Úvod
Helenistická doba sa datuje od smrti Alexandra Veľkého (rok 323 p.n.l.) a končí víťazstvom rímskeho vojvodcu Oktaviána nad Marcom Antóniom v roku 31 pnl., keď bol Egypt pripojený k rímskej ríši. Je to doba, kedy Grécky národ stratil svoju samostatnosť, a dôležitosť malých mestských štátov sa preniesla na polis- väčšie štátne celky. Občan sa už nemohol do takej miery zúčastňovať verejného života ako predtým. ”Táto nemožnosť uplatniť sa v politickom živote viedla k tomu, že človek sa zameriaval viac na seba samého, a v dôsledku toho sa miesto etiky sociálnej stále viac hlásila k slovu etika individuálna.1” A tak práve v tejto dobe vznikli v Grécku tri hlavné filozofické školy, a to epikureizmus, skepticizmus a stoicizmus, ktoré najviac ovplyvnili vtedajší i ďalší vývoj filozofického myslenia.

Rozdiel medzi epikureizmom a soicizmom spočíval v tom, že epikureizmus sa zakladal na materialistickom atomizme Demokrita, zatiaľ čo stoicizmus sa vrátil k materialistickému učeniu Herakleita a posilnil v ňom rysy hylozoizmu, teda názoru, že aj hmota je živá. Skepticizmus je náuka, ktorá spochybňuje, alebo popiera možnosť poznania a je zameraná proti samej podstate filozofie, keďže aj tá je určitou formou poznania. Prvý skeptici boli už u sofistov a objavujú sa i v novoveku. Ich filozofia však nie je veľmi hlboká, ani premyslená. A tak práve stoická škola mala najdlhšiu životnosť (trvala až 5 storočí). Možno svoju úlohu zohral aj fakt, že základ epikureizmu sa časom kvôli zlému, res. pohodlnému pochopeniu učenia a nedostatočnému zosystematizovaniu deformoval zo slasti duševnej na slasť telesnú, pričom etika stoická si udržiavala svoje prísne zásady. Stoickí myslitelia sa usilujú o vytvorenie myšlienkovej sústavy, kde by do seba všetko navzájom zapadalo. Tento rys sa uplatnil taktiež v pevnej organizácii školy, ktorá lipla i na udržovaní svojej filozofickej tradície.

1. Stoicizmus
1.1. Vznik, rozdelenie a vývoj stoicizmu.
Stoicizmus sa rozšíril po celom vtedajšom známom svete a väčšina jeho predstaviteľov pochádza z hraničných oblastí helénskeho sveta a tak je aj badať rôzne vplyvy na jeho formovanie. Na rýchle šírenie filozofie ako aj gréckej vzdelanosti sa v značnej miere podpísal spoločný grécky jazyk -koiné, ktorý sa stal jazykom vzdelancov v celej oblasti Stredozemného mora (dokonca sa v ňom spravil aj preklad hebrejskej biblie). Musím ešte raz spomenúť fakt, ktorý taktiež pri šírení zohral dôležitú úlohu. A to zmena v myslení samotného človeka- Gréka, keďže uzavretosť malých mestských obcí zmizla a on sa začína cítiť súčasťou veľkého celku. Na miesto polis nastupuje predstava kozmopolis. Rodiaci sa humanizmus zapríčinil, aby sa k tomuto smeru hlásili aj cudzinci, pretože ľudia sa cítili byť navzájom spriaznení.
Stoicizmus prešiel troma vývojovými stupňami. A teda ho delíme na starší, stredný a mladší- rímsky (v dobe cisárskej od vlády Augusta).

Založenie spadá do 3. až 2. storočia p.n.l. Meno dostal podľa miesta pôsobenia, v Aténach- stoa poikilé, stĺpová sieň vyzdobená Polygnótovými obrazmi. Zakladateľom bol Zenón z Kitia (280-207), ktorý sa podľa výskumov dostal do Atén okolo roku 312 p.n.l. a mal semitský pôvod. Odmietal Platónovu i Aristotelovu náuku a obhajoval si materializmus. ”Všetky jeho diela sa stratili, ale máme ich spomínané u Diogena Laertia: O štáte, O živote podľa prírody, O vášniach a Etika.2” Jeho náuku viditeľne ovplyvnil Herakleitos. Pre oboch bola idea ohňa, ktorý prechádza všetkými súcnami, centrálnou myšlienkou. Zenón začal rozdeľovať filozofiu na: logiku, fyziku a etiku. Logiku vraj prirovnával ku kostiam a šľachám, fyziku k duši a etiku k mäsu. Toto delenie všetci jeho nástupcovia akceptovali. Líšili sa iba v tom, ktorú z nich kládli na prvé miesto. Základom všetkých týchto časí sa stal logos, ktorý je princípom pravdy a aj objektom logiky.

Tiež je objektom a princípom stvorenia fyziky aj princípom a objektom etiky. ”Logos nebol iba rozmýšľajúci a chápajúci rozum, ale duchovný princíp, ktorý dal rozumovú formu celému vesmíru na základe presného plánu a každej veci dal jej určenie.3” S tým úzko súvisí chápanie prírody, ktoré je materialistické a teda popiera nadzmyslovosť- príroda bola stotožnená so životom- vesmír tvorí jeden živý organizmus a všetko je bohom (bohovia totožní so svetom)- a pre tieto myšlienky sa stávajú stoici panteistami. Ale systematikom tohto učenia sa stal až Chrysisppos zo Soloi (280-205 p.n.l.). Bol veľmi významný, pretože najviac zdokonalil stoický filozofický systém a dal mu konečnú podobu. Už v staroveku sa hovorilo, že nebyť Chrysisppa, nebolo by ani stoicizmu.