4. Otázka krásy
V Platónovom dialógu Hippias Väčší Sokrates kladie Hippiovi otázku, čo je to vlastne krása. Podobne ako v iných dialógoch, aj tu spočiatku nesprávne hovoria iba o otázke, čo je krásne, teda o vlastnosti byť krásny. Hippias aj Sokrates striedavo vymenúvajú, čo je krásne: krásna deva, krásna kobyla, krásna lýra, krásny hrniec. Sokrates v rozhovore Hippia upozorňuje, že krása ako vlastnosť podlieha určitej hierarchii, ktorá vždy závisí od východiska skúmania. Jedna krásna vec v porovnaní s inou sa môže javiť ako nepekná. Nehovoriac o tom, že vyratúvaním krásnych vecí ešte stále neodpovedáme na otázku, čo je krása ako pojem. Je to niečo, čo „zdobí aj všetky ostatné veci, že sa javia krásnymi, keď k nim tento pojem pristúpi“? Pri pokuse nájsť krásu „ako niečo, čo nikdy nikto nemôže pokladať za škaredé“, Hippias nachádza vhodnosť – harmóniu. Avšak aj tu Sokrates dospeje k názoru, že: „....uniklo nám teda poznanie, čo je krása, lebo vhodné sa nám ukázalo ako niečo odlišujúce sa od krásy“ lebo vhodnosť je činiteľ spôsobujúci, že sa veci javia krásnymi. Aj pokus definovať krásu ako to, čo „je príjemné nášmu zraku a sluchu“, naráža na problém, konštatuje Sokrates, pretože čo je príjemné ako pocit rozkoše, nemusí byť na pohľad aj krásne. Potešenie, to je kvalita pocitu; podobne aj krása, ak ju stotožníme s potešením. Spočiatku sa vzťahuje len na subjekt bez objektu. Lenže objekty, napríklad krásni ľudia, umelecké diela a poézia ako pôvodcovia rozkoše a potešenia, sú aj krásne. Aj tu sa pokus určiť podstatu krásy obmedzuje na vymenúvanie toho, čo pociťujeme ako krásne. Táto cesta hľadania krásy je problematická aj preto, lebo jednotlivé zmyslové kvality rozlišujeme na „vyššie“ a „nižšie“. Všetky pokusy definovať krásu stroskotali.
Rozhovor končí Sokratovým konštatovaním: „Teraz som presvedčený, že chápem vlastný zmysel príslovia ´Dosiahnuť krásu je namáhavé´“. (Fürstová, Trinks; 1994)