referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Elvíra
Štvrtok, 21. novembra 2024
Cnostný život podľa stoikov
Dátum pridania: 14.10.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: donalda
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 973
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 17.1
Priemerná známka: 2.94 Rýchle čítanie: 28m 30s
Pomalé čítanie: 42m 45s
 
Stredné obdobie stoicizmu je približne v druhom až prvom storočí pred naším letopočtom. Upúšťa od pôvodného radikalizmu a pri konci sa dostáva až k elekticizmu, čo sa vtedy stávalo aj iným filozofickým školám. Dochádza k tomu hlavne pod vplyvom niektorých platonikov. Medzi predstaviteľov tohto obdobia patrí Boethos zo Sidónu, ktorý oddeľuje boha od sveta a tak sa stavia proti panteizmu. Rozdiel je aj vo vnímaní sveta, ktorý je podľa neho večný a tak odmieta prijať predstavu o jeho spálení. Významnejším mysliteľom sa však stal Panaitios z Rhodosu (180-110 p.n.l.), ktorý žil dlho v Ríme. Ani on neprijal zánik sveta, pretože veril v jeho večnosť. Odmietal aj nesmrteľnosť duše a veštenie. A pretože vždy prihliadal k skutočnému životu, v etike bol umiernený. Jeho veľký žiak Poseidónius zo Sírskej Apameie (135-51p.n.l.) žil ako polyhistor na Rhodose. Bol tiež pod Platónovým vplyvom a napísal komentár k jeho dielu Timáios. Dušu pokladal za hmotu, ale omnoho jemnejšiu ako tú, z ktorej je telo, pretože je aj pred telom a po smrti telo opúšťa. Tento protiklad sa už vzdiaľuje od pôvodného stoicizmu a so svojimi platónskými myšlienkami vedie k zbližovaniu stoicizmu a kresťanstva. V etike sa v podstate nelíši od svojho učiteľa. Jediným dobrom je podľa neho tiež cnosť, ale i iné veci majú svoju cenu, ako napr. zdravie a bohatstvo. Vo fyzike uznáva aj veštenie, aj svetový požiar. Mal veľký vplyv na nasledujúce generácie (napr. Cicero, Seneca , ale aj kresťanský spisovatelia).

Posledná etapa- mladšia stoa je obdobím úpadku, myšlienky už nie sú samostatné a pôvodné. Využíva sa eklekticizmus a synkretizmus. Stále viac a viac badať sklony k náboženstvu. A i tak má však práve stoicizmus v tejto etape najvýznamnejších predstaviteľov a to hlavne preto, že niektoré spisy sa nám zachovali, zatiaľ čo spisy zakladateľov tejto filozofie poznáme iba z nepriamych zdrojov. Záujem o morálne problémy tu už získal značnú prevahu nad ostatnými. Lucius Annaeus Seneca sa narodil okolo začiatku nášho letopočtu a zomrel keď mal 69 rokov samovraždou. Aj on sa už najviac zaujímal o etiku, i keď od pôvodnej strohej je naopak miernejšia a nezabúda zdôrazňovať súcit a vľúdnosť k druhým. Ďalším predstaviteľom bol Epiktétos (1.-2. str.. n.l.), otrok pochádzajúci z Hierapola, neskôr prepustený v Ríme. Keď boli filozofovia vypudený z Itálie, založil si filozofickú školu v Nikopoli.

Vďaka jeho horlivému učencovi sa nám zachovalo veľa jeho rozpráv. V mnohom sa začína vracať k pôvodnému učeniu Chrysisppa. Jeho hlavnou myšlienkou je, že niektoré veci sú v našej moci a iné zase nie. Tie prvé, ktoré nám skutočne patria, sú naše vôle a predstavy, o ktoré musíme dbať. Mimo našu moc je zdravie, bohatstvo, a pod. ”Jeho obľúbeným heslom bolo: Trp a odriekaj si!(anechú kai apechú!). 4” Podobne ako Seneca, aj on hlása lásku k blížnemu a svetoobčianstvo, pretože všetci sú si bratia a majú si pomáhať. Podobnosť s kresťanskými myšlienkami je zrejmá a preto bol aj považovaný za skrytého kresťana. Po otrokovi Epiklétovi zohral významnú úlohu filozof na tróne- Marcus Aurelius, ktorý išiel príkladom vlastným životom. Vedie ľudí k trpezlivosti a ušľachtilosti, pričom za učiteľku všetkých cností pokladá filozofiu. Kladie dôraz na prax a ide mu o dosiahnutie životnej rovnováhy, vyrovnanosti a duševného kľudu.
Po Marcovi Aureliovi stoicizmus ako ucelená filozofická škola upadá a postupne zaniká. Je nahradzovaná novoakademikmi a novoplatonikmi.

1.2. Stoická etika.
Stoická etika je veľmi prísna, no ušľachtilá. Stoici v tejto oblasti hlavne hľadali v čom spočíva cieľ ľudského života. Odpoveďou bolo dosiahnutie šťastia. Práve etika má určiť, v čom šťastie spočíva. Keďže vyznávali panteizmus, nie je vôbec prekvapivé, že návod na šťastie hľadali tiež v prírode. ”Riadili sa známym heslom : Žiť v zhode s prírodou- čo znamená, že človek sa má prispôsobiť prírode v širšom zmysle slova, teda zákonom vesmíru; ďalej to znamená , že koná podľa vlastnej prirodzenosti, teda tak, že používa rozum. 5” Pre živé organizmy je prirodzené, že chcú zachovať samé seba, a tak vyhľadávajú práve to, čo im prospieva a logicky, vyhýbajú sa tomu, čo im škodí. Žiť v súlade s prirodzenosťou znamená, že človek naplno realizuje cnosť, čiže vyhľadáva dobro, lebo ono mu zachováva a zveľaďuje vlastné bytie, a vyhýba sa zlu, lebo mu škodí. Cnosť je dobro a neresť je zlo. Vyplýva z toho, že rozlišujú morálne dobro a morálne zlo, ale v rozlišovaní robia zavádzajú nový termín morálne indiferentné. Pod týmto pojmom chápu, že život, zdravie, krása a bohatstvo nie sú dobré, a taktiež, že bolesť, chudoba a dokonca ani smrť nie sú zlé. Je to iba súčasť prírody. Človek má by mal byť cnostný preto, lebo cnosť je jeho prirodzená povinnosť.

Aký však musí byť človek, aby bol cnostný? Stoicizmus má jednoznačnú odpoveď. Musí byť múdry. Všetko sa riadi vesmírnymi zákonmi, ktoré človek môže poznať rozumom. A keď spozná, že sa nimi môže riadiť, získava cnosť- vedenie (necnosť je nevedenie). Cnostný život je jednoducho život podľa rozumu, a teda aj mravne žiť je rozumová činnosť, ktorá vedie človeka k cieľu- k blaženosti (eudaimoniá). Len cnosť je dobro, jediné dobro, a sama postačuje k blaženosti. A k nej teda nepotrebujú ani prísľub posmrtného života, ani oporu nepoznaného boha, stačí im, ak je človek múdry, pretože múdry človek je cnostný človek. Múdrosť avšak nebola jediná cnosť, ktorú uznávali, no bola najdôležitejšia. Stála nad štyrmi ďalšími hlavnými cnosťami, a to boli: rozumnosť (fronésis), odvážnosť (andreiá), miernosť spočívajúca v sebaovládaní (sófrosyné) a spravodlivosť(dikaiosyné). Keďže všetky akoby vychádzali z jednej, kto je múdri, automaticky má aj všetky cnosti, a kto nieje, nemá ani jednu. Ľudské konanie by sme nemali posudzovať podľa výsledku, ale podľa zámeru, úmyslu. Pretože poriadne jednanie (katorthóma) je to, ktoré konáme s cnostným úmyslom. Začiatočné predstavy boli teda veľmi prísne a v konečnom dôsledku úplne nereálne. Veď keď si zoberieme vtedajší názor, že na svete sú iba múdri ľudia (teda morálne dokonalý) a hlúpi (teda úplne zlí, bez akejkoľvek cnosti),a medzi týmito dvoma kategóriami neexistuje už nič, je zrejmé, že tento názor nemal praktické uplatnenie.
 
späť späť   1  |   2  |  3  |  4  |  5  |  ďalej ďalej
 
Zdroje: Amus V. F.: Antická filozofie, Praha 1986: Svoboda, Antonius Aurelius M.: Hovory k sobě, Praha, 1969: Svoboda, Kubík P.: Dejiny filozofie- starovek, Bratislava 2000: Dobra Kniha, Mičaniová M.: Dejiny filozofie I. (starovek, stredovek), Košice 1991: Rektorát Univerzity P.J. Šafárika v Košiciach, Valent T. a kolektív: Analógia z diel filozofov pre právnikov I, Bratislava 1991: Univerzita Komenského
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.