Toto rozdelenie pokladá za prirodzené a spravodlivé, lebo zodpovedá aj vrodeným dispozíciam ľudí, ktoré sú – ako jedinečné zastúpenie troch základných cností – uložené v duši každého jednotlivca. A tak, ako zdravý a harmonický človek vlastní rovnováhu a mieru, je „spravodlivý“ štát charakteristický tým, že každý občan v ňom pozná svoje miesto v celku. Toto rozdelenie a dôsledky z neho vyplývajúce, povedané dnešným jazykom, zahŕňajú v sebe nemalú mieru totalitarizmu. Náčrt ideálnej spoločnosti súvisí aj s kritickým postojom Platóna k aténskemu demokratickému zriadeniu a jeho obdivu k stabilnému spartskému zriadeniu. Dôležitým momentom v jeho projektovaní politického systému je chápanie spravodlivosti.

Ústava je pravdepodobne najprepracovanejšia monografia o spravodlivosti, aká bola kedy napísaná. Skúma rôzne názory na spravodlivosť spôsobom, ktorý nás presvedčuje o tom, že Platón nevynechal žiadnu dôležitú teóriu, ktorá mu bola známa. V skutočnosti však Platón smeruje k záveru, že - po márnom hľadaní spravodlivosti v súdobých názoroch - je treba začať odznova. V jeho prehľade vtedajších teórii však nikde nie je zmienený názor, že spravodlivosť je rovnosť pred zákonom („isonomia“). Ako príklad uvediem dnešné všeobecno-právne chápanie spravodlivosti a platónske princípy vyrastajúce z jeho chápania spoločnosti a človeka.
Humanistická teória spravodlivosti zahŕňa tri hlavné požiadavky alebo návrhy:
a) vlastný rovnostársky princíp, tj. návrh na odstránenie „prirodzených“ výsad,
b) všeobecný princíp individualizmu,
c) princíp, podľa ktorého má byť úlohou a účelom štátu ochrana slobody jeho občanov.
Každej z týchto politických požiadaviek odpovedá protikladný platónsky princíp.
A to:
a) princíp prirodzených výsad,
b) všeobecný holistický alebo kolektivistický princíp,
c) princíp, že úlohou alebo účelom jednotlivca by malo byť udržovanie a posiľňovanie stability štátu.

Takto chápaná spravodlivosť sa odráža aj v jeho ideálnej polis. Lepšie povedané, mala by sa. Ako však premietnuť jeho víziu polis do reality, do štátu? (Odhliadnuc od jeho pokusov vybudovať takýto štát na Syrakúzach za pomoci miestneho tyrana). Platón neobyčajne dobre vidí prechod od rodového zriadenia po „súčasnú“ grécku civilizovanú polis. Analogicky, ako v gréckej mytológii prebieha prechod od zlatého veku ľudstva cez strieborný, bronzový až po železný vek, teda od najšťastnejšieho veku ľudstva po vek plný strastí a utrpenia, vidí aj on štyri politické zriadenia, ktoré degradujú, podliehajú rozkladu. Štyri najvýraznejšie obdobia, „miľníky histórie politickej degenerácie“, popisuje v nasledujúcom poradí: po dokonalom štáte prichádza timokracia (vláda ušľachtilých), po nich nasleduje oligarchia (vláda bohatých rodín), potom opačná a priamo po nej vznikajúca demokracia (vláda slobody, nezákonnosti), a nakoniec prichádza tyrania štvrtá, a to najhoršia „choroba obce“.

Tento smer vývoja plynúceho sveta zahŕňa v sebe aj jeho teória foriem a ideií . Tento smer vedie k zákonu, podľa ktorého sa u všetkých vecí na svete musí neustále zväčšovať schopnosť podliehať entropii. Je však potrebné povedať, že nebezpečie či pravdepodobnosť podliehať entropii rastie, avšak nie sú vylúčené výnimky v opačnom smere. Tým je umožnené, že veľmi dobrá duša sa môže vzoprieť zmene a rozkladu a že veľmi zlú vec, napríklad veľmi zlé mesto, je možné zlepšiť tým, že ho zmeníme. Platón vo svojich dialógoch (chronologicky Ústava, Politikos a Zákony) pojednáva o teórií revolúcie a rovnováhy. Platón predpokladal, že na počiatku vývoja bol dokonalý štát, ktorý nepodliehal skaze, a preto bolo pre neho obtiažne vysvetliť zmenu, takpovediac pád človeka, ktorý uvádza všetko do pohybu. Napriek tomu však k zmene dochádza a s ňou do hry vstupuje Herakleitov boj, hnacia sila všetkého pohybu.

Podľa Platóna je hlavnou silou „sociálnej dynamiky“ vnútorný boj, triedny boj, podnecovaný sebeckým, hlavne materiálnym či ekonomickým záujmom. Marxistický výraz „Dejiny doposiaľ existujúcich spoločnosti sú dejinami triedneho boja“ zapadá do Platónovho historicizmu rovnako dobre ako do historicizmu Marxa. Hlavný rozdiel spočíval v hodnotení historického vývoja: zatiaľ čo aristokrat Platón odsudzoval vývoj, ktorý popisoval, moderní autori mu tlieskali, pretože verili v zákon historického pokroku. Tento sociologický zákon spolu s poznatkom, že ekonomické záujmy sú najpravdepodobnejším príčinami nejednoty, je Platónovým kľúčom k dejinám. Ale je tiež kľúčom k jeho analýze podmienok, nutných k zriadeniu politickej rovnováhy, tj. k zastaveniu politickej zmeny.

Dosahovanie stability:

Všetky základné prvky Platónovho politického programu je možné odvodiť z požiadaviek založených na jeho historicizme, ktoré sú skombinované s jeho sociologickými teóriami o predpokladoch stabilnej nadvlády. Tieto základné prvky sú:
- Prísne oddelenie tried; tzn. vládnuca trieda, skladajúca sa s pastierov a hliadkovacích psov, musí byť prísne oddelená od ľudského dobytka.
- Stotožnenie osudu štátu s osudom vládnucej triedy a výlučný záujem o túto triedu a jej jednotu. K tejto jednote patria prísne pravidlá šľachtenia a výchovy tejto triedy a prísny dohľad nad záujmami ich členov, spojený s kolektivizáciou týchto záujmov.
Z týchto základných prvkov K. R. Popper odvodzuje ďalšie, napr. tieto:
- Vládnuca trieda má monopol na vojenské zdatnosti a výcvik, na právo nosiť zbraň a získať vzdelanie, je však vylúčená z akejkoľvek účasti na ekonomickej činnosti, hlavne zarábaním peňazí.
- Musí existovať cenzúra akejkoľvek intelektuálnej činnosti príslušníkov vládnucej triedy a neustála propaganda, ktorej cieľom je formovať a unifikovať ich myseľ. Je potrebné potlačiť akékoľvek novinky vo vzdelaní, zákonodarstve a náboženstve.
- Štát musí byť sebestačný. Musí sa usilovať o hospodársku autarkiu, lebo inak by vládcovia záviseli na obchodníkoch, alebo sami by sa stali obchodníkmi. Prvá z týchto alternatív by ohrozovala ich moc, druhá ich jednotu a stabilitu štátu.

V Platónovej utópii je rad čŕt, ktoré sa zdajú mimoriadne súčasné, ale zároveň prinajmenšom rovnako staré ako civilizácia. Snaha ovládnuť človeka, nadiktovať mu, ako má žiť v súlade s „jeho“ osudom, zákonom dejín, historickou nutnosťou, sa stala predmetom sociálnych vied, snažiacich sa poskytovať dlhodobé historické predpovede. V záujme zastaviť spoločenskú zmenu a navrátiť sa k údajnej nevinnosti a kráse hrdinského veku kmeňového systému však najskôr dospejeme k inkvizícii, tajnej polícii a romantizovanému gangsterstvu. Ak začneme potlačovať rozum a pravdu, nutne skončíme pri najbrutálnejšom a násilnom potlačovaní všetkého ľudského. Neexistuje návrat k harmonickému stavu prírody. Lebo ak sa vrátime, musíme sa vrátiť až na začiatok - musíme sa vrátiť ku zvieratám. Ak však chceme ostať ľuďmi, tak máme len jednu možnosť, cestu do otvorenej spoločnosti - do neznáma, neistoty a nebezpečia. A tu musíme svojim rozumom usilovať ako o bezpečie, tak o slobodu.