Filozofia, ktorá vystriedala mikoľko storočí trvajúcu moc scholastiky, vyzdvihovala idey humanizmu a renesancie. Filozofia však neexistuje v osvete izolovane, ale je súčasťou spoločensko-politixkého vývoja. Prírodovedné objavy, vynálezy, reformačné hnutia v cirkvi, nový spôsob výroby, idey národného sebauvedomenia, génoivia v umení a ich tvorba to všetko splu vytvára epochu humanizmu a renesancie 14. až 16. storočia.
Moznosť spoluexistencie teologickej pravdy a vedeckej pravdy viedla k prudkému rozvoju prírodnych vied. Systematizácia poznatkov o záživej prírode, astronómia a zámorske geografické objavy súvisiace s používaním kompasu, vznik anat6mie ako osobitnej časti medicíny, rozvoj matematiky a mechaniky znamenali začiatok objavovania Zeme.

Európa teda spoznala kompas a túžba objaviť cestu do Indie viedla k objaveniu Nového sveta. Dátum 1492 sa pokladá za jednu z hraníc novoveku. Pušný prach zmenil spôsob vedenia, stratégiu i taktiku vojnového ťazenia. Zmenilo sa postavenie rytierskeho stavu, svoju úlohu začína plniť vycvičenie žoldnierskej armády. Menia sa hranice, obsadzujú sa kolónie, posilňujú sa pozície centra. Náodnéuvedomenie silnie, začíju sa tvoriť staty na národnom princípe, ako Anglicko a Francúzsko. Vynález kníhtlače znamenal svojho času informačnú revolúciu, celé poznanie sa už nemuselo ručne prepisovať na pergamen. Využitie papiera zrýchlilo odovzdávanie informacii od autora k čitateľom.

Renesančné myslenie 14. az 16. storočia prináša nové poznatky. Človek, jeho sebadôvera, životný optimizmus, široke záujmy, podnikavosť, vynaliezavosť vedie k snahe o dokonalé rozvinutie vsetkych pozitfvnych vlastnosti a schopnostf. Humanizmus je smer, v ktorého centre pozornosti je človek, osobnosť, spoločnosť so svojou snahou poznať pravdu, prírodne zákonitosti, príčiny a dôsledky spoločenského diania. Vedy o filoveku sa dostávaju do protikladu k teologickým vedam.
V taliančine renesancia znamená znovuzrodenie antiky (rinascimen-to). Učenci uznali prínos a význam antických literárnych a filozofických diel. Začali tieto pamiatky zbierať, prekladať do latinčiny a na ich základe tvoriť malé i veľke diela o morálke, politike i literatúre. V duchovnom živote spoločnosti sa presadili osobnosti ako Boccacio ci Petrarca. Obaja zbierali antické rukopisy. Petrarca mal obrovskú knižnicu a zaslúžil sa o zachovanie diel Aristotela, Platóna a iných antických filozofov.
Mikuláš Kuzánsky, Georgios Gemistos Plethon, Marsilio Ficino, Giovanni Pico della Mirandola, Pietro Pomponazzi, Giordano Bruno, Michel de Montaigne, Thomas Munzer, Jakob Bohme - to všetko boli osobnosti, ktoré postavili učenie renesancie proti celému scholastickému mysleniu, ale nie proti kresťanstvu.
Človek je objektom filozofického skúmania. V renesančnom myslení sa prejavujú štyri nové myšlienkové prúdy:
1.renesančná filozofia - v čistej podobe v Taliansku,
2. nové poznatky prírodných vied,
3. človek, právo, politika - témy spoločenskovednej orientácie,
4. refonna v cirkvi a v náboženstve.

Tieto prúdy sa vzájomne prelínali, pretože mnohí učenci získali vzdelanie na cirkevných školách, doktorát z teológie, žili pred, v čase alebo po reformácii, a tak reformácia zasiahla ich tvorbu. Riešili problémy vesmíru i človeka a spoločnosti.

1. Skôr ako sa bližšie oboznámime s renesančnou fílozofíou, ktorá sa najviac rozvíjala vo florentskej Akadémii, je potrebné zdôrazniť význam M. Kuzánskeho a G. G. PIethona.
Pre Mikuláša Kuzánskeho (1401 - 1464) je ustrednou otázkou problém vzťahu Boha a sveta. Sám je panteistom, Boha zbližoval s prírodou. Boh je nekonečny, jediny začiatok a zároveň podstata všetkého. V kozmológii nie je Zem, ale „Boh je stredom Zeme i všetkych sfér a toho
všetkého, čo je na svete,,. Človek pri svojom poznávaní postupuje tou cestou, akou sa Boh odhafuje vo svete prfrody. Boh stvoril svet pomocou aritmetiky a ďalších matematíckých vied. Toto vyhlásenie matematizácieprocesu poznania malo verký význam pre rozvoj vedy.

. Georgios Gemistos Plethon (1355 - 1450) bol byzantský pravoslávny teológ, ktorý v Taliansku prednášal o Platónovej fílozofíi. Plethon sa vo svojej fílozofíi odkláňa od tvrdení o stvorení sveta Bohom. Tvrdí, že svet existuje večne, nemá začiatok v čase a nikdy nenastanejeho koniec. Pre-
chod od Boha k svetu je nevyhnutným, večným a stálym procesom. Nesmrterná duša je človeku daná pre harmóniu vesmíru. Cieľom ľudského života je krása. Človek stmeľuje vesmír v jedno.

0 čistej fílozofíi v renesančnom myslení môžeme hovoriť až v spojitosti s existenciou florentskej platónskej akadémie. Jej zakladateľom bol Marsilio Ficino (1433 - 1499). Činnosť. Ficina je spojená s poznávaním diel Platóna. Hovoríme o renesančnej etape novoplatonizmu, ktorý vystupuje proti scholastíckým systémom. Vo svojich dielach hľadá odpoveď na otázku, či svet bol stvorený Bohom. Zaujímal ho systém vzťahov medzi Bohom a svetom, ktorý chápal ako prechod od najvyššej jednoty k mnohosti vecí viditeľného sveta. Vnútorná jednota vesmíru spája Boha aj prírodu. Svet sa rozprestiera v Bohu, lebo inak by svet a pnroda vôbec neexistovali. Svet je zložený z päťstupňovej hierarchie bytia: Boh - anjel - duša - kvalita - hmota. Duša je strednou kategóriou dynamickej hierarchie, bohatej na vnútorné prechody, a zjednocuje ju. Duša je totožná

s prírodou. Duša je život, život Je zdroj pohybu. Láska je výrazom vnutornej harmónie, krásy vesmíru pochádzajúcej z Boha, ale stelesnenej v prírode. Človek je podľa Ficina najdokonalejším z božských výtvorov. Myšlienka dôstojnosti éloveka, ktorý jediný vládne sebe samému a usiluje sa o slobodu, je najdôležitejším prínosom humanistického ponímania renesančnej filozofie. Rovnako dôležitá je ekumenická myšlienka množstva náboženských kultov, ktoré sú predvídané božskou prozreternosfou. Existencia rôznych náboženstiev dokazuje božskú rozmanitosť, ktorá plodí krásu.

Ďalším predstaviteľom florentského novoplatonizmu bol G. Pico della Mirandola (1463 - 1494). Sám sa hlbšie oboznámil s arabskou a židovskou filozofiou, astronómiou a kabalou. V roku 1486 uverejnil 900 téz, ktoré chcel obhájiť na verejnej diskusii v Ríme pred učencami celej Európy i rôznych náboženstiev (úvodná prednáška mala názov Reč o dôstojnosti človeka). Hlavným prínosom Pico della Mirandolu je učenie o Fudskej slobode. Sloboda je základom dôstojnosti človeka. Človek nie je poslušným vykonávateFom toho, čo je predurčené. Slobodu voľby chápal ako podmienku činu a jeho morálneho hodnotenia. Prirodzenosť človeka je výsledkom nekončiaceho sa procesu samostatnej, uvedomelej a zodpovednej voľby.