
- Parmenida označil za bdelého medzi spáčmi, za otca ontológie, na rozdiel od neho však nezaznáva pohyb (označil to za „otcovraždu“ – akože týmto tvrdením zabil otca ontológie)
- každá vec má dva princípy – koprincípy (ko – spolu), ktoré jeden od druhého závisia,
1. LÁTKA a TVAR (matéria a forma), LÁTKA (obsah toho, čo je formou), TVAR (vonkajšia podoba)
2. PODSTATA a PRÍPADOK, PODSTATA (základ, báza – napr. stolička, to, čo robí stoličku stoličkou), PRÍPADOK (zelená, drevená) 3. AKT BYTIA a POTENCIA (uskutočnenie a možnosť) – zrnko obila – v akte bytia je zrnko, v potencii je klasom, múkou, chlebom ...
- pri každej zmene musí platiť princíp kontinuity a princíp novosti
- druhy zmien: a) zmena prípadková, akcendentálna – zmení sa len prípadok (strom kvitne)
(princíp kontinuity – zostala podstata, princíp novosti – zmenil sa vzhľad stromu)
b) zmena substanciálna, podstatná – strom sa zmení na stôl
(princíp kontinuity – možnosť, princíp novosti – uskutočnenie)
- Platónovsko-Augustínovská teória – Platón postupoval len po určitú hranicu, lebo tvrdil, že by sme mohli vlastným rozumom znásilniť skutočnosť, používal symboly a podobenstvá, jeho teória bola viac mystická, myšlienka neuchopiteľného, nadviazal na nich napr. Luther
- Akvinského teória – vzkriesil Aristotela, bol považovaný za rebela (Aristoteles bol považovaný za nebezpečného), objavil, že Aristoteles nebol až tak nebezpečný, ľudským rozumom môžeme prísť na pravdy, v ktoré dovtedy bolo možné len slepo veriť
Vznikol Tomášov Akvinského koprincíp:
4. AKT BYTIA a ESENCIA – čisté sloveso byť „JE“ každé súcno (súci - ten, kto je) má v sebe tieto dva koprincípy
- AKT BYTIA (existencia) a ESENCIA (podstata)
- SÚCNO (ENS) v sebe skrýva dva momenty: 1. BYŤ „JE“
2. Čo to je, to čo je? ESENCIA (ČOOSŤ)
- každá vec JE a je NEJAKÁ
- Tomášov koprincíp obsahuje v sebe všetky predchádzajúce tri koproncípy
Tomáš Akvinský
- tvrdil, že rozličná nie je len esencia ale aj miera bytia, najnižšia miera je v kameňoch, najvyššia miera v Bohu (Boh = čistý akt bytia, kde už nie je esencia, iba bytie, jeho esencia je akt bytia sám)
Rozštiepenie koprincípov:
1. na jednej strane absolutizáciou existencie vzniká EMPIRIZMUS (podporuje iba zmyslovo vnímateľné)
2. na druhej strana absolutizáciou esencie vzniká RACIONALIZMUS a SUBJEKTIVIZMUS (podporuje iba to, čo je poznateľné rozumom)
R. Descartes
– mysliaca vec, telesná rozpätá vec, dualizmus, hoci sa tieto substancie navzájom neovplyvňujú predsa len má dominanciu vec mysliaca
– jeho ontológia je realistická, teda uznáva bytie, ktoré sa nachádza mimo subjektu a je od neho nezávislé
– snažil sa nájsť spôsob, ako spojiť myslenie (duchovno) so zmyslami
M. Heidegger
– existencionalizmus, ontológ, zhodnotenie bytia, chce sa vrátiť k bytiu ako k podstate, ktorá je najlepšie poznateľná v sebe samom
Transcendentné zákony bytia:
– platia pre všetky bytia už len z toho titulu, že sú
1. PRINCÍP IDENTITY (totožnosti) – vec v tom istom okamihu a z toho istého pohľadu, nemôže byť inou vecou (a = a)
2. PRINCÍP NEPROTIREČENIA – bytie nemôže v tom istom okamihu a z toho istého pohľadu byť aj nebyť
3. PRINCÍP TRETIEHO PRVKU – medzi bytím a nebytím niet stredu
Deklaratívne zákony bytia:
1. PRINCÍP KAUZALITY – každý dôsledok má svoju príčinu
2. PRINCÍP FINALITY – každé bytie jestvuje a koná pre nejaký cieľ , je to vlastne zmysel kauzality
3. PRINCÍP DOSTATOČNÉHO ZMYSLU – každé bytie má v sebe zmysel svojej existencie, každé bytie je dobré
- z toho vyplývajú vlastnosti: UNUM (Jednota), BONUM (Dobro), VERUM (Pravda)
7. EPISTEMOLÓGIA, GNOZEOLÓGIA = FILOZOFIA POZNANIA
- poznateľnosť – predpokladá metafyzický prístup
- realisti – prvý postoj: , že vecí jestvujú, druhý postoj: , že sú poznateľné
- realisti boli Platón aj Aristoteles
Platónova gnozeológia
- duša človeka sa skladá z troch častí – rozumu, citu a žiadostivosti, rozumový duch sa po smrti oddeľuje od tela a vracia sa do ríše, v ktorej žil aj pred tým, do sveta ideí, preto je celé poznanie iba rozpamätúvaním sa duše na to, čo vo svete ideí priamo nazerala
Aristotelova gnozeológia
- na rozdiel od Platóna, ktorý nedôveruje zmyslovému poznaniu, Aristoteles tvrdí, že zmysly nás neklamú, že všetok omyl pochádza iba z chybného uvažovania, preto kladie veľký dôraz na logiku, ktorá neukazuje, čo máme myslieť, ale ako v myslení postupovať, aby sme dospeli k správnym výsledkom
- každé myslenie sa odohráva v pojmoch
- POJEM (IDEA) – najjednoduchšia forma mysleného UNIVERZÁLIA (všeobecnina), má univerzálnu platnosť
- poznávanie je forma mysle, ktorá sa aplikuje na všeobecniny
- „STROM“ – všeobecný strom neexistuje, ale my tento pojem bežne používame, je to typicky ľudská forma myslenia, je však obmedzená, pretože používame pojmy, ktoré neexistujú, nepoznáme jednotliviny, konkrétne súcno ako také nedokážeme vystihnúť, nedokážeme vystihnúť neopakovateľnosť veci
- pojmy sa nám v mysli vynárajú ako obrazy
- jednotlivina sa zmestí do pojmu strom
- keď prvý raz uvidíme Baobab, vieme, že je to strom, a tak rozširujeme vo svojom poznaní pojem strom
- POJMU predchádza istý SÚD aj ho nasleduje = TO ČO (súd) SÚCNO (pojem) JE (súd)
- súd „Toto je“ sa nachádza v každom pojme
- známku bytia dávame stále novým charakteristikám
- poznanie pojmov = návrat k univerzáliám
- ROZUM – nedokáže poznať jednotliviny do hĺbky v jej neopakovateľnosti, možno poznať všetko, všetko sa dá obsiahnuť pojmami, Boh poznáva veci priamo, nie prostredníctvom pojmov a teda do hĺbky
- keď sa spoja dva pojmy vzniká súd, keď sa spoja dva súdy vznikne úsudok
- 1. premisa: Všetci ľudia sú smrteľní (SÚD)
- 2. premisa: Sokrates je človek (SÚD)
- záver: Sokrates je smrteľný (ÚSUDOK)
- každý súd má podmet a predmet
Opakom realizmu je skepticizmus
- skeptici (relativisti) – veci poznateľné nie sú, pravda neexistuje, resp. nemôžeme ju poznať
- napr. Gorgias – „Po prvé nič nie je, po druhé ak aj niečo je, nemožno to poznať, po tretie, ak aj to možno poznať, nemožno to oznámiť a vysvetliť blížnemu“
- Sokrates – odlišuje sa uvedomením si svojej nevedomosti : „Viem, že nič neviem“ „Poznaj seba samého“
- Kant – metafyzické nie je poznateľné, poznávame len javy
- tvrdenie proti skepticizmu:
a) Princíp kauzality – každý dôsledok má svoju príčinu
b) Princíp finality - každé bytie jestvuje a koná pre nejaký cieľ , je to vlastne zmysel kauzality
c) Princíp dostatočného zmyslu - každé bytie má v sebe zmysel svojej existencie, každé bytie je dobré
Subjektivizmus
- pravdivé je to, čo ja za pravdu považujem, takéto pravdy sú však veľmi slabé
PRAVDA – očakávanie univerzálnej platnosti
- postoje k pravde (medzi poznaním pravdy a klamstva):
1. PRAVDA (vedľa pravdy je) VIERA
2. DOMNIENKA
3. POCHYBIVANIE
4. KLAMSTVO
- tieto postoje neprotirečia, že medzi pravdou a klamstvom nič nie je, sú to len pravdivostné etapy, ktoré sú len prechodné
- VIERA, ktorá stojí na úrovni PRAVDY je odhodlanie prijať istú pravdu za svoju
- poznanie pravdy je viera
a) úroveň ontologická – existencie pravdy samej osebe, bez psychologickej situácie (úrovne) človeka
b) úroveň epistemologická – pravda záleží od postavenia človeka, od situácie, od pochopenia pravdy a z toho vyplýva, že človek si môže byť istý pravdou, iba keď jej verí
8. HERMENEUTIKA A FILOZOFIA JAZYKA
Filozofia jazyka
- človek nie len poznáva, ale svoje poznanie aj vyjadruje navonok
- napr. Gorgias – „Po prvé nič nie je, po druhé ak aj niečo je, nemožno to poznať, po tretie, ak aj to možno poznať, nemožno to oznámiť a vysvetliť blížnemu“
- hovorením sa učíme, poznávame
- jazyk je miestom skúsenosti
- jazyk má obrovské možnosti ale má aj svoje hranice
- medzi JAZYKOM a MYŠLIENKOU je vzťah tak ako medzi TELOM a DUCHOM
- Slovo je ako telo myšlienky
- poznanie je priamy vzťah medzi jazykom a skutočnosťou
- jazyk nie je len reč ale každý expresívny akt = mimika, systém znakov, komunikácia
- vlastným jazykom tvoríme dejiny – vyjadrením rôznou formou (vojny, revolúcie), to je jazyk jednotlivcov aj spoločnosti
- „Slnko zapadá“ – otáča sa Zem – metafory, prirovnania
- poézia – „Miesto, kde prebýva človek“ Heidegger
- mystika – v mystike sa nehovorí vedecky, o nevysvetliteľnom sa dá hovoriť len v obrazoch, symboloch
Hermeneutika
- zaoberá sa otázkami interpretácie znakov, ktoré vytvárajú text
- úvahová, všetci sme interpreti
- všetky vyjadrenia sú vyjadrenia autora (pochopená myšlienka) a jeho vyjadrenie si vyžaduje interpretáciu
- autor je autorom textu, ktorý sa osamostatní, pretože nečítam autora, čítam text
- ako interprét nikdy úplne nepochopím to, čo chcel autor povedať, pretože text neobsahuje všetko
- interprét text chápe inak ako autor, má iné poznatky a text sa stáva samostatným celkom
- nikdy nie sme „Tabula rasa“
- každé porozumenie predpokladá predporozumenie
- Hermeneutický kruh – nekonečný cyklus, v ktorom autor pôsobí cez text na interpréta a interprét takisto na autora, pre ktorého sa autorom stáva interprét
- nesieme si so sebou batoh predsudkov a v takomto kontexte porozumievame textom
- porozumenie sa stáva základom predporozumenia – a tak stále dokola
- JAZYK – symbol, presahuje možnosť ľudskej interpretácie, vonkajšia forma, ktorá odkazuje na vnútorný obsah
- OBRAZ – je viacznačný – možnosť rôznej interpretácie, zneužiteľný, subjektívny, presahuje ľudský rozum, môže urobiť veľa dobrého ale aj veľa zlého (manipuluje človeka) a tak nastupuje rozum, ktorý pre prijímanie obrazov funguje ako filter
9. ANROPOLÓGIA = FILOZOFIA ČLOVEKA
- bol chápaný ako najdokonalejší tvor
- v novoveku nastáva centralizmus človeka, zdôrazňuje sa sloboda, jedinečnosť a tvorivosť
- najvyššia hodnota je to, čo je výsledkom individuálneho snaženia a ľudská prirodzenosť
- Heidegger: „Byť človekom znamená byť s druhými“, „Byť človekom znamená byť pre smrť“
- Sociologizmus – redukcia človeka len na jeho spoločenské vzťahy (Marxizmus)
- Psychologizmus – redukcia človeka len na psychickú stránku
- koncom 19. str – kolektivizmus a individualizmus (radikálne pohľady)
- Kolektivizmus – človek je daný spoločenskými vzťahmi, stráca svoju jedinečnosť, stáva sa masou
- Individualizmus – absolutizuje ľudskú slobodu, napriek iným hodnotám, robím to, čo chcem (kapitalizmus)
- ČLOVEK JE V SPOLOČNOSTI, NO JE AJ JEDINEČNÝ
- človek má slobodu, no je aj obmedzený možnosťami (biolog., ekonom., morálnymi)
- základom každého vzťahu je JA a TY
- JA = potencionalita, potreba
- TY = dôstojnosť, tajomnosť, záruka objektivity
- pri komunikácii sa „ty“ odhaľuje
- pri radikálnej komunikácii sa však „ja“ stáva zraniteľným
- kultúra vzťahov – aj hmotná kultúra
ŠTYRY ZÁKLADNÉ DRUHY VZŤAHOV:
1. LÁSKA – mať rád druhého, nezištne, opak egoizmu
2. SPRAVODLIVOSŤ – vzniká z práva „ja“ byť milovaným, hybnou silou spravodlivosti je láska
3. KONFLIKT – protest, odpor, odmietnutie egoizmu toho druhého, konflikt je hodným ľudskej osoby, postoj, v ktorom sa niečo rieši
4. INDEFERENCIA – človek sa pre mňa stáva súčasťou masy, stráca pre mňa vlastnú dôstojnosť, nestojí mi ani za konflikt
VLASTNOSTI OSOBY:
1. JEDINNOSŤ – jeden nezovšeobecniteľný na druh
2. AKTIVITA – tvorivosť, vyvíjanie činnosti, komunikácia, má biologickú štruktúru
3. VNÚTORNOSŤ – „ja“ je pred „druhým“ zodpovedné, niečo čo robí „ja“ hodnotným
4. POSVÄTNOSŤ – nedotknuteľné vnútorné jadro toho druhého, (pošliapaná v koncentračných táboroch, znásilnenie), na základe posvätnosti stoja všetky ľudské práva
Ľudská sloboda a vôľa
- každá ľudská činnosť je uvedomelá (zámerná, konaná pre nejaký cieľ)
- človeka však nestačí len poznať cieľ, ale musí mať aj vôľu uskutočniť ho
- hodnota – vec, pre ktorú človek koná, hodnoty nie sú len výtvorom človeka, hodnoty sú aj výsledkom vzťahu človeka a pravdy, hodnoty majú ontologický základ, základ v bytí
- sloboda – nerozlučiteľne spojená s hodnotami, možnosť voliť sa medzi hodnotami, volíme si vždy len to lepšie, dostávame sa do konfliktu s hodnotami, úlohou človeka je vytvoriť si hierarchiu hodnôt a stáva sa mu normou konania, sloboda je ľudský priestor, možnosť voľby je v prvom momente sloboda a druhom momente potrebuje náplň priestoru
- je možné zvoliť si hodnotu nižšiu, no tým sa sloboda okliešťuje
Ľudské telo
- Platón = telo je hrob duše („soma“ telo, „stoma“ hrob)
- Descartes = dualista, telo a duša, slovo je telesným nositeľom ducha
- každá kultúra je hmotným vyjadrením ducha
- duša je vnútrom prejavujúcim sa navonok
- tvár je telo, jazyk je prejavom duše
- telo nie je len nástrojom duše ale je princípom
- zabezpečiť hodnotovú rovnosť medzi pohlaviami ale garantovať štrukturálnu odlišnosť (rôznorodosť)
- MUŽ a ŽENA = vzťah medzi najodlišnejšími (roznorodosť)
- ĽUDIA = (rovnosť)
- vzťah je komplementárny a reciprocitný (vzájomný)
- súčasná túžba po sebestačnosti – má krátke trvanie, sebestačnosť neexistuje
- pochopenie inakosti ako hodnoty
Smrť
- Heidegger - „tvárou tvár smrti hovoríme o zmysle a hodnote života“
- človek je historický tvor, hľadá možnosť ako existovať ďalej, formu nesmrteľnosti
- povedať, že smrťou sa všetko končí je absurdné, smrť je metafyzický pojem
- koncepcia oddelenej duše: - už v stredoveku, židovstvo, kresťanstvo
a) teologická – viera, zjavenie
b) filozofická – možnosť, skúsenosť, rozum
námietka:
a) egoizmus – egoizmus bol však ako námietka vyvrátený, lebo blaženosť duše je „pokračovaním“ komunikácie s inými, nie je egoistická
b) pohŕdanie pozemským životom – vyvrátenie námietky spočívalo v tom, že pokračovanie života nutne predpokladá dobrý, tvorivý pozemský život
- existenciu duše nemožno dokázať, existujú len odkazy
- existencionálny charakter –
a) Kant: „ak má (imperatív) človek celý život konať dobro, a pritom to nedokáže (zlyháva), musí existovať spôsob, ako morálny imperatív naplniť (vo večnosti)“
b) Marcel: „keď milujem druhého človeka, chcem aby žil večne“
10. ETIKA = FILOZOFIA MORÁLNEHO KONANIA
- Aristoteles – praktická filozofická disciplína, ktorá skúma ľudské konanie vzhľadom na to, čo je dobré
- rozhodovanie medzi skepticizmom (neexistuje morálka) a požiadavkou univerzálnej normy (sa to má, sa to nemá: „klamať sa nemá“)
Etický kódex
– prirodzený zákon – toto rob, lebo je to dobré, toto nerob, lebo to je zlé (nezávisí od kultúry)
– u nás východisko Desatoro Božích prikázaní
– všeobecne sa všade vo svete akceptuje aspoň jeden zákon = zákaz incestu
- ETOS (MRAV, ZVYK, OBYČAJ)
- Zväzok noriem záväzný pre komunitu
- MÓS, MÓRES latinsky = MORÁLKA
- zlaté pravidlo morálky – „Nerob druhému, čo nechceš, aby robil on tebe“
- Morálka – je obsahom etiky, súhrn pravidiel
- Etika – veda o morálke, teoretické rozpracovanie morálnych pravidiel
- Jedinečnosť etiky spočíva v tom, že má normatívnu silu, záväznosť, núti nás konať podľa toho, čo ako veda objaví
1. Základná etika
- Aristoteles - Etika Nikomachova – správne myslieť, správne konať, cnosť (stredná cesta medzi dvoma extrémami – napr. zbabelosťou a pochabosťou je cnosť odvaha)
2. Špeciálne etiky
– lekárska, právnická, pedagogická
– normatívna (antropológia a filozofia)
– deontológia – povinnosti, popiera subjektívne rozhodovanie
– legalistická – stotožňuje osobnú etiku s písaným zákonom
– relativistická – mení sa na deskriptívnu, opisnú
– etológia – bez vyvodzovania hodnotných súdov
– konzekvencionalistická – odvodzuje morálne hodnoty skutkov, podľa predpokladov morálneho dopadu skutku (nepredchádza jej norma)
