Prechádzate sa po galérii, navštívite múzeum moderného umenia, idete do kina. Umenie s históriou pozerá na Vás z vitrín, zlatými písmenkami sa usmieva z titulov kníh viazaných v koži a v Sotheby´s sa klepe na drevo.

To všetko je umenie, ktoré žilo z obmedzenia, núdze, ale aj z nesmiernej túžby vyjadriť objavené, prekonať hranice prítomnosti, reality. Obmedzenie tak skľučujúce, čím viac bolo chápané.
V histórii je možné vidieť mnoho pokusov (niekedy aj celkom vydarených) ovládnuť umenie, nadiktovať mu ako sa má správať, tváriť sa, vyzerať. Kresťanstvo, tématika nesporne veľmi zaujímavá, bolo takmer tisíc rokov ústrednou témou umelcov, mysliteľov, „politikov“, ale aj obyčajných ľudí. Táto monotématika sa prejavila vo všetkých oblastiach vtedajšieho európskeho umeleckého sveta – v maliarstve, literatúre, architektúre a v hudbe dominovali biblické motívy s pomerne jednoznačnou interpretáciou. Krása a umelecký pokrok sa pohyboval v rovine vyjadrenia príchodu Spasiteľa, jeho oslavy a posolstva, ktoré nám zanechal. Kresťanstvo, ako myšlienkový prúd, presiaklo celou spoločnosťou na veľmi dlhú dobu a upevnilo sa v politike, vo vedách, v morálke a umení. „Čistota“ myslenia, v interpretácii sveta bola dosahovaná aj takými inštitúciami ako bola inkvizícia, či štátna represia. Táto ohraničenosť bola prekonaná až s príchodom renesancie a návratom k antike, k človeku. Ľudia renesancie si prvý raz v dejinách dokonale uvedomili, že patria ku zvláštnej historickej epoche, v rozpore so stredovekom, k priamej dedičke antiky. Z tohto uvedomenia sa zrodilo nové nadšenie pre znovuobjavenie starovekých učencov a ich konfrontáciu s poslednými vedeckými objavmi, ako aj vôľa vybudovať svet na mieru človeka. Pojmy, na ktorých spočívala stredoveká kultúra, sa im zdali prevrátené, formy výrazu bolo treba zásadne zmeniť. Ideová sloboda urýchlila rozvoj spoločnosti a blahodárne vplývala na umenie a jeho prejav. Rozum a emócie sa od tohto bodu v dejinách na kontinente odvíjajú oddelene, avšak neprestávajú medzi sebou koketovať.

Iným príkladom monopolu na myslenie a umelecké stvárnenie, môžu ponúknuť systémy ktoré vznikli v Európe počas 20. storočia. Umenie sa v záujme vybudovania novej spoločnosti muselo podriadiť, ak teda chceli prežiť jeho nositelia. Absolútne všetko podliehalo ideologickej interpretácii. Ideológia definovala, ako má umenie vyzerať, a ak nie ona, jej reprezentanti to robili za ňu – stanovili hranice – či boli natreté na červeno alebo na hnedo nie je predmetné. Obmedzenie bolo natoľko veľké a prísne, že existenčne ohrozovalo všetkých potencionálnych prekračovateľov. Napriek tomu sme dnes svedkami nádherných diel, ktoré vznikli práve z tohto obmedzenia. Boli to ľudia, ktorí dokázali exponovaním danej ideologickej šošovky preraziť tmu, a priniesli svetlo aj iným.

Dnes vo svete demokracie a slobody, sa zdá, že je možné naozaj skutočne slobodne sa rozvíjať. Je tomu však naozaj tak? Umiera dnes umenie na slobodu? NIE!
Ale pár slov k slobode. Je vôbec možné, aby umelec bol slobodný – pri tvorbe, slobodný myšlienkovo, materiálne? A teda, umiera umenie na slobodu? Umrieť môže autor, prípadne umelecký štýl (niekedy len dočasne), ale umenie nie. Pretože si myslím, že umenie je predovšetkým o kráse. A keď sa krása „vyčerpá“, čo je skutočne zvláštny jav, ale stáva sa hlavne keď stratí svoje publikum, vznikne potreba po novej estetike. Doposiaľ vždy prišiel niekto, kto krásu predefinoval a stanovil nové kritériá estetiky. Otvorili sa nové obzory, postavili nové hranice, a tak nejako sa stretol šijací stroj s dáždnikom na operačnom stole. Ide sa ďalej.
V súčasnosti, sa až tak veľmi nepociťuje determinácia zo zúženého ideového obzoru alebo ovplyvňovania politickou mocou. To čo naozaj bráni presadeniu sa nových smerov je komercializácia umeleckého sveta, a súčasne s tým marginalizácia iných pohľadov na svet, iných kultúr, vymykajúcich sa nastúpenému trendu, mainstreamu. Komercia dnes neobmedzuje len umelca ale aj prijímateľa.

Teda ak máme pomenovať to, čo bráni slobodnému prúdeniu, rozširovaniu umenia je obchod resp. jeho zákon trhu. Ľudia – konzumenti žiadajú, vytvárajú dopyt po umení a trh sa im snaží vyhovieť, teda aspoň tým, ktorí platia. Lenže „umenie“, ktoré vzniká za takýchto podmienok je akýmsi veľkým kompromisom. Stáva sa z neho agregát, spĺňajúci požiadavky čo možno najväčšieho okruhu spotrebiteľov. Vzniká priemysel, ktorý dnes už tak ani nereaguje na dopyt ľudí, ale sám vytvára svoj vlastný dopyt, valcujúc pritom ostatných, ekonomicky slabších konkurentov. Tak nové umenie, ktoré nemá svoju predajnú hodnotu, nemá žiadnu hodnotu a dostáva sa na okraj záujmu (rozumej veľkých spoločností). Netreba ani pripomínať príklad hollywoodskej globálnej expanzie, alebo správanie sa veľkých hudobných spoločností a podobných združení, ktoré sú svojim pohybom schopné umlčať nemálo, inak veľmi talentovaných umelcov.
A tak sa mi zdá, že Umenie dnes a v budúcnosti nebude žiť z obmedzenia, ale zo slobody a skutočného priestoru, ktorý bude mladým umelcom ponúknutý. O to sa však budú musieť snažiť mnohí.