Úvod
Helenistická doba sa datuje od smrti Alexandra Veľkého (rok 323 p.n.l.) a končí víťazstvom rímskeho vojvodcu Oktaviána nad Marcom Antóniom v roku 31 pnl., keď bol Egypt pripojený k rímskej ríši. Je to doba, kedy Grécky národ stratil svoju samostatnosť, a dôležitosť malých mestských štátov sa preniesla na polis- väčšie štátne celky. Občan sa už nemohol do takej miery zúčastňovať verejného života ako predtým. ”Táto nemožnosť uplatniť sa v politickom živote viedla k tomu, že človek sa zameriaval viac na seba samého, a v dôsledku toho sa miesto etiky sociálnej stále viac hlásila k slovu etika individuálna.1” A tak práve v tejto dobe vznikli v Grécku tri hlavné filozofické školy, a to epikureizmus, skepticizmus a stoicizmus, ktoré najviac ovplyvnili vtedajší i ďalší vývoj filozofického myslenia.

Rozdiel medzi epikureizmom a soicizmom spočíval v tom, že epikureizmus sa zakladal na materialistickom atomizme Demokrita, zatiaľ čo stoicizmus sa vrátil k materialistickému učeniu Herakleita a posilnil v ňom rysy hylozoizmu, teda názoru, že aj hmota je živá. Skepticizmus je náuka, ktorá spochybňuje, alebo popiera možnosť poznania a je zameraná proti samej podstate filozofie, keďže aj tá je určitou formou poznania. Prvý skeptici boli už u sofistov a objavujú sa i v novoveku. Ich filozofia však nie je veľmi hlboká, ani premyslená. A tak práve stoická škola mala najdlhšiu životnosť (trvala až 5 storočí). Možno svoju úlohu zohral aj fakt, že základ epikureizmu sa časom kvôli zlému, res. pohodlnému pochopeniu učenia a nedostatočnému zosystematizovaniu deformoval zo slasti duševnej na slasť telesnú, pričom etika stoická si udržiavala svoje prísne zásady. Stoickí myslitelia sa usilujú o vytvorenie myšlienkovej sústavy, kde by do seba všetko navzájom zapadalo. Tento rys sa uplatnil taktiež v pevnej organizácii školy, ktorá lipla i na udržovaní svojej filozofickej tradície.

1. Stoicizmus
1.1. Vznik, rozdelenie a vývoj stoicizmu.
Stoicizmus sa rozšíril po celom vtedajšom známom svete a väčšina jeho predstaviteľov pochádza z hraničných oblastí helénskeho sveta a tak je aj badať rôzne vplyvy na jeho formovanie. Na rýchle šírenie filozofie ako aj gréckej vzdelanosti sa v značnej miere podpísal spoločný grécky jazyk -koiné, ktorý sa stal jazykom vzdelancov v celej oblasti Stredozemného mora (dokonca sa v ňom spravil aj preklad hebrejskej biblie). Musím ešte raz spomenúť fakt, ktorý taktiež pri šírení zohral dôležitú úlohu. A to zmena v myslení samotného človeka- Gréka, keďže uzavretosť malých mestských obcí zmizla a on sa začína cítiť súčasťou veľkého celku. Na miesto polis nastupuje predstava kozmopolis. Rodiaci sa humanizmus zapríčinil, aby sa k tomuto smeru hlásili aj cudzinci, pretože ľudia sa cítili byť navzájom spriaznení.
Stoicizmus prešiel troma vývojovými stupňami. A teda ho delíme na starší, stredný a mladší- rímsky (v dobe cisárskej od vlády Augusta).

Založenie spadá do 3. až 2. storočia p.n.l. Meno dostal podľa miesta pôsobenia, v Aténach- stoa poikilé, stĺpová sieň vyzdobená Polygnótovými obrazmi. Zakladateľom bol Zenón z Kitia (280-207), ktorý sa podľa výskumov dostal do Atén okolo roku 312 p.n.l. a mal semitský pôvod. Odmietal Platónovu i Aristotelovu náuku a obhajoval si materializmus. ”Všetky jeho diela sa stratili, ale máme ich spomínané u Diogena Laertia: O štáte, O živote podľa prírody, O vášniach a Etika.2” Jeho náuku viditeľne ovplyvnil Herakleitos. Pre oboch bola idea ohňa, ktorý prechádza všetkými súcnami, centrálnou myšlienkou. Zenón začal rozdeľovať filozofiu na: logiku, fyziku a etiku. Logiku vraj prirovnával ku kostiam a šľachám, fyziku k duši a etiku k mäsu. Toto delenie všetci jeho nástupcovia akceptovali. Líšili sa iba v tom, ktorú z nich kládli na prvé miesto. Základom všetkých týchto časí sa stal logos, ktorý je princípom pravdy a aj objektom logiky.

Tiež je objektom a princípom stvorenia fyziky aj princípom a objektom etiky. ”Logos nebol iba rozmýšľajúci a chápajúci rozum, ale duchovný princíp, ktorý dal rozumovú formu celému vesmíru na základe presného plánu a každej veci dal jej určenie.3” S tým úzko súvisí chápanie prírody, ktoré je materialistické a teda popiera nadzmyslovosť- príroda bola stotožnená so životom- vesmír tvorí jeden živý organizmus a všetko je bohom (bohovia totožní so svetom)- a pre tieto myšlienky sa stávajú stoici panteistami. Ale systematikom tohto učenia sa stal až Chrysisppos zo Soloi (280-205 p.n.l.). Bol veľmi významný, pretože najviac zdokonalil stoický filozofický systém a dal mu konečnú podobu. Už v staroveku sa hovorilo, že nebyť Chrysisppa, nebolo by ani stoicizmu.
Stredné obdobie stoicizmu je približne v druhom až prvom storočí pred naším letopočtom. Upúšťa od pôvodného radikalizmu a pri konci sa dostáva až k elekticizmu, čo sa vtedy stávalo aj iným filozofickým školám. Dochádza k tomu hlavne pod vplyvom niektorých platonikov. Medzi predstaviteľov tohto obdobia patrí Boethos zo Sidónu, ktorý oddeľuje boha od sveta a tak sa stavia proti panteizmu. Rozdiel je aj vo vnímaní sveta, ktorý je podľa neho večný a tak odmieta prijať predstavu o jeho spálení. Významnejším mysliteľom sa však stal Panaitios z Rhodosu (180-110 p.n.l.), ktorý žil dlho v Ríme. Ani on neprijal zánik sveta, pretože veril v jeho večnosť. Odmietal aj nesmrteľnosť duše a veštenie. A pretože vždy prihliadal k skutočnému životu, v etike bol umiernený. Jeho veľký žiak Poseidónius zo Sírskej Apameie (135-51p.n.l.) žil ako polyhistor na Rhodose. Bol tiež pod Platónovým vplyvom a napísal komentár k jeho dielu Timáios. Dušu pokladal za hmotu, ale omnoho jemnejšiu ako tú, z ktorej je telo, pretože je aj pred telom a po smrti telo opúšťa. Tento protiklad sa už vzdiaľuje od pôvodného stoicizmu a so svojimi platónskými myšlienkami vedie k zbližovaniu stoicizmu a kresťanstva. V etike sa v podstate nelíši od svojho učiteľa. Jediným dobrom je podľa neho tiež cnosť, ale i iné veci majú svoju cenu, ako napr. zdravie a bohatstvo. Vo fyzike uznáva aj veštenie, aj svetový požiar. Mal veľký vplyv na nasledujúce generácie (napr. Cicero, Seneca , ale aj kresťanský spisovatelia).

Posledná etapa- mladšia stoa je obdobím úpadku, myšlienky už nie sú samostatné a pôvodné. Využíva sa eklekticizmus a synkretizmus. Stále viac a viac badať sklony k náboženstvu. A i tak má však práve stoicizmus v tejto etape najvýznamnejších predstaviteľov a to hlavne preto, že niektoré spisy sa nám zachovali, zatiaľ čo spisy zakladateľov tejto filozofie poznáme iba z nepriamych zdrojov. Záujem o morálne problémy tu už získal značnú prevahu nad ostatnými. Lucius Annaeus Seneca sa narodil okolo začiatku nášho letopočtu a zomrel keď mal 69 rokov samovraždou. Aj on sa už najviac zaujímal o etiku, i keď od pôvodnej strohej je naopak miernejšia a nezabúda zdôrazňovať súcit a vľúdnosť k druhým. Ďalším predstaviteľom bol Epiktétos (1.-2. str.. n.l.), otrok pochádzajúci z Hierapola, neskôr prepustený v Ríme. Keď boli filozofovia vypudený z Itálie, založil si filozofickú školu v Nikopoli.

Vďaka jeho horlivému učencovi sa nám zachovalo veľa jeho rozpráv. V mnohom sa začína vracať k pôvodnému učeniu Chrysisppa. Jeho hlavnou myšlienkou je, že niektoré veci sú v našej moci a iné zase nie. Tie prvé, ktoré nám skutočne patria, sú naše vôle a predstavy, o ktoré musíme dbať. Mimo našu moc je zdravie, bohatstvo, a pod. ”Jeho obľúbeným heslom bolo: Trp a odriekaj si!(anechú kai apechú!). 4” Podobne ako Seneca, aj on hlása lásku k blížnemu a svetoobčianstvo, pretože všetci sú si bratia a majú si pomáhať. Podobnosť s kresťanskými myšlienkami je zrejmá a preto bol aj považovaný za skrytého kresťana. Po otrokovi Epiklétovi zohral významnú úlohu filozof na tróne- Marcus Aurelius, ktorý išiel príkladom vlastným životom. Vedie ľudí k trpezlivosti a ušľachtilosti, pričom za učiteľku všetkých cností pokladá filozofiu. Kladie dôraz na prax a ide mu o dosiahnutie životnej rovnováhy, vyrovnanosti a duševného kľudu.
Po Marcovi Aureliovi stoicizmus ako ucelená filozofická škola upadá a postupne zaniká. Je nahradzovaná novoakademikmi a novoplatonikmi.

1.2. Stoická etika.
Stoická etika je veľmi prísna, no ušľachtilá. Stoici v tejto oblasti hlavne hľadali v čom spočíva cieľ ľudského života. Odpoveďou bolo dosiahnutie šťastia. Práve etika má určiť, v čom šťastie spočíva. Keďže vyznávali panteizmus, nie je vôbec prekvapivé, že návod na šťastie hľadali tiež v prírode. ”Riadili sa známym heslom : Žiť v zhode s prírodou- čo znamená, že človek sa má prispôsobiť prírode v širšom zmysle slova, teda zákonom vesmíru; ďalej to znamená , že koná podľa vlastnej prirodzenosti, teda tak, že používa rozum. 5” Pre živé organizmy je prirodzené, že chcú zachovať samé seba, a tak vyhľadávajú práve to, čo im prospieva a logicky, vyhýbajú sa tomu, čo im škodí. Žiť v súlade s prirodzenosťou znamená, že človek naplno realizuje cnosť, čiže vyhľadáva dobro, lebo ono mu zachováva a zveľaďuje vlastné bytie, a vyhýba sa zlu, lebo mu škodí. Cnosť je dobro a neresť je zlo. Vyplýva z toho, že rozlišujú morálne dobro a morálne zlo, ale v rozlišovaní robia zavádzajú nový termín morálne indiferentné. Pod týmto pojmom chápu, že život, zdravie, krása a bohatstvo nie sú dobré, a taktiež, že bolesť, chudoba a dokonca ani smrť nie sú zlé. Je to iba súčasť prírody. Človek má by mal byť cnostný preto, lebo cnosť je jeho prirodzená povinnosť.

Aký však musí byť človek, aby bol cnostný? Stoicizmus má jednoznačnú odpoveď. Musí byť múdry. Všetko sa riadi vesmírnymi zákonmi, ktoré človek môže poznať rozumom. A keď spozná, že sa nimi môže riadiť, získava cnosť- vedenie (necnosť je nevedenie). Cnostný život je jednoducho život podľa rozumu, a teda aj mravne žiť je rozumová činnosť, ktorá vedie človeka k cieľu- k blaženosti (eudaimoniá). Len cnosť je dobro, jediné dobro, a sama postačuje k blaženosti. A k nej teda nepotrebujú ani prísľub posmrtného života, ani oporu nepoznaného boha, stačí im, ak je človek múdry, pretože múdry človek je cnostný človek. Múdrosť avšak nebola jediná cnosť, ktorú uznávali, no bola najdôležitejšia. Stála nad štyrmi ďalšími hlavnými cnosťami, a to boli: rozumnosť (fronésis), odvážnosť (andreiá), miernosť spočívajúca v sebaovládaní (sófrosyné) a spravodlivosť(dikaiosyné). Keďže všetky akoby vychádzali z jednej, kto je múdri, automaticky má aj všetky cnosti, a kto nieje, nemá ani jednu. Ľudské konanie by sme nemali posudzovať podľa výsledku, ale podľa zámeru, úmyslu. Pretože poriadne jednanie (katorthóma) je to, ktoré konáme s cnostným úmyslom. Začiatočné predstavy boli teda veľmi prísne a v konečnom dôsledku úplne nereálne. Veď keď si zoberieme vtedajší názor, že na svete sú iba múdri ľudia (teda morálne dokonalý) a hlúpi (teda úplne zlí, bez akejkoľvek cnosti),a medzi týmito dvoma kategóriami neexistuje už nič, je zrejmé, že tento názor nemal praktické uplatnenie.
Pripúšťala sa síce možnosť zmeny tohto stavu, no zo sveta zla sa do sveta dobra nedalo dospieť postupne, ale obrátenie muselo byť okamžité. Extrémizmus sa prejavuje aj v ďalšom názore. Hlúpy človek mal všetky zlé vlastnosti, ako neresť, nešťastie, chudobu a aj škaredosť v plnej miere. Múdri, ako je už zrejmé, mal zase všetky dobré vlastnosti- šťastie, slobodu, bohatstvo a aj krásu, samozrejme, tiež v plnej miere. A kto už raz dosiahol cnosť, ten nemôže nekonať dobré skutky. U cnostného človeka sa už predpokladá dokonalý úmysel vykonať cnostný skutok. Ľudia sa prirodzene začali pýtať, kde sa dajú nájsť takíto cnostne dokonalí ľudia, no a na túto tému sa zachovala poznámka, že múdrych je málo a bude ich stále menej. Všetci ostatní, a teda väčšina ľudí sú vraj neslobodný blázni bez cností (afrón).Všetky tieto prvotné predstavy o mravnosti boli neskôr už Zenónom zmiernené, pretože bolo celkom evidentné, že človek má city, ktoré nemožno ignorovať. A tak aj múdri človek mohol mierne a racionálne prejaviť svoje emócie, ale nesmel dovoliť aby príliš zaberali miesto v jeho rozume.

Aj vyhranené videnie dobra a zla potrebovalo zmiernenú verziu. Výsledkom bola teória, ktorá obsahovala tri skupiny vecí: tie, ktoré sa uprednostňujú, ktorým sa musíme vyhýbať (kakiá) a také, ktoré sú absolútne ľahostajné (adiaforon). Našli aj spojivo medzi dobrými a zlými ľuďmi.
„Za východisko poznania považovali zmyslové vnímanie. Vnemy sú základom duševných činností (pamäť, skúsenosť, asociácia, analógia) a ich výsledkom sú pojmy. Vznikajú opakovaním tých istých vnemov, rozumovým uvažovaním i inštinktívne.6“ Čiže pri narodení je ľudská duša prázdna a až životnými skúsenosťami sa duša rozvíja.

Za významný prínos považujem ich nezvyklé presvedčenie, že nijaký človek nie je otrokom od narodenia a každý je schopný dosiahnuť cnosť. Vychádzalo to z ich tvrdenia, že ľudia sa odlišujú iba v nepodstatných veciach, pričom pravú podstatu- rozum a prirodzenosť majú rovnakú. A tak aj rozdeľovanie ľudí podľa rozličných štátov im pripadá absurdné a nerozumné. Veď všetci sú rovnaký druh a tak by sa aj mali združovať v jednom štáte, a napokon, múdry človek je predsa občanom celého sveta, tak by sa ani nemal strániť spoločenského života. Na vytvorení termínu kozmopolita mali teda stoici, ako badať, veľkú zásluhu.
A nakoniec, ideálom cnostnej dokonalosti aj naďalej ostal filozof- mudrc (sofos), ktorý nepodlieha vášniam (pathé), pretože tie sú iba omylom rozumu. Naopak, zotrváva v stave apatie (apatheia) a vlastní výlučne cnosť. Premáhať tieto vášne by mala byť naša hlavná mravná úloha.

Vášne sú nerozumné a rozoznávame štyri hlavé: rozkoš (hédoné), žiaľ (lypé), túžba (epithymiá) a strach (fobos). Pretože rozkoš sa týka prítomného falošného dobra, túžbou to dobro očakávame v budúcnosti. Žiaľ je zas naopak pocit prítomného nepravého zla a strach je obava z budúceho zla. Aby sa nestali trvalými chorobami duše (nosoi psychés), je nutné s nimi bojovať. Keďže nikdy nieje nič také, ako by sme chceli, a ľudia sú stále iba ľudia, zmiernené vášne sa pripúšťajú ako nálady (eupatheia): z rozkoše radosť (chara), zo strachu opatrnosť (aulabeia), z túžby vôľa (búlesis), no a žiaľ nemá zmiernenie. Mudrc je spravodlivý, nikdy by nesúhlasil s nijakou nepravdou, a bude sa modliť k bohom. Pojem zbožnosť pre nich bola znalosť, ako uctievať bohov. Táto znalosť predpokladá, že máme o bohoch správne predstavy a teda dokážeme poslúchnuť i vôľu a blížiť sa k ich dokonalosti. A preto sa v podstate pravé náboženstvo nelíši od filozofie.

Zvláštna je zhoda s Platónovým názorom o spoločných ženách. Zmysel takýchto spoločných partneriek vidím v tom, že tu sa nevytvára natoľko osobný vzťah a tak sa minimalizuje riziko, že mudrc podľahne vášniam, ktoré sú pri vzťahu medzi mužom a ženou prirodzené. Mudrc je schopný zjednotiť svoju vôľu s vôľou logosu a je nezávislý od vplyvov vonkajšieho sveta. V podstate sa tento sofos líši od bohov iba svojou smrteľnosťou.
Zákon nevyhnutne patrí do otázky etiky. U stoikov je zákon vyjadrením večného prirodzeného zákona, ktorý vzniká z logosu a ustanovuje, čo je dobré a čo zlé. Stotožnenie ľudského a prirodzeného zákona prikazuje človeku, aby miloval tak seba samého, ako aj tých, ktorých splodil, a tých ktorí splodili jeho, a aby pomáhal ostatným ľuďom.
Zvláštnosťou sa stali v stoicizme samovraždy. Tie sú povolené ak sa sám život stane aidaforon, teda patrí medzi veci ľahostajné. Aj sám zakladateľ Zenón i jeho nástupca Kleanthés ju spáchali. Z neskorších období napríklad Seneca.
2. Významní predstavitelia rímskeho stoicizmu.
2.1. Lucius Annaeus Seneca ( 4 p.n.l. – 65 n.l. )
Životopis:
Narodil sa v španielsku v Cordóde, v známej rodine Marka Annaea Seneky. Najprv sa sám učil rétorike, no neskôr študoval filozofiu ako pokračovateľ gréckeho stoika Poseidónia. ”Tridsiate roky, v ktorých ho zastihujeme v Ríme ako mladého, vzdelaného a oslnivo výrečného senátora a advokáta, spadla už do doby, keď sa konštitučný princíp začal meniť na vojenskú diktatúru s dusivou atmosférou a s narastajúcim podozrievaním a udavačstvom. Atmosféra, v ktorej ľahko dochádzalo k likvidácii nepohodlných vyčnievajúcich ľudí.7 ” A tak stačila jedna jeho mimoriadne vydarená reč na to, aby podráždil cisára Caligulu do takej miery, chcel dať Senecu zabiť. Nakoniec z toho upustil, no ako nastúpil na trón Claudius, dostal sa do nemilosti znova.

Tento krát bol obvinený Claudiovou manželkou Messalinou, za styky s dcérou zavraždeného Caligulu- Livillou. Senát ho odsúdil k smrti, no Claudius sa zaňho prihovoril, a tak bol ´iba´ na osem rokov vyhostený na Kostariku. Vrátil sa roku 49 pričineným Livillinej staršej sestry Agripinny, ktorá sa stala manželkou Claudia. Seneca sa stáva vychovávateľom jedenásťročného Agripinnynho syna Nera. Kariéra sa mu začína však až keď Nero vo svojich šestnástich rokoch nastupuje na trón a Seneca sa stáva Rímskym štátnikom. Získava moc nad impériom a vďaka Nerovej priazni nadobúda veľké majetky. No Agripinnina dravosť po moci a Nerove narastajúce výbuchy vášní spôsobujú, že sa Seneca uťahuje do súkromia. Ale v roku 65 pod Nerovým nátlakom, spáchal samovraždu.

Seneca bol plodným autorom nie len ako filozof, ale aj ako dramatik. Je autorom deviatich tragédií didaktického obsahu a jednej historickej drámy. ”K jeho filozofickému dedictvu patrí niekoľko rozpráv (označených ako Dialógy), osem kníh diela Otázky prírodnej filozofie, 124 Listov Luciliovi a mnoho pojednaní , z ktorých sa dochovali úryvky. 8” Najväčšmi ho však preslávili moralistické práce, aj vďaka jeho zrozumiteľnému a populárnemu štýlu písania. Najväčší záujem má o problémy morálky a skoro zabúda na logiku a teóriu poznania.

Postoj k bohom a k životu:
Rozvíja učenie materialistického monizmu vo všetkých častiach filozofie. Podľa jeho učenia je všetko telesné. Teda všetko je teplým dychom, t.j. ohňom. Fyziku ohňa preberá od Herakleita ako aj periodické opakovanie ohňa (svetového požiaru). Bohov považuje rovnako ako ľudské duše za telesných. Duša je výronom najvyššieho ohňa a stúpa k najvyššiemu ohňu. U mudrca sa tento výstup uskutočňuje vedome, v prírode nevedome. Boh, príroda a osud sú totožné (panteizmus) a človek si tieto prírodné zákony uvedomuje, a tak sa stávajú jeho slobodnou vôľou. Na svete nie sú možné žiadne náhody, lebo všetko pochádza od boha. Aj katastrofy sú pokladané za náhodné iba kvôli našej neznalosti. A s týmto poznaním dokáže človek prijímať svoj osud zmierene, a tak nepoštvať proti sebe boha. Boh sa zároveň podľa neho otcovsky dohliada na ľudstvo. Telo je väzenie duše, ktorá sa až po smrti oslobodzuje. Rozum pochádza od boha. Zdôrazňuje aj potrebu brzdiť vášne a snažiť sa o cnosť. Z tohto je jasné prečo bol Seneca tak blízky kresťanom, dokonca vznikla aj povesť, že mal styky so sv. Pavlom.

Postoj k smrti:
Smrť chápe, ako stoik, a teda, že je úkonom prírody a máme ju prijať odovzdane. Žije v dobe častých vojenských konfliktov, kde umierajú mnohí mladí vojaci. Niektorým ich matkám píše utešujúce listy, kde sa pýta, ako môžu vedieť, že smrť bola pre ich synov najväčším zlom a ako môžu vylučovať, že práve tá smrť bola pre nich naopak- dobrom. Či vedia, či by sa mali, lepšie keby prežili. I keď pripúšťa istú neprirodzenosť v tom, že matka prežije svoje dieťa a tiež berie ohľad na ich žiaľ, k smrti sa nestavia negatívne, ale ako k prirodzenej súčasti života, či prírody. Ako stoik sa domnieval, že ak prídu beznádejné komplikácie, ktoré vznikajú v životných rozporuplných situáciách, má filozof odísť dobrovoľne zo života. Sám tento príkaz uskutočnil a spáchal sebevraždu, i keď až na Nerov príkaz. V tomto prípade však jeho splnenie zodpovedalo Senecovmu vlastnému vnútornému rozhodnutiu.

Postoj k druhým:
Všetci ľudia sú si rovní, dokonca aj zločinci. ”Súčasne však Seneca prehliadal otrokov, lebo pokladal za ponižujúcu každú remeselnú prácu vzhľadom k jej nutnej utilitárnosti a pripúšťal iba duchovnú tvorbu ako jedine slobodnú.9” No vo vzťahoch k druhým odsudzoval hnev a vyzýval k láske a k odpúšťaniu. Propagoval milosrdenstvo a lásku k blížnemu. Vo svojich dielach s etickou tematikou sa v značnej miere zaoberá dobrosrdečnosťou, a všetkými situáciami, ktoré pri nej môžu nastať. Často býva reakciou na dobrý skutok nevďačnosť. Za hlavné príčiny nevďačnosti označil: prehnané sebavedomie, chamtivosť a závisť. Svoju úlohu zohráva aj to, komu sa rozhodneme dobročinnosť preukazovať.
A tú teda treba darovávať ľuďom toho hodných, takých ktorý ju aj budú chcieť vrátiť, bez nútenia a vymáhania. Samozrejme musíme aj my dávať dobrodenie s pravým úmyslom. A čo je dôležité, službu, či láskavosť musíme poskytnúť včas. Ak už nás človek o niečo prosí, a akokoľvek rýchlo zareagujeme, je neskoro. ”Preto musíme uhádnuť priania každého, a akonáhle sme ich pochopili, musíme človeka zbaviť tej najťaživejšej nutnosti, nutnosti prosiť.10 ” Čím dlhšie človek čaká, tým menšia je vďačnosť. Ak človek chce niečo dať úprimne s radosťou, urobí to rýchlo. Otáľa iba ten, kto nejedná úprimne. Rozdiel je tiež, či je dobročinnosť dávaná verejne alebo v súkromí. Verejne by sa mali dávať také, ktorých dosiahnutie prináša slávu, napríklad ako odmeny a pocty vojakom, čo získava na kráse, ak sa o tom vie. Naopak všetko, čo neprispieva spoločenskej vážnosti alebo ku cti, ale čo pomáha odstrániť chorobu, chudobu alebo hanbu, má byť dávané mlčky, aby to vedeli len tí, ktorým to prospieva. Dokonca, pre dobrý účel môže byť niečo darované aj tajne.

Pravidlom ostáva, že jeden má okamžite zabudnúť, že dal, a druhý nemá nikdy zabudnúť , že dostal. No a niekedy je cnostnejšie dar odmietnuť, nie dať, lebo niektoré dary by obdarovaním uškodili a tak máme skôr myslieť na užitočnosť, ako na pranie žiadateľov. Prijímanie je taktiež dôležité. Prijímame od ľudí, ktorým by sme tiež dali, a to s radosťou a darcovi preukazujeme naše uspokojenie. Ak by sa mal niekto hanbiť, že niečo dostal, nemá to prijímať. Splatiť dobročinnosť musí byť možné aj prázdnymi rukami, inak je samo dobrodenie pochybné. Tak môžeme urobiť ak vezmeme niečo s úprimnou vďačnosťou a rovnakým duševným rozpoložením, ako to bolo dané. ”Koľko vecí mohol by som mať, keby som Chcel! Dať, to je bezpečné bohatstvo, ktoré pri akejkoľvek vrtkavosti ľudského osudu zostane stále na rovnakom mieste a čím bude väčšie, tým menšiu závisť vzbudí. Prečo tým tak šetríš, ako by to bolo tvoje? Ty si iba správca.11” Ako som už spomínala, písal aj útechy, v ktorých veľmi taktne a citlivo dokázal vyjadriť svoj názor, ako aj podporu a útechu.

Vcítil sa do problému a na skutočných príkladoch, aj z nedávnej rímskej minulosti ukázal človeku, ako môže svoje trápenie prekonať, a hlavne aby aj on usúdil, že je to potrebné. Zmena nie je možná, ak to dotyčný človek nechce, a myslím, že jemu sa podarilo, doslova priviesť človeka k uvedomeniu si pravej skutočnosti a vyviesť ho zo zaslepenosti. Útechy sú písane veľmi láskavo, a nepôsobia vtieravo do cudzieho súkromia. Dáva v nich aj najavo rešpekt k danej osobe. Aj z Knihy dialógov (Dialogarum libri) sa dozvedáme, že Seneca presadzoval súcit a vľúdnosť k blížnemu. Vyzdvihoval úctu k blížnemu a usiluje sa o rovnoprávnosť ľudí.

2.2. Marcus Aurelius Antonius (26.04.121 - 17.03.180)
filozof na tróne
Životopis:
Narodil sa Ríme. Jeho otec bol Annius Verus, ale ešte v Markovej mladosti predčasne zomrel, a tak sa o jeho výchovu staral starý otec Annius Verus, ale nad jeho vzdelaním bdela aj cisárska rodina cisára Hadriána. Roku 138 Marcov starý otec aj Hadrián zomrel, no Marcus Aurelius bol pre svoje nadpriemerné schopnosti adoptovaný nastupujúcim cisárom Antoniom Piom. Medzi učiteľov Marca Aurelia patril rétor M. Cornelius Fronton, rečník a štátnik Herodes Atticus, ktorý v tejto dobe z Atén vytvoril najrozvinutejšie mesto rímskej ríše. Vo filozofii M.A. vzdelávali okrem prvého učiteľa, platónskeho filozofa Bakcheia, stoici: Iunius Rusticus, Apollónius z Chalkidy a iní. Od detstva sa držal prostého sparťanského spôsobu života. K tomu ho predurčovala nie len jeho povaha, ale aj nie veľmi dobré zdravie a jeho slabá telesná postava. Bol však veľmi húževnatý a cez tieto problémy sa preniesol.

Než sa stal cisárom, dosiahol množstvo pôct a hodností. Trikrát bol konzulom, r. 147 mu bola prepožičaná moc tribúny a prokonzula; bol určený za následníka trónu, bol cézarom a spoluvládcom Antonia Pia už za jeho života. Oženil sa s jeho dcérou Faustinou.
Hneď po nastúpení na trón r.161 učinil svojim spoluvládcom Lucia Vera, s ktorým si vládu rozdelili na romanizovaný západ a helenizovaný východ ríše. Celá jeho vláda bola naplnená nebezpečnými vojnami a pohromami, ako napr. vpády germánskych a keltských kmeňov, ako aj hlad, či morové epidémie. Zomrel 17. 3.180 vo svojom tábore pri Vindobone, chvíľu na to ako porazil Markomanov a Kvádov.

Jeho filozofické myšlienky poznávame z jeho jediného spisu, zo zápiskov, ktoré si písaval ako osobný denník kedykoľvek doma, či vo vojenských táboroch. Zápisky sa volajú jednoducho- Ta eis heauton – Hovory k sebe samému. Aj názov svedčí o tom, že ich nemal v úmysle publikovať. Dôkazom je aj fakt, že nie sú nijak systematicky radené a mnohé myšlienky sa tam v menších obmenách opakujú.
Ako aj ostatným stoikom, aj jemu ide o dosiahnutie najvyššieho dobra.
Myslím, že jeho myšlienky, alebo postoje, by sa dali rozdeliť do viacerých skupín. A to postoj k bohom, smrti, prístupu k sebe a k druhým ľuďom.

Postoj k bohom:
Pojatie boha nie je celkom jasné. Marcus Aurelius akoby kolísal medzi stoickým panteizmom a bežným ľudským polyteizmom. Ale je presvedčený, že o svet sa stará. Človek sa skladá z troch častí: z tela (sóma), ktoré má schopnosť vnímania, z duše (psyché), ktorá je sídlom vášní a z mysle (nús), orgánu myslenia. A práve mysľou je človek spojený s bohom. To je náš daimón, ktorého máme ako vodcu životom. Protiviť sa mu znamená protiviť sa bohu. A toto božstvo v našom vnútri spomína vo svojom diele veľmi často, a tak je zrejmé, že mu pripisoval veľký význam.

Postoj k smrti a k životu:
Smrť podľa neho znamená návrat k zemi z ktorej sme vzišli, akési oslobodenie duše a teda znovuzrodenie. ”Čo je to zomrieť? Ak prihliadneme k veci samej o sebe a odlúčime od nej rozumovým dômyslom všetky dômysly obraznosti, potom nebudeme pokladať smrť za nič iného než za úkon prírody: ak sa však niekto bolí úkonu prírody, je detinský. Ale smrť je nie len úkonom prírody, ale prírode dokonca prospieva12” A čo je úkonom prírody, predsa nie je zlo. Ľudský život prirovnáva k rieke. Je nestály a krátky, lebo pred naším narodením a aj po našej smrti je nekonečný prúd času. Preto ani nie je správne sa sťažovať na krátkosť života. ”Jednaj, hovor a mysli tak, akoby si sa mal už rozlúčiť so životom.13” Z toho citátu vyplýva, že by sa ľudia mali sa skôr snažiť život čo najplnšie využiť na konanie dobra, pretože služba cnosti je naším poslaním na zemi. Najdôležitejšia je preňho prítomnosť, alebo okamžik, ktorý práve žije a tým pádom nezáleží na tom, ako dlho ľudia žijú, lebo prítomnosť je pre každého rovnaká. Z toho dôvodu ani neschvaľuje samovraždy, ako iní stoici, pretože to pokladá za uhýbanie povinností, ba až za zbabelosť. Nanajvýš sa dá samovražda pripustiť tam, kde človek už nemôže slúžiť cnosti. Samovraždu z malomyseľnosti, alebo z nerozvážnosti zavrhovali všetci stoici, vrátane Marca Aurelia.
Postoj k sebe (sebavýchove) a k druhým:
Za najdôležitejšie pokladá, aby sa človek naučil prijímať svoj životný údel a aby sa nepriečil prírode. Pretože všetko čo sa deje, deje sa spravodlivo a nespokojnosť s akoukoľvek životnou udalosťou je vlastne odvrátením sa od prírody. Avšak aj ťažký osud je treba prijímať z vlastnej vôle a dobrovoľne, nikdy nie z donútenia a s hnevom. Zmier s osudom považuje za základný krok k duševnému vyrovnaniu.

Duša sa znižuje, aj sa odvracia od niekoho z ľudí, alebo sa dokonca odvracia proti nemu s úmyslom mu uškodiť, ako to robievajú duše rozhnevaných. V jeho diele je veľmi silno cítiť lásku k blížnemu, ku ktorému je vždy zhovievavý a láskavý. Všetky vady ako sebectvo, domýšľavosť a závisť pokladal za neznalosť dobra a zla. No na takýchto svojich blížnych sa nikdy nehneval, lebo to by bolo proti prírode a proti myšlienke všeľudského bratstva. Tak ako bol k druhým zhovievavý a chápavý, na seba bol prísny. Kládol dôraz na osobnú- vnútornú silu jednotlivca. Jeho osobnú skromnosť vystihuje citát: ”Prijímaj skromne, zriekaj sa bez reptania!14 ” Detinské sa mu zdalo aj pachtenie za slávou a chválou. Veď chválou sa nestáva nič horším ani lepším. No a sláva je malicherná a nestála. Ľahko príde, ľahko aj odíde, a posmrtná sláva nemá väčšej hodnoty. Aj ľudia, ktorý takto po smrti niekoho uctievajú, raz umrú. A z hľadiska večnosti to je iba nepatrný okamih. Takže sláva ani chvála nemajú cnostnej hodnoty.

Odsudzuje aj pokrytectvo, lož a pretvárku.
Človek musí dbať i to, čo a ako koná. Nemá význam, ak koná svoje skutky bez zreteľu na cieľ, iba tak nedôsledne. Vyplýva z toho, že mať cnostný cieľ je niekedy dôležitejšie ako skutok sám. No bezprávia sa často dopúšťa aj ten, kto niečo nerobí, nie iba ten kto niečo robí. Musíme sa aj vždy zamýšľať, či sú naše reči aj skutky, naozaj nutné. Ak tie v skutočnosti nepotrebné vylúčime, budeme mať viacej voľna a menej nekľudu.
Bezpečne nás môže viesť životom iba filozofia, a jej úlohou je aby sme božstvo vo svojom vnútri chránili pred zneuctením a dopomáhali mu k víťazstvu nad rozkošami, vášňami a inými necnosťami. Ak človek zatúži sa uchýliť do pokojných miest a nájsť vnútorný pokoj, je celkom zbytočné vyhľadávať opustené miesta. Pretože každý sa môže uchýliť do seba, do svojej duši. Veď kde inde je taký nerušený útulok, hlavne keď má v sebe pravé hodnoty, do ktorých iba nahliadnutie spôsobí pocit dokonalej pohody. A práve ten je pocit mravnej usporiadanosti.
Záver
Stoici sa snažili o cnostný život podľa prírody, pričom, akoby sa mohlo zdať, nepovažovali za základ prirodzené ľudské pudy, ale kládli dôraz na rozum. Ich etika bola prísna, no ušľachtilá. Myslím si, že v búrlivom období vtedajšieho Grécka i Ríma, bolo pre ľudí prínosné vidieť morálne vzory ako boli stoici. I keď neviem, do akej miery sa im darilo skutočne žiť týmito zásadami, bol to veľmi dobrý ideál, o ktorý sa mohli usilovať. A napokon stoicizmus významne prispel do vývoja filozofie i vzdelanosti. Niektoré ich myšlienky a výroky sú nezabudnuteľné a bežne známe až do našich čias. I keď boli písané pred tisíckami rokov, pre dnešného človeka majú rovnaký význam. Pretože ľudská podstata sa ani za tak dlhý čas nezmenila. A na záver by som pridala ešte jeden výrok Marca Aurelia, ktorý ma oslovil, a myslím, že by sa ho bolo treba držať i v dnešnej dobe.
”Prestaň už rozprávať o tom, aký asi má byť dobrý človek: radšej ním už buď!15”

Poznámkový aparát
1- Svoboda L.: Predhovor v Antonius Aurelius M.: Hovory k sobě, Praha, 1969: Svoboda, str. 7
2- Kubík P.: Dejiny filozofie-starovek, Bratislava 2000: Dobra Kniha, str. 76
3- Kubík P.: Dejiny filozofie-starovek, Bratislava 2000: Dobra Kniha, str. 76
4- Svoboda L.: Predhovor v Antonius Aurelius M.: Hovory k sobě, Praha, 1969: Svoboda, str. 19
5- Kubík P.: Dejiny filozofie-starovek, Bratislava 2000: Dobra Kniha, str. 76
6- Valent, T. a kolektív: Antológia z diel filozofov pre právnikov I., Bratislava 1991: Univerzita Komenského, str. 37)
7- Ryba B.: Doslov k Seneca A.L.: Výbor z listů Luciliovi, Praha 1969: Svoboda, str. 273
8- Amus V. F.: Antická filozofie, Praha 1986: Svoboda, str. 474
9- Amus V. F.: Antická filozofie, Praha 1986: Svoboda, str. 478
10- Seneca L.A.: O dobrodiních, Praha 1991: Svoboda, str. 39
11- Seneca L.A.: O dobrodiních, Praha 1991: Svoboda, str. 180
12- Antonius Aurelius M.: Hovory k sobě, Praha, 1969: Svoboda, str. 37
13- Antonius Aurelius M.: Hovory k sobě, Praha, 1969: Svoboda, str. 36
14- Antonius Aurelius M.: Hovory k sobě, Praha, 1969: Svoboda, str. 108
15- Antonius Aurelius M.: Hovory k sobě, Praha, 1969: Svoboda, str. 134

Obsah Strana
Úvod.....................................................................................................................3
1. Soicizmus
1.1.- Vznk, rozdelenie a vývoj stoicizmu............................................................4
1.2.- Stoická etika.................................................................................................5
2. Hlavný predstavitelia rímskeho stoicizmu
2.2.- Lucius Annaeus Seneca...............................................................................8
2.3.- Marcus Aurelius Antonius...........................................................................10
Záver.....................................................................................................................12
Poznámkový aparát..............................................................................................13

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Cnostný život podľa stoikov