ARISTOTELES
(389–322 pred n. l.)

Úsilie starovekých filozofov „osvetliť“ tajomstvo bytia vrcholí Aristotelovou filozofickou koncepciou, ktorú vyložil v spise Metafyzika. Jeho učenie o bytí nie je len jedným z ďalších „kamienkov“ v mozaike rôznych spôsobov nazerania na svet. Je to logické zavŕšenie dovtedajšieho filozofického skúmania.

Podrobil hlbokej kritike názory svojich predchodcov. Podstatu veci už nestotožňuje s konkrétnou látkou, ale ju chápe ako všeobecnú netelesnú ideu.

Aristotelovské chápanie sveta vychádza z týchto základných premís:
1. Rozlišuje všeobecné a jednotlivé tak vo svete vnímateľnom zmyslami, ako aj vo svete, ktorý je výsledkom myšlienkovej činnosti.
Vo veciach vnímateľných zmyslami sa mu všeobecné javí ako reálna príčina ich jedinečnosti. Napr. určitý človek je nositeľom všeobecných vlastností človeka ako druhu. Všeobecné vo svete postihnuteľnom rozumom chápe ako logický druh, rod vyjadrený určitým pojmom. (Skúmanie vzťahu všeobecného a jedinečného sa odrazilo v učení o tzv. prvých a druhých podstatách, čo už možno považovať za pokus jasne rozlíšiť ontologické a logické hľadisko. Aristoteles sa tak vyhol tomu, že skĺzne na pozície platónskeho objektívneho idealizmu.)

„Podstatou (usia) v najvlastnejšom, prvom a hlavnom zmysle sa nazýva to, čo sa ani nevypovedá o nejakom predmete, ani nie je v nejakom predmete: napríklad určitý človek alebo určitý kôň.
Druhými podstatami sa nazývajú tie, v ktorých ako druhoch sú obsiahnuté podstaty v prvom zmysle, a tak sa nazývajú aj tieto druhy, aj ich rody. Napríklad jednotlivý určitý človek je obsiahnutý v druhu »človek« a rodom druhu je »živočích«. Tieto druhy a rody sa teda nazývajú druhými podstatami, napríklad človek a živočích.“ 4

2. Vo všetkom skutočnom rozoznáva to, čím je, a to, čím nie je, resp. iba môže byť. Napr. kus mramoru je skutočnosťou, je to mramor dovezený z lomu. Je to jeho aktuálnosť. Zároveň však má potenciálnu možnosť stať sa krásnou sochou.

3. Vzťah možnosti a skutočnosti je vzťahom neustálej premeny, „stávania sa“: veci sa stávajú premenou možnosti na skutočnosť. Súcno nie je výsledkom nejakého diania, ale ono samo „sa deje“, mení sa a je v stave neustáleho vzniku a zániku.

Aristoteles neostáva iba pri teoretickom zdôvodňovaní rôznych podôb súcna (všeobecného a jedinečného, aktívneho a pasívneho, možného a skutočného a pod.) Úvahy o podstate nekončia ani vydelením jednotlivých hľadísk jej chápania (ontologického, gnozeologického, logického a gramatického). Túto úroveň nazerania postupne prekračuje a pokúša sa už o „rýdzo“ filozofické vyjadrenie podstaty, podstaty ako takej. Výsledkom je učenie o podstate ako jednote látky a tvaru.

A ako chápe Aristoteles látku a tvar?
Ak vychádza z toho, že každá vec, niečo, sa stáva z niečoho iného, nie z ničoho (napr. košeľa sa bieli, to značí, že z ne-bielej sa stáva biela, z niečoho iného sa stáva biele, nie však z ničoho), tak musí uznať, že pri každej zmene možnosti na skutočnosť existuje „substrát“, ktorý pretrváva. Je to látka. Tento pojem je už filozofickým vyjadrením toho, že v podstate súcna je čosi stále, nemenné, čo je len možným bytím (ako možnosť je síce látka nositeľkou zmeny, no sama sa meniť nemôže).
Z hľadiska ontologického je to čosi konkrétne neurčité, čo podmieňuje reálnu existenciu konkrétne určitého: je toto, z čoho vec je a čo jej dáva jedinečnosť, individuálnosť (napr. reálne neexistuje kôň ako taký, ale len kôň konkrétny, ktorý je nositeľom „substrátu“, spôsobujúceho jeho jedinečnosť).

Aristoteles spôsobuje svojou už ucelenou ontologickou koncepciou obrat vo vývoji filozofického poznania. Silne ovplyvňuje filozofické myslenie ďalšieho obdobia a logika jeho uchopovania sveta je i dnes výrazným zdrojom invencie vedeckého skúmania.