Filozofia, ktorá vystriedala mikoľko storočí trvajúcu moc scholastiky, vyzdvihovala idey humanizmu a renesancie. Filozofia však neexistuje v osvete izolovane, ale je súčasťou spoločensko-politixkého vývoja. Prírodovedné objavy, vynálezy, reformačné hnutia v cirkvi, nový spôsob výroby, idey národného sebauvedomenia, génoivia v umení a ich tvorba to všetko splu vytvára epochu humanizmu a renesancie 14. až 16. storočia.
Moznosť spoluexistencie teologickej pravdy a vedeckej pravdy viedla k prudkému rozvoju prírodnych vied. Systematizácia poznatkov o záživej prírode, astronómia a zámorske geografické objavy súvisiace s používaním kompasu, vznik anat6mie ako osobitnej časti medicíny, rozvoj matematiky a mechaniky znamenali začiatok objavovania Zeme.
Európa teda spoznala kompas a túžba objaviť cestu do Indie viedla k objaveniu Nového sveta. Dátum 1492 sa pokladá za jednu z hraníc novoveku. Pušný prach zmenil spôsob vedenia, stratégiu i taktiku vojnového ťazenia. Zmenilo sa postavenie rytierskeho stavu, svoju úlohu začína plniť vycvičenie žoldnierskej armády. Menia sa hranice, obsadzujú sa kolónie, posilňujú sa pozície centra. Náodnéuvedomenie silnie, začíju sa tvoriť staty na národnom princípe, ako Anglicko a Francúzsko. Vynález kníhtlače znamenal svojho času informačnú revolúciu, celé poznanie sa už nemuselo ručne prepisovať na pergamen. Využitie papiera zrýchlilo odovzdávanie informacii od autora k čitateľom.
Renesančné myslenie 14. az 16. storočia prináša nové poznatky. Človek, jeho sebadôvera, životný optimizmus, široke záujmy, podnikavosť, vynaliezavosť vedie k snahe o dokonalé rozvinutie vsetkych pozitfvnych vlastnosti a schopnostf. Humanizmus je smer, v ktorého centre pozornosti je človek, osobnosť, spoločnosť so svojou snahou poznať pravdu, prírodne zákonitosti, príčiny a dôsledky spoločenského diania. Vedy o filoveku sa dostávaju do protikladu k teologickým vedam.
V taliančine renesancia znamená znovuzrodenie antiky (rinascimen-to). Učenci uznali prínos a význam antických literárnych a filozofických diel. Začali tieto pamiatky zbierať, prekladať do latinčiny a na ich základe tvoriť malé i veľke diela o morálke, politike i literatúre. V duchovnom živote spoločnosti sa presadili osobnosti ako Boccacio ci Petrarca. Obaja zbierali antické rukopisy. Petrarca mal obrovskú knižnicu a zaslúžil sa o zachovanie diel Aristotela, Platóna a iných antických filozofov.
Mikuláš Kuzánsky, Georgios Gemistos Plethon, Marsilio Ficino, Giovanni Pico della Mirandola, Pietro Pomponazzi, Giordano Bruno, Michel de Montaigne, Thomas Munzer, Jakob Bohme - to všetko boli osobnosti, ktoré postavili učenie renesancie proti celému scholastickému mysleniu, ale nie proti kresťanstvu.
Človek je objektom filozofického skúmania. V renesančnom myslení sa prejavujú štyri nové myšlienkové prúdy:
1.renesančná filozofia - v čistej podobe v Taliansku,
2. nové poznatky prírodných vied,
3. človek, právo, politika - témy spoločenskovednej orientácie,
4. refonna v cirkvi a v náboženstve.
Tieto prúdy sa vzájomne prelínali, pretože mnohí učenci získali vzdelanie na cirkevných školách, doktorát z teológie, žili pred, v čase alebo po reformácii, a tak reformácia zasiahla ich tvorbu. Riešili problémy vesmíru i človeka a spoločnosti.
1. Skôr ako sa bližšie oboznámime s renesančnou fílozofíou, ktorá sa najviac rozvíjala vo florentskej Akadémii, je potrebné zdôrazniť význam M. Kuzánskeho a G. G. PIethona.
Pre Mikuláša Kuzánskeho (1401 - 1464) je ustrednou otázkou problém vzťahu Boha a sveta. Sám je panteistom, Boha zbližoval s prírodou. Boh je nekonečny, jediny začiatok a zároveň podstata všetkého. V kozmológii nie je Zem, ale „Boh je stredom Zeme i všetkych sfér a toho
všetkého, čo je na svete,,. Človek pri svojom poznávaní postupuje tou cestou, akou sa Boh odhafuje vo svete prfrody. Boh stvoril svet pomocou aritmetiky a ďalších matematíckých vied. Toto vyhlásenie matematizácieprocesu poznania malo verký význam pre rozvoj vedy.
. Georgios Gemistos Plethon (1355 - 1450) bol byzantský pravoslávny teológ, ktorý v Taliansku prednášal o Platónovej fílozofíi. Plethon sa vo svojej fílozofíi odkláňa od tvrdení o stvorení sveta Bohom. Tvrdí, že svet existuje večne, nemá začiatok v čase a nikdy nenastanejeho koniec. Pre-
chod od Boha k svetu je nevyhnutným, večným a stálym procesom. Nesmrterná duša je človeku daná pre harmóniu vesmíru. Cieľom ľudského života je krása. Človek stmeľuje vesmír v jedno.
0 čistej fílozofíi v renesančnom myslení môžeme hovoriť až v spojitosti s existenciou florentskej platónskej akadémie. Jej zakladateľom bol Marsilio Ficino (1433 - 1499). Činnosť. Ficina je spojená s poznávaním diel Platóna. Hovoríme o renesančnej etape novoplatonizmu, ktorý vystupuje proti scholastíckým systémom. Vo svojich dielach hľadá odpoveď na otázku, či svet bol stvorený Bohom. Zaujímal ho systém vzťahov medzi Bohom a svetom, ktorý chápal ako prechod od najvyššej jednoty k mnohosti vecí viditeľného sveta. Vnútorná jednota vesmíru spája Boha aj prírodu. Svet sa rozprestiera v Bohu, lebo inak by svet a pnroda vôbec neexistovali. Svet je zložený z päťstupňovej hierarchie bytia: Boh - anjel - duša - kvalita - hmota. Duša je strednou kategóriou dynamickej hierarchie, bohatej na vnútorné prechody, a zjednocuje ju. Duša je totožná
s prírodou. Duša je život, život Je zdroj pohybu. Láska je výrazom vnutornej harmónie, krásy vesmíru pochádzajúcej z Boha, ale stelesnenej v prírode. Človek je podľa Ficina najdokonalejším z božských výtvorov. Myšlienka dôstojnosti éloveka, ktorý jediný vládne sebe samému a usiluje sa o slobodu, je najdôležitejším prínosom humanistického ponímania renesančnej filozofie. Rovnako dôležitá je ekumenická myšlienka množstva náboženských kultov, ktoré sú predvídané božskou prozreternosfou. Existencia rôznych náboženstiev dokazuje božskú rozmanitosť, ktorá plodí krásu.
Ďalším predstaviteľom florentského novoplatonizmu bol G. Pico della Mirandola (1463 - 1494). Sám sa hlbšie oboznámil s arabskou a židovskou filozofiou, astronómiou a kabalou. V roku 1486 uverejnil 900 téz, ktoré chcel obhájiť na verejnej diskusii v Ríme pred učencami celej Európy i rôznych náboženstiev (úvodná prednáška mala názov Reč o dôstojnosti človeka). Hlavným prínosom Pico della Mirandolu je učenie o Fudskej slobode. Sloboda je základom dôstojnosti človeka. Človek nie je poslušným vykonávateFom toho, čo je predurčené. Slobodu voľby chápal ako podmienku činu a jeho morálneho hodnotenia. Prirodzenosť človeka je výsledkom nekončiaceho sa procesu samostatnej, uvedomelej a zodpovednej voľby.
Renesančná filozofia v podobe florentského novopiatonizmu vymedzila ontologické otázky jednoty vesmíru a prírody ako vnútorného stredu vesmíru. Ďalej sa rozvíjala v prírodnej filozofii. Myšlienky hľadania krásy a harmónie sa prejavili v dielach renesančných umelcov. Aristotelov vplyv sa objavil vo filozofii Pietra Pomponazziho (1462 - 1525). Jeho dielo bolo prínosom v období slobodomysernosti 16. storočia. Hľadal odpoveď na otázku, čo je pravdivé. Všetky nepochopiteFné javy musíme podľa neho spájať s príčinami prirodzeného charakteru. Tým otváral cestu novej prírodovede. Človek ani pri slobode voľby nemôže prekročiť hranice svojej prirodzenosti. Ak je Boh poslednou príčinou všetkého bytia vrátane ľudských činov, je potom hodnotenie týchto činov oprávnené? Pomponazzi odmieta antropomorfné predstavy o Bohu. Boha stotožňuje s prírodou, osudom a božskú prozreternosť s prírodnou nevyhnutnosťou. Len tak možno z Boha sňať zodpovednosť za zlo. Boh koná nevyhnutne, determinovane (to sú otázky teodicey). Týmto riešením sa Boh rozptyľuje v prírode, čím vzniká panteistická línia renesančnej filozofie.
Prechod k prírodnej filozofii Bernardina Telesia (1508 - 1588) pomáhal tvorbe experimentálnej prírodovedy. V diele 0 podstate vecí podľa vlastných princípov odmieta božské zasahovanie do prírody. Zaujímavá je Telesiova etika sebazáchovy. Mravný svet človeka má prirodzenú podstatu. Dobro, o ktoré sa človek usiluje, je dané snahou o sebazachovanie. Jediným zlom je totíž vlastný zánik.
2. Epochou veľkých objavov nazývame renesanciu aj pre vynikajúce vedecké objavy a pozorovania. MIKULÁŠ KOPERNIK (1473 - 1543), poľský astronóm, vypracoval teóriu heliocentrickej siistavy. V práci 0 kruhovych pohyboch nebeských telies obhajuje tieto tézy: „Svet je guratý, nezmerateľný a podobný nekonečnému. Sféra stálic, ktorá všetko zahŕňa, je nehybná, ale pohyb všetkých ostatných telies je kruhový. Zem sa pohybuje niekoľkými kruhovými pohybmi." Z týchto téz vyplynula potreba revidovať predstavy o nebeských telesách a o pohybe. Pohyb je normálnym stavom všetkých planét. Tým, že majú guľovitú podobu, je pohyb ich prirodzenou vlastnosťou. Nie je potrebný žiadny „prvý hýbateľ'. Princíp samopohybu telies bol do filozofie zavedený s tým, že Boh je stvoriteľ „svetového mechanizmu" a ďalej už nezasahuje do jeho fungovania. Vplyv týchto téz sa prejavuje aj v učení Giordana Bruna a Galilea Galileiho.
GIORDANO BRUNO (1548 - 1600) - dátum upálenia veľkého učenca je druhým medzníkom oddeľujúcim novovek od stredoveku. Panteizmus G. Bruna je najdôslednejší z celej renesancie. Základom jeho učenia je Jedno. Jedno je príčinou bytia, samotným bytím, v ktorom sa stotožňuje podstata aj existencia. Jedno vyjadruje zhodu medzi nepretržitou premenlivosťou sveta a stálosťou prírodných zákonov. Jedno nevzniká, pretože nie je žiadne iné súcno, ktoré by si ho mohlo žiadať, keď má všetko súcno. Nezaniká, lebo sa nemá na čo premenif, nemôže sa zmenšiť ani zväčšiť, lebo je nekonečné. Vesmír nie je stvorený, existuje večne a nemôže zaniknúť. Vo vesmíre prebiehajú nepretržité zmeny a pohyb. Vesmír sa však nepohybuje, lebo ako celok sa nemôže premiestňovať a sám sa celý vypĺňa. Vesmírje vo všetkých veciach, ktoré ho vypĺňajú. Základom všetkého súcna sú atómy, zdrojom ich pohybu je samotná hmota, vnútorný princíp. Bruno odmieta učenie o dvoch princípoch, o látke a forme.
V Jednom sa všetky princípy zjednocujú, zhodujú. Boh je bod i atóm,v tom G. Bruno prejavuje svoj panteizmus. Vnútornú schopnosť hmoty vytvárať formu nazýva dušou sveta. Svetová duša je vo vnútri hmoty, ale takisto vládne nad hmotou. Univerzálny rozum je prejavom svetovej duše, ktorá sa prejavuje v oduševneností prírody. Stupeň prejavu oduševneností súvisí so zvláštnosťami stavby hmoty. Zem a vesmír sú materiálne jednotné, prirodzený je aj ich pohyb. Bruno odmieta ôsmu sféru nehybných stálic, ktoré sú rovnako vzdialené od stredu. Vyslovil hypotézu, že existujú nové, neznáme planéty. Keďže životje vlastnosťou hmoty, nezávisí od náhody, ani od stvoriteľa. G. Bruno predpokladá, že vo vesmíre môže existovať aj iný rozumný život. Nemusí mať však formy života na Zemi. Pre tieto odvážne a pre katolícku cirkev neprijateFné tézy bol obvinený z kacírstva a v roku 1592 uväznený. Inkvizícia ho dlho vypočúvala a snažila sa ho zlomiť, aby odvolal svoje učenie. (Známa je jeho odpoveď po prečítaní rozsudku: Vynášate nado mnou rozsudok s väčším strachom, než s akým ja ho počúvam.) 17. februára 1600 bol G. Bruno na rímskom námestí Campo di Fiori upálený.
GALILEO GALILEI (1564 - 1642) sa pokladá za dediča renesančnej epochy. Bol veľkým astronómom, mechanikom, tvorcom modernej vedy a filozofom. Skonštruoval teleskop, ktorý mu umožnil potvrdif Kopernikove hypotézy. Objavil Mliečnu cestu i dovtedy neznáme mesiace Jupitera. Vo filozofii rozvíja teóriu poznania z dvoch kníh: z knihy Písma i knihy Prírody. V poznaní odmieta autoritu citátov z Písma (za čo si zaslúžil „pozornosť" cirkvi), ale žiada, aby sa vychádzalo zo zmyslovej skúsenosti a nevyhnutných dôkazov. Podľa Galileiho existuje iba jediná pravda, a to pravda vedeckého a filozofického poznania. Kopernikovo učenie bolo v protiklade k cirkevným tézam. G. Galilei napísal „kritiku" Kopernika Dialóg o dvoch hlavných systémoch sveta, aby mohol hlásaf tézy v podstate zhodné s Kopernikovými. To bol pre cirkev dôvod, aby ho obžalovala a prinútila urobiť pokánie. V krajinách ako Francúzsko a Holandsko, kde cirkev nemala takú moc, jeho diela d'alej vychádzali. Galilei formuluje tézy novej prírodovedy. Prírodoveda sa stáva objektom rozumového vysveti Tovama na základe využitia experimentálnych a matematických metód skúmania.
3. Humanizmus a reformácia sa stretávajú v diele Erazma Rotterdamského (1465 -1536), ktorého pokladáme viac za filológa, ako filozofa. Jeho traktáty o výchove obhajujú humanistickú pedagogiku založenú na dialógu s učiteľom. Učebné pomôcky, texty a komentáre k antickým a kresťanským autorom i literárne dielo Chvála bláwivosti obhajujú ideu slobody a dôstojnosti človeka.
Človek sa narodí s určitým náboženstvom, čo nemôže ovplyvniť, preto Michel de Montaigne (1533 - 1592) požaduje toleranciu medzi náboženstvami. Sám v časoch prudkých náboženských konňiktov bránil záujmy celého francúzskeho národa bez ohľadu na príslušnosť k viere. Montaigne sa nevenoval len fílozofii a literatúre, ale aj praktickej politike. Obsahom jeho Esejí sú úvahy o otázkach humanistickej antropológie. Eseje vznikajú ako nový literárny druh. Je pozoruhodné, že v čase vlády latinčiny ich napísal národným jazykom, francúzštínou. Eseje sú vernými úvahami o svete, o živote, o človeku, o sebe samom. Základom jeho filozofie je úsilie všetko si overiť, všetko samostatne rozumovo hodnotiť, nedôverovať žiadnym dogmám. Jeho skepticizmus sa prejavuje aj v hesle „Čo ja viem?" V Esejach dospieva k poznaniu, že nevedenie je predpokladom ďalšieho vzdelávania, dosahovania vedenia. Na konci skúmania je priznanie o nevedení.
Úplné dokonalé vedenie v skutočnosti nemožno dosiahnuť, pretože sám proces poznávania je nekonečný.
Relatívnosť poznania spôsobujú geografické objavy, ktoré menia obraz Zeme. Pravá dôstojnosf človeka spočíva v tom, že on sám je súčasťou prírody, nie je ani nad prírodou, ani mimo nej. Odmietanie antropocentrizmu vedie k uznaniu mravnej prirodzenosti človeka, čo je hlavnou témou Esejí. Jednota tela i duše, mravnosť vytvorená na prirodzených základoch odmieta učenie o nesmrteľnosti duše. Smrť je jedným z prvkov vesmímeho poriadku. Preto ani mravnosť sa nemôže zakladať na obavách alebo nádejach o posmrtnom živote duše. Cieľom cností, ku ktorému nás vedie príroda, je vedieť dobre a prirodzene prežif tento život.
Oslobodenie ľudskej osobnosti sa prejavuje aj v sociálnych a politických učeniach ďalších predstaviteľov.
NICCOLO MACHIAVELLI (1469 -1527) skúma svet ľudských vzťahov a činov a ich pôsobenie na vznikanie a zanikanie štátov. Vznik ľudskej spoločnosti, štátu i morálky vysvetľuje prirodzenými príčinami, nie božským zásahom. Zavrhuje koncepciu, podľa ktorej štát je závislý od cirkvi ako najvyššej moci na Zemi. Svetský štát založený na národnom princípe je právnym štátom. Základom práva je moc, a nie morálka. Najvyšším zákonom politikyje šťastie a moc štátu. Na dosiahnutie tohto cieľa sú prípustné aj nemorálne prostriedky. Vo svojom najznámejšom diele Vladár Machiavelli vysvetľuje, že vládca má byf kombináciou mocného leva a prefíkanej líšky, aby jeho štát bol mocný. Ľudia si musia uvedomiť, že ich činnosf riadia dva motívy: egoizmus a záujem. Preto aj praktický politik sa má riadif radami odborníkov, ako dosiahnuf reálne výsledky. Štátny záujem je záujem celého národa. Vladár je reformátor, tvorca nového štátu, ktorý predstavuje celonárodné záujmy.
Inú koncepciu štátneho záujmu vytvorili Thomas More a Tommaso Campanella.
THOMAS MORE (latinsky Morus, 1478 - 1535) vo svojej slávnej Utópii z roku 1516 sa snažil odpovedať na rozpory doby. Túžba po lepšom spoločenskom zriadení ho priviedla na myslienku ideálneho štátu, ktorý sa mal realizovať na vymyslenom ostrove Utópia. Prícínou rozporov je majetková nerovnosť medzi ľuďmi. Sprisahanie boháčov je stav, keď súkromné záujmy prevládajú nad ideálom pospolitosti. Žiadna vášeň nikdy nepostíhla ľudský život väčším nešťastím, než tajná láska k samému sebe, k vlastnému prospechu. Ideálny štát odôvodňoval aj teologicky, má viesťk obnove ľudskej prirodzenosti, o ktorej sa píše aj v Písme. Ježiš Kristus sa pokúšal odvrátiť smrterníkov od súkromného záujmu k záujmu o spoločné. Ideálny štát je založený na spoločnom majetku a všeobecnej účasti občanov na produktívnej práci. Cierom je zabezpečiť materiálne potreby občanov a slobodný rozvoj rudskej spoločnosti. Jeho sen sa však nikdy neuskutočnil.
TOMMASO CAMPANELLA (1568 -1639) je autorom diela 0 slnečnom státe, v ktorom ideálom spoločenského zriadenia je spoločné vlastníctvo a spoločná práca. Hlavnými atribútmi života sú moc, múdrosf a láska.Návrat k prirodzenému stavu ľudstva je nevyhnutný. Túto nevyhnutnosť nazýva osudom. Príčinou útrap a zločinovje bohatstvo. Na konci návratu k prirodzenému stavu Fudstva je celosvetové zjednotenie, kde politické elity všetkých štátov budú všetko riešif mierovou cestou.
Neutopické názory na mierovú spoluprácu medzi štátmi má Hugo Grotíus (1583 - 1645), ktorého pokladáme za zakladateľa medzinárodného práva (autor diela 0 práve vojny a mieru). Pre Grotia stojí právo nad štátom. Právo pochádza od Boha, ale existuje aj prirodzené právo vyplývajúce z ľudskej prirodzenosti. Prirodzené právo sa prejavuje v občianskom práve v rámci jedného štátu a v medzinárodnom práve medzi štátmi.
4. Najvýznamnejším prínosom reformácie je rozpracovanie učenia o vnútornom individuálnom vzťahu k Bohu. MARTIN LUTHER (1483 - 1546) odmieta úlohu cirkvi ako jediného sprostredkovateľa vzťahu medzi človekom a Bohom. Individuálna spása sa však nemôže uskutočniť mimo náboženstva. Možnosť vykúpenia poskytujú evanjeliá, a preto sa aj jeho učenie nazýva evanjelickým. Reformácia prispela k zosvetšteniu škôl.
Luther však dôsledne vystupoval protí racionalizmu prednášanému na univerzitách. Viera a rozum sa nemajú miešať.
Reformou školského vzdelávania sa zaoberal F. Melanchthon, ktorý si ako základ protestantskej filozofie vybral Aristotela. Iný prístup volí Jakob Bohme pri analýze vzťahu Boha a prírody: vychádza z naturalistického panteizmu a zo sebaanalýzy v skúmaní duševnej a telesnej prirodzeností človeka. Jeho filozofia vyúsťuje do mysticizmu.
Reformačné hnutie - vznik nekatolíckych teologických koncepcií v západnom kresťanstve, ktoré sa usilovali o nápravu rímskej cirkvi a obmedzenie jej moci - vyzdvihuje individualizmus, mravnú zodpovednosť za seba, slobodu svedomia, sprístupňuje vzdelanie širokým vrstvám spoločnosti. Napomáha rozvoj meštianstva a slobodného podnikania.
Ulrich Zwingli a Johanes Kalvín vytvárajú reformačné hnutie aj v ďalších krajinách Európy.
