Pripúšťala sa síce možnosť zmeny tohto stavu, no zo sveta zla sa do sveta dobra nedalo dospieť postupne, ale obrátenie muselo byť okamžité. Extrémizmus sa prejavuje aj v ďalšom názore. Hlúpy človek mal všetky zlé vlastnosti, ako neresť, nešťastie, chudobu a aj škaredosť v plnej miere. Múdri, ako je už zrejmé, mal zase všetky dobré vlastnosti- šťastie, slobodu, bohatstvo a aj krásu, samozrejme, tiež v plnej miere. A kto už raz dosiahol cnosť, ten nemôže nekonať dobré skutky. U cnostného človeka sa už predpokladá dokonalý úmysel vykonať cnostný skutok. Ľudia sa prirodzene začali pýtať, kde sa dajú nájsť takíto cnostne dokonalí ľudia, no a na túto tému sa zachovala poznámka, že múdrych je málo a bude ich stále menej. Všetci ostatní, a teda väčšina ľudí sú vraj neslobodný blázni bez cností (afrón).Všetky tieto prvotné predstavy o mravnosti boli neskôr už Zenónom zmiernené, pretože bolo celkom evidentné, že človek má city, ktoré nemožno ignorovať. A tak aj múdri človek mohol mierne a racionálne prejaviť svoje emócie, ale nesmel dovoliť aby príliš zaberali miesto v jeho rozume.
Aj vyhranené videnie dobra a zla potrebovalo zmiernenú verziu. Výsledkom bola teória, ktorá obsahovala tri skupiny vecí: tie, ktoré sa uprednostňujú, ktorým sa musíme vyhýbať (kakiá) a také, ktoré sú absolútne ľahostajné (adiaforon). Našli aj spojivo medzi dobrými a zlými ľuďmi.
„Za východisko poznania považovali zmyslové vnímanie. Vnemy sú základom duševných činností (pamäť, skúsenosť, asociácia, analógia) a ich výsledkom sú pojmy. Vznikajú opakovaním tých istých vnemov, rozumovým uvažovaním i inštinktívne.6“ Čiže pri narodení je ľudská duša prázdna a až životnými skúsenosťami sa duša rozvíja.
Za významný prínos považujem ich nezvyklé presvedčenie, že nijaký človek nie je otrokom od narodenia a každý je schopný dosiahnuť cnosť. Vychádzalo to z ich tvrdenia, že ľudia sa odlišujú iba v nepodstatných veciach, pričom pravú podstatu- rozum a prirodzenosť majú rovnakú. A tak aj rozdeľovanie ľudí podľa rozličných štátov im pripadá absurdné a nerozumné. Veď všetci sú rovnaký druh a tak by sa aj mali združovať v jednom štáte, a napokon, múdry človek je predsa občanom celého sveta, tak by sa ani nemal strániť spoločenského života. Na vytvorení termínu kozmopolita mali teda stoici, ako badať, veľkú zásluhu.
A nakoniec, ideálom cnostnej dokonalosti aj naďalej ostal filozof- mudrc (sofos), ktorý nepodlieha vášniam (pathé), pretože tie sú iba omylom rozumu. Naopak, zotrváva v stave apatie (apatheia) a vlastní výlučne cnosť. Premáhať tieto vášne by mala byť naša hlavná mravná úloha.
Vášne sú nerozumné a rozoznávame štyri hlavé: rozkoš (hédoné), žiaľ (lypé), túžba (epithymiá) a strach (fobos). Pretože rozkoš sa týka prítomného falošného dobra, túžbou to dobro očakávame v budúcnosti. Žiaľ je zas naopak pocit prítomného nepravého zla a strach je obava z budúceho zla. Aby sa nestali trvalými chorobami duše (nosoi psychés), je nutné s nimi bojovať. Keďže nikdy nieje nič také, ako by sme chceli, a ľudia sú stále iba ľudia, zmiernené vášne sa pripúšťajú ako nálady (eupatheia): z rozkoše radosť (chara), zo strachu opatrnosť (aulabeia), z túžby vôľa (búlesis), no a žiaľ nemá zmiernenie. Mudrc je spravodlivý, nikdy by nesúhlasil s nijakou nepravdou, a bude sa modliť k bohom. Pojem zbožnosť pre nich bola znalosť, ako uctievať bohov. Táto znalosť predpokladá, že máme o bohoch správne predstavy a teda dokážeme poslúchnuť i vôľu a blížiť sa k ich dokonalosti. A preto sa v podstate pravé náboženstvo nelíši od filozofie.
Zvláštna je zhoda s Platónovým názorom o spoločných ženách. Zmysel takýchto spoločných partneriek vidím v tom, že tu sa nevytvára natoľko osobný vzťah a tak sa minimalizuje riziko, že mudrc podľahne vášniam, ktoré sú pri vzťahu medzi mužom a ženou prirodzené. Mudrc je schopný zjednotiť svoju vôľu s vôľou logosu a je nezávislý od vplyvov vonkajšieho sveta. V podstate sa tento sofos líši od bohov iba svojou smrteľnosťou.
Zákon nevyhnutne patrí do otázky etiky. U stoikov je zákon vyjadrením večného prirodzeného zákona, ktorý vzniká z logosu a ustanovuje, čo je dobré a čo zlé. Stotožnenie ľudského a prirodzeného zákona prikazuje človeku, aby miloval tak seba samého, ako aj tých, ktorých splodil, a tých ktorí splodili jeho, a aby pomáhal ostatným ľuďom.
Zvláštnosťou sa stali v stoicizme samovraždy. Tie sú povolené ak sa sám život stane aidaforon, teda patrí medzi veci ľahostajné. Aj sám zakladateľ Zenón i jeho nástupca Kleanthés ju spáchali. Z neskorších období napríklad Seneca.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Cnostný život podľa stoikov
Dátum pridania: | 14.10.2005 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | donalda | ||
Jazyk: | Počet slov: | 4 973 | |
Referát vhodný pre: | Vysoká škola | Počet A4: | 17.1 |
Priemerná známka: | 2.94 | Rýchle čítanie: | 28m 30s |
Pomalé čítanie: | 42m 45s |
Zdroje: Amus V. F.: Antická filozofie, Praha 1986: Svoboda, Antonius Aurelius M.: Hovory k sobě, Praha, 1969: Svoboda, Kubík P.: Dejiny filozofie- starovek, Bratislava 2000: Dobra Kniha, Mičaniová M.: Dejiny filozofie I. (starovek, stredovek), Košice 1991: Rektorát Univerzity P.J. Šafárika v Košiciach, Valent T. a kolektív: Analógia z diel filozofov pre právnikov I, Bratislava 1991: Univerzita Komenského