A tú teda treba darovávať ľuďom toho hodných, takých ktorý ju aj budú chcieť vrátiť, bez nútenia a vymáhania. Samozrejme musíme aj my dávať dobrodenie s pravým úmyslom. A čo je dôležité, službu, či láskavosť musíme poskytnúť včas. Ak už nás človek o niečo prosí, a akokoľvek rýchlo zareagujeme, je neskoro. ”Preto musíme uhádnuť priania každého, a akonáhle sme ich pochopili, musíme človeka zbaviť tej najťaživejšej nutnosti, nutnosti prosiť.10 ” Čím dlhšie človek čaká, tým menšia je vďačnosť. Ak človek chce niečo dať úprimne s radosťou, urobí to rýchlo. Otáľa iba ten, kto nejedná úprimne. Rozdiel je tiež, či je dobročinnosť dávaná verejne alebo v súkromí. Verejne by sa mali dávať také, ktorých dosiahnutie prináša slávu, napríklad ako odmeny a pocty vojakom, čo získava na kráse, ak sa o tom vie. Naopak všetko, čo neprispieva spoločenskej vážnosti alebo ku cti, ale čo pomáha odstrániť chorobu, chudobu alebo hanbu, má byť dávané mlčky, aby to vedeli len tí, ktorým to prospieva. Dokonca, pre dobrý účel môže byť niečo darované aj tajne.

Pravidlom ostáva, že jeden má okamžite zabudnúť, že dal, a druhý nemá nikdy zabudnúť , že dostal. No a niekedy je cnostnejšie dar odmietnuť, nie dať, lebo niektoré dary by obdarovaním uškodili a tak máme skôr myslieť na užitočnosť, ako na pranie žiadateľov. Prijímanie je taktiež dôležité. Prijímame od ľudí, ktorým by sme tiež dali, a to s radosťou a darcovi preukazujeme naše uspokojenie. Ak by sa mal niekto hanbiť, že niečo dostal, nemá to prijímať. Splatiť dobročinnosť musí byť možné aj prázdnymi rukami, inak je samo dobrodenie pochybné. Tak môžeme urobiť ak vezmeme niečo s úprimnou vďačnosťou a rovnakým duševným rozpoložením, ako to bolo dané. ”Koľko vecí mohol by som mať, keby som Chcel! Dať, to je bezpečné bohatstvo, ktoré pri akejkoľvek vrtkavosti ľudského osudu zostane stále na rovnakom mieste a čím bude väčšie, tým menšiu závisť vzbudí. Prečo tým tak šetríš, ako by to bolo tvoje? Ty si iba správca.11” Ako som už spomínala, písal aj útechy, v ktorých veľmi taktne a citlivo dokázal vyjadriť svoj názor, ako aj podporu a útechu.

Vcítil sa do problému a na skutočných príkladoch, aj z nedávnej rímskej minulosti ukázal človeku, ako môže svoje trápenie prekonať, a hlavne aby aj on usúdil, že je to potrebné. Zmena nie je možná, ak to dotyčný človek nechce, a myslím, že jemu sa podarilo, doslova priviesť človeka k uvedomeniu si pravej skutočnosti a vyviesť ho zo zaslepenosti. Útechy sú písane veľmi láskavo, a nepôsobia vtieravo do cudzieho súkromia. Dáva v nich aj najavo rešpekt k danej osobe. Aj z Knihy dialógov (Dialogarum libri) sa dozvedáme, že Seneca presadzoval súcit a vľúdnosť k blížnemu. Vyzdvihoval úctu k blížnemu a usiluje sa o rovnoprávnosť ľudí.

2.2. Marcus Aurelius Antonius (26.04.121 - 17.03.180)
filozof na tróne
Životopis:
Narodil sa Ríme. Jeho otec bol Annius Verus, ale ešte v Markovej mladosti predčasne zomrel, a tak sa o jeho výchovu staral starý otec Annius Verus, ale nad jeho vzdelaním bdela aj cisárska rodina cisára Hadriána. Roku 138 Marcov starý otec aj Hadrián zomrel, no Marcus Aurelius bol pre svoje nadpriemerné schopnosti adoptovaný nastupujúcim cisárom Antoniom Piom. Medzi učiteľov Marca Aurelia patril rétor M. Cornelius Fronton, rečník a štátnik Herodes Atticus, ktorý v tejto dobe z Atén vytvoril najrozvinutejšie mesto rímskej ríše. Vo filozofii M.A. vzdelávali okrem prvého učiteľa, platónskeho filozofa Bakcheia, stoici: Iunius Rusticus, Apollónius z Chalkidy a iní. Od detstva sa držal prostého sparťanského spôsobu života. K tomu ho predurčovala nie len jeho povaha, ale aj nie veľmi dobré zdravie a jeho slabá telesná postava. Bol však veľmi húževnatý a cez tieto problémy sa preniesol.

Než sa stal cisárom, dosiahol množstvo pôct a hodností. Trikrát bol konzulom, r. 147 mu bola prepožičaná moc tribúny a prokonzula; bol určený za následníka trónu, bol cézarom a spoluvládcom Antonia Pia už za jeho života. Oženil sa s jeho dcérou Faustinou.
Hneď po nastúpení na trón r.161 učinil svojim spoluvládcom Lucia Vera, s ktorým si vládu rozdelili na romanizovaný západ a helenizovaný východ ríše. Celá jeho vláda bola naplnená nebezpečnými vojnami a pohromami, ako napr. vpády germánskych a keltských kmeňov, ako aj hlad, či morové epidémie. Zomrel 17. 3.180 vo svojom tábore pri Vindobone, chvíľu na to ako porazil Markomanov a Kvádov.

Jeho filozofické myšlienky poznávame z jeho jediného spisu, zo zápiskov, ktoré si písaval ako osobný denník kedykoľvek doma, či vo vojenských táboroch. Zápisky sa volajú jednoducho- Ta eis heauton – Hovory k sebe samému. Aj názov svedčí o tom, že ich nemal v úmysle publikovať. Dôkazom je aj fakt, že nie sú nijak systematicky radené a mnohé myšlienky sa tam v menších obmenách opakujú.
Ako aj ostatným stoikom, aj jemu ide o dosiahnutie najvyššieho dobra.
Myslím, že jeho myšlienky, alebo postoje, by sa dali rozdeliť do viacerých skupín. A to postoj k bohom, smrti, prístupu k sebe a k druhým ľuďom.

Postoj k bohom:
Pojatie boha nie je celkom jasné. Marcus Aurelius akoby kolísal medzi stoickým panteizmom a bežným ľudským polyteizmom. Ale je presvedčený, že o svet sa stará. Človek sa skladá z troch častí: z tela (sóma), ktoré má schopnosť vnímania, z duše (psyché), ktorá je sídlom vášní a z mysle (nús), orgánu myslenia. A práve mysľou je človek spojený s bohom. To je náš daimón, ktorého máme ako vodcu životom. Protiviť sa mu znamená protiviť sa bohu. A toto božstvo v našom vnútri spomína vo svojom diele veľmi často, a tak je zrejmé, že mu pripisoval veľký význam.

Postoj k smrti a k životu:
Smrť podľa neho znamená návrat k zemi z ktorej sme vzišli, akési oslobodenie duše a teda znovuzrodenie. ”Čo je to zomrieť? Ak prihliadneme k veci samej o sebe a odlúčime od nej rozumovým dômyslom všetky dômysly obraznosti, potom nebudeme pokladať smrť za nič iného než za úkon prírody: ak sa však niekto bolí úkonu prírody, je detinský. Ale smrť je nie len úkonom prírody, ale prírode dokonca prospieva12” A čo je úkonom prírody, predsa nie je zlo. Ľudský život prirovnáva k rieke. Je nestály a krátky, lebo pred naším narodením a aj po našej smrti je nekonečný prúd času. Preto ani nie je správne sa sťažovať na krátkosť života. ”Jednaj, hovor a mysli tak, akoby si sa mal už rozlúčiť so životom.13” Z toho citátu vyplýva, že by sa ľudia mali sa skôr snažiť život čo najplnšie využiť na konanie dobra, pretože služba cnosti je naším poslaním na zemi. Najdôležitejšia je preňho prítomnosť, alebo okamžik, ktorý práve žije a tým pádom nezáleží na tom, ako dlho ľudia žijú, lebo prítomnosť je pre každého rovnaká. Z toho dôvodu ani neschvaľuje samovraždy, ako iní stoici, pretože to pokladá za uhýbanie povinností, ba až za zbabelosť. Nanajvýš sa dá samovražda pripustiť tam, kde človek už nemôže slúžiť cnosti. Samovraždu z malomyseľnosti, alebo z nerozvážnosti zavrhovali všetci stoici, vrátane Marca Aurelia.