Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Friedrich Nietzsche: Životopis

Friedrich Nietzsche sa narodil 15. októbra 1844 v Röckene, v rodine protestantského farára. Otec mu zomrel veľmi skoro, keď mal Nietzsche asi päť rokov, na „mäknutie mozgu" a duševný rozklad,a obavy z rovnakého ochorenia pretrvávali u syna celý život. Po smrti otca sa rodina presťahovala do Naumburgu, kde chodil do obecnej školy a gymnázia a od r. 1858 do internátnej školy Schulpforta. Tu získal výborné vzdelanie najmä v klasických jazykoch a prejavil prvé znaky svojej geniality jednak v literárnej oblasti, aj ako klavírny virtuóz. V ďalšom štúdiu pokračoval na univerzite v Bonne, kde sa venoval teológíí a klasickej fílológii. Od r. 1865 študoval na univerzite v Lipsku ako žiak významného klasického filológa F. W. Ritschla, keď opustil štúdium teológie a formálne sa vzdal náboženskej viery. Vďaka jeho nadaniu a vedeckým kvalitám ho Ritschl ako 24ročného, ešte nepromovaného odporučil za profesora klasickej filológie na univerzitu v Bazileji, kde sa okrem publikovania niekoľkých vedeckých štúdií jeho záujem sústredil hlavne na filozofiu A. Schopenhauera. Tu sa zoznámil s R. Wagnerom a Cosimou von Bülow, jeho budúcou manželkou. Prvý raz navštívil Wagnerov dom v Tribschener v 1869. Ich vzťah, ktorý začal veľmi intenzívne, sa však časom zmenil na silné nepriateľstvo a Nietzsche

zaujal k Wagnerovým ambíciám, názorom a hudbe veľmí odmietavý postoj. Zaujímavým faktom z jeho žívota je, že v prusko-francúzskej vojne sa zúčastnil ako dobrovoľný ošetrovateľ a dokonca tam vážne ochorel. Pobyt v Bazileji nebol pre Nietzscheho zbytočný. Už počas neho došlo ku škandálu okolo jeho prvého spisu pod názvom Zrodenie tragédie z ducha hudby, ktorý bol ostro odmietnutý v kruhoch klasických filológov. Napriek tomu, že ho učíteľské povolanie neuspokojovalo a vyčerpávalo, zostal v Bazileji až do r. 1879, kedy sa vzdal profesúry a bol penzionovaný. Tým sa začalo nové obdobie jeho žívota. Dôvodom skončenia jeho univerzitnej kariéry však nebola neschopnosť vedeckej práce, ale choroba, ktorá sa uňho začala prejavovať už od r. 1873. Trpel nespavosťou, celkovou vyčerpanosťou; neznášal denné svetlo, mal žaludočné ťažkosti a silné bolesti hlavy.

Pretože odborné liečenie nemalo úspech začal sa liečiť sám. Odborníci z lekárskej oblasti sa zhodujú v názore, ze podľa príznakov išlo pravdepodobne o progresívnu paralýzu vyvolanú syfilitickou nákazou. Svoju úlohu určite zohralo aj časté užívanie hašišu. Najdlhšie žil v penzióne v Sils-Maria, Hornom Engadine, v Nizze aTuríne ale navštívil aj iné miesta. Koniec priateľstva s E. Rohdem, F. Overbeckom, P. Réeom, ale najmä neúspešný pokus o nadviazanie duchovného kontaktu, ktorý skončil odmietnutou ponukou na manželstvo s L. Andreas Salomé, ho od r. 1883 doviedli k dobrovoľnej samote, ktorá ešte viac prehĺbila jeho v mnohých aspektoch vtedy už patologický vzťah k ľud'om. Spisovateľská aktivita fílozofa bez univerzitného miesta a bez žiakov však pokračovala. Od roku 1874 postupne takmer každý rok napísal alebo vlastným nákladom vydal nejaké dielo.

K najvýznamnejším patria Nečasové úvahy, Ľudské, príliš ľudské, Raná zora, Radostná veda, Mimo dobra a zla, Genealógia morálky, Tak vravel Zarathustra, Súmrak bohov, Prípad Wagner a ďalšie. V pozostalosti zostali Antikrist, Ecce homo, Dionýzovské dityramby a množstvo poznámok, z ktorých jeho sestra Elisabeth zostavila po jeho smrti prácu Vôľa k moci. Niekoľko mesiacov pred psychickým zrútením dokončil v predtuche bližiaceho sa šialenstva spis Ecce homo, v ktorom sa pokúsil o zhodnotenie svojho života a svojich diel. Postupujúca choroba sa však už prejavila na štýle a obsahu posledných prác, najzreteľnejšie v podobe bludu, keď sa považuje za boha. Dňa 4. 1. 1889 sa duševne zrútil na námestí v Turíne. Niekoľko lístkov, ktoré poslal tesne predtým svojim známym, svedčí o úplnej pomätenosti (podpísal sa na ne ako Dionýzos). V takomto stave ho jeho priatel F. Overbeck odviezol do Bazileje a neskôr do Naumburgu k matke. Po matkinej smrti sa oňho starala jeho sestra vo Weimare. V posledných rokoch života sa začala jeho sláva šíriť po celej Európe. Jeho sestra s výhliadkou na osobný prospech a slávu pretvorila nemocničnú izbu a archív vo vile Silberblick na akúsi svätyňu navštevovanú európskou duchovnou elitou, kde Nietzsche hral už iba rolu akéhosi živého múzejného exponátu, reagujúceho jedine na hudbu a niektoré slová. Zomrel 25. 8. 1900 a pochovaný je v rodnej dedine vedľa svojho otca.

Kontroverzný nemecký filozof 19. storočia. Tak ako mnohí veľkí filozofi, i Nietzsche sa považoval za začiatok čohosi nového. Heidegger ho označil za, posledného metafyzika,“ hoci Nietzsche sa podujal na deštrukciu metafyziky ako na svoj hlavný projekt. Sú mnohé prívlastky, ktoré aspon čiastočne vystihujú Nietzscheho osobnosť a filozofiu:
PERSPEKTIVIZMUS
NIHILIZMUS
SKEPTIZMUS
„ INŠTIKTÍVNY ATEIZMUS “
NATURALIZMUS.

Nietzsche útočí na samotnú ideu morálky, hoci sám bol ako si aj uvedomoval, jeden z najprísnejších moralistov. Známy svojím obdivom ku gréckej antike, vyštudoval klasickú filológiu a nadovšetko obdivoval homérskych hrdinov. Dielo Zrodenie tragédie ( Dielo o Grékoch,„ život a svet sú na veky vekov ospravedlnené len ako javy estetické “ píše Nietzsche a skutočne „ život ako umelecké dielo “ je preňho ideálom ) Mimo dobra a zla ( Uvádza 125 príkladov „ vyššieho typu človeka “ ). Nietzsche hovorí: „ Ciel ľudstva nemôže spočívať v poslednom, ale len v najvyššom type človeka.“ Vo svojej prorockej próze – poéme Tak vravel Zarathustra postuluje pojem „ nadčloveka “ (ÜBERMENSCH ) , ktorý by mal byť naším ideálom, a ktorý by sa mal zrodiť niekedy v budúcnosti: „ Človek je povraz, natiahnutý medzi zvieraťom a nadčlovekom.“ Nietzsche nijako neskrýva svoje elitárstvo. Klaňal sa vojenským cnostiam a pohŕdal priemernosťou, ako aj banálnou morálkou života nemeckej buržoázie, v ktorej sa cítil byť polapený. Bol filozofom celkom upreným do budúcnosti a jeho pozornosť voči minulosti bola zameraná prevažne na jej deštrukciu, alebo skôr na odpútanie sa od nej, pretože vlastne jej už aj tak niet: „ Čo padá, to ešte postrčte.“ Filozoficky ho ovplyvnil Schopenhauer, odmieta ale Hegela ( jeho prázdny optimizmus ) a kritizuje Rousseaua i Kanta
KRESŤANSTVO
Moderné kresťanstvo považuje za anonymné, bezcitné, klamlivé a falošné. Kristovo učenie neuznáva, ale obdivoval Ježišove ludské schopnosti. Podľa Nietzscheho je Sokrates, nie Kristus, skutočný počiatok mentality „ z iného sveta.“

NIHILIZMUS ( „ neviera v nič “ )
Používal tento termín v diagnostickom zmysle na kritiku modernej spoločnosti a tradičnej morálky i náboženstva, tvrdiac, že sú nihilistické. Nihilizmus nie je nevyhnutne popieraním hodnôt ( ani ateizmus podla Nietzscheho nie je nihilizmom ); ovela častejšie je to sklamanie a rozhorčenie, ktoré sa prikrývajú veľkými ilúziami. Jeho najradikálnejší obraz nihilizmu ohrozujúceho svet je zhrnutý v téze: „ Boh je mŕtvy.“ Ide o akýsi sociologický pohľad, že dokonca aj ľudia, ktorí sa pokladali za úprimne veriacich, sa vôbec nesprávajú podla svojej viery. Množstvo ludí si málo váži a preciťuje pojem Boha, nesnaží sa o osobný a emocionálny kontakt s Bohom. Podla neho to, čo motivuje ku kresťanstvu, nie je duchovné a nezištná zbožnost, na ktorú sa kresťania tak často odvolávajú, ale skôr hnev a pomsta voči bohatším, zdravším, silnejším, inteligentnejším. Smrť Boha sa vzťahuje na veľmi hmatatelnú zmenu v stave myslenia moderného človeka. Akákoľvek silná bola v minulosti viera v Boha, v jeho milosrdenstvo a odplatu, v súčasnosti už neexistuje. Namiesto starého strachu z božieho trestu nenastúpili žiadne nové hodnoty, okrem sklonov, ktoré boli ľuďom vždy vlastné, hoci sa to snažili popierať. Jeden z týchto sklonov, ktorý Nietzsche nazýva „ vôla k moci “, bol skutočnou motiváciou ku všetkým zdanlivo nezištným, duchovným aktom. Vôla k moci je prvotným motívom ľudského správania. Je to fundamentálna sila, ktorá ovláda všetko živé alebo dokonca aj neživé.

PERSPEKTIVIZMUS
Názor, metóda i požiadavka Nietzscheho filozofie v 70. a 80. rokoch tvrdí, že existujú len pravdy pre určitý druh bytostí alebo spoločenstiev, ale nijaká pravda sama osebe. Kritizuje Kantovu druhú i tretiu „ Kritiku .“ Ľudské bytosti sa u Nietzscheho v podstate líšia podmienkami, talentom a schopnosťami. Vnucovanie jedného univerzálneho systému vzorov je obmedzovaním ľudí s väcšími schopnostami, je to spriemerňovanie spoločnosti, a ešte sa to celé deje pod honosným menom„ autonómia.“

Vyzdvihuje INŠTINKTA, dokonca tvrdí, že rozum nie je nic viac ako „ systém vzťahov medzi rozličnými vášňami a túžbami.“ Práve inštinkty nami hýbu, robia nás tvorivými a múdrymi, ale zároveň aj hlúpymi. Preto treba rozlišovat medzi inštinktmi, podporovať tie, ktoré prispievajú k životu a usmernovať tie, ktoré život znehodnocujú. Nietzsche považuje za zbytočné zdôvodnovať morálku a jej princípy. Lepší spôsob na jej vysvetlenie je ukázať morálku ako súbor princípov a zvykov, ktoré umožňujú človeku zžiť sa so svojím prostredím.Je tu i spôsob nazývaný „genealógia morálky“, ktorý skúma históriu morálky v konkrétnej spoločnosti.

DVA TYPY MORÁLKY ( MORÁLKA OTROKOV A PÁNOV )
Vývoj morálky na západe je príbehom o obrate alebo prehodnotení dvoch typov morálky: - tej, ktorú vyznávala utláčaná skupina otrokov - a tej, ktorú vyznávali ich mocipáni. Morálka otrokov ospravedlňuje biedne podmienky a sklamanie zo života. Je zameraná na dosiahnutie alebo aspoň na potvrdenie vlastnej hodnoty človeka, ktorý je neustále ponižovaný. Prezentuje sa v kresťanstve. Otroci pociťovali až nadradenosť, považovali sa totiž za vyvolených. Boli plní nádejí do budúcnosti, v ktorej sa zbavia svojich pánov. Táto morálka zdôrazňovala ZLO spočívajúce v moci, bohatstve, teda všetko z čoho sa tešila vládnuca trieda, a čo bolo pre otrokov nedosiahnutelné. Na druhej strane je tu morálka pánov. Kladie malý dôraz na cnosti a to, čo by mal clovek robiť. Pokora sa chápe skôr ako slabosť než ako silná stránka a bohatstvo nie je zdrojom zla, ale nevyhnutným predpokladom dobrého života.

„Kresťanstvo je platonizmus pre masy“ napísal Nietzsche a skutočne je to zmes Platónovej metafyziky a myšlienky hebrejského Boha. Morálka otrokov je reakciou na ich ponižovanie. V podstate nemá žiadne hodnoty. To, čo páni považovali za dobro, otroci vyhlasovali za zlo, a teda za dobro sa považovala neexistencia zla. Táto viedla k priemernosti, miernosti, k pozbaveniu sa akýchkolvek vášní ( i dobrých ), čo Nietzsche odsudzuje. Chce strhnúť fasádu nihilizmu, nech už má podobu tradičného kresťanstva alebo impozantnej konštrukcie Kantových „Kritík.“ Nietzsche chápe pána a otroka skôr ako dva typy osobností, definované nie triedou, ale svojou prirodzenou konštitúciou. Niektorí ľudia sú silní, nezávislí, energickí, tvoriví, zatial čo iní ( väčšina ) sú slabí, prispôsobujú sa. Takéto temperamenty sú VRODENÉ a nemenia sa.

Čovek robí to, čo musí, hovorí Nietzsche, ktorý málo chápal slobodnú vôlu. „ Ak totiž nie je vôle, niet ani slobodnej vôle ( ale ani neslobodnej vôle ).“ Všetci máme svoj osud ( akýsi fatalizmus ) a všetkým odporúča MILOVAŤ SVOJ OSUD ( amor fati ). Nemá zmysel formulovať mravné princípy, veď každý z nás musí ísť svojou cestou. Zarathustra učí: „ Toto je moja cesta – kde je tvoja ? “NADČLOVEK ( UBERMENSCH ) Nietzscheho ideál, ktorý však opisuje veľmi skromne. Spomína „ vyšších ľudí ,“ žiaden z nich ale nie je „ nadčlovek ,“ sú len „ ľudské, až príliš ľudské .“ Nadčlovek je čosi viac než len človek, je výrazom znechutenia z ľudských bytostí, z toho, aké sú, a zároveň je to ideál toho, aké by mohli byť. My všetci sme ale v pasci našej žalostnej povahy a nedá sa z nej vykĺznuť. Sme, akí sme, ani iná spoločnosť, ani iné prostredie z nás nespravia lepších ľudí. Nadčlovek nie je ďalším stupňom na evolučnom rebríčku ( odmieta darwinovský model ), preto si nemôžeme byť istí, že nasledujúce druhy budú dokonalejšie.

V Zarathustrovi podáva znepokojujúci obraz, akým sa človek pravdepodobne stane. Karikatúra „ posledného človeka „ ako mimoriadne slabošského buržuja, pohlteného vlastným výrazom ), že „ sme vynašli štastie .“ Nadčloveka od ostatných ludí oddeluje PRÍSTUP a nie schopnosti či výkony. Je to prístup „ amor fati ,“ čiže láska k vlastnému osudu, čiže láska k životu. VECNÝ NÁVRAT Hypotéza, že čokolvek sa udialo a udeje, opakuje sa a bude sa opakovať nekonečne. Nadčlovek by na toto tvrdenie reagoval s radosťou, miluje každý detail svojho života a rád by ho prežíval znova. Nikto z nás ľudí nie je schopný takejto reakcie. „Tento život, ktorý teraz žiješ, a ktorý si prežil, budeš musieť prežiť ešte raz. Ešte nekonečne mnohokrát. A nebude v nom nič nové, každá bolesť a radosť, každá myšlienka a vzdych i všetko nevýslovne malé a velké v tvojom živote sa bude opakovať, všetko v rovnakom poradí.“

Zdroje:
NIETZSCHE, F. 1992. Tak pravil Zarathustra. Olomouc : VOTOBIA 1992 -
SOLOMON, R. 1996. Vzostup a pád subjektu. Nitra : ENIGMA 1996 -
KRANKUS, M. 2005. Firedrich Nietzsche - Myšlienky. Bratislava : NESTOR 2005 -

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk