Antické osvietenstvo

4. Antické osvietenstvo : sofisti, Sokrates – jeho metóda a etika


1. polovica 5. storočia pr. n. l. – Gréci víťazia nad Perziou. Nastáva rozvoj hospodárstva, upevňuje sa demokracia. Vznikajú rôzne spoločenstvá :

Peloponézsky spolok (Sparta)
Aténsky námorný spolok

Rozvíja sa obchod a finančníctvo, narúšajú sa tradičné väzby medzi ľuďmi v mestských štátoch. Nové väzby sa ešte neutvorili, jednotlivec sa presadzuje šikovnosťou a zručnosťou, od nej závisí jeho úspech v spoločnosti. Človek realizujúci sa v spoločnosti musel byť vzdelaný, musel vedieť argumentovať a rečniť. Filozofia sa preto odkláňa od prírody a orientuje sa na človeka a spoločnosť.


SOFISTI

Boli to profesionálny učitelia múdrosti, dobrej reči a myslenia. Toto obdobie prináša voľnosť slobodu v náboženských otázkach, morálke, politike, vo vede. Sofisti sa venovali rétorike, logike, matematike, gramatike, sofistike, (= umenie viesť rozhovor a za každú cenu v ňom zvíťaziť nad protivníkom). Členia sa na :

Starších – riešia gnozeologické otázky; Protagoras, Gorgijas
Mladších – rozvíjajú sofistiku; Trasymachos, Antifón, Lykofron, Kalikles
Realizovali sa v oblasti :

jazyka – je to umelý výtvor človeka
spoločnosti – rozlišovali spoločenské a prírodné zákony. Spoločenské sú výsledkom dohody, prírodné sú pôvodné. Spravodlivosť je tiež ľudský výtvor a pravda je otázkou dohody. Zákony a pravda plynú z moci, sú na jej ochranu. A náboženstvo je výsledkom ľudskej činnosti a viera v Bohov má svoj význam.

poznania – presadzovali tendenciu slobodného myslenia. Nebrali ohľad na mravy, vieru, spoločenské normy, ktoré mohli obmedzovať človeka. Uvedomovali si relatívnosť poznania. Poznali silu logických poznatkov, silu slova. Toto dokázali zneužiť. Upozornili na pružnosť pojmov a bojovali proti dogmám.

Protagoras : „ O každej veci môžu existovať 2 výpovede, ktoré si protirečia.

Gorgijas : „ 1. Nič nie je.
2.Ak niečo je, nemožno to poznať.
3.Ak to aj možno poznať, nemožno to oznámiť a vysvetliť blížnemu.“

Ich diela sa zachovali len zlomkoch a ako citáty ich nasledovníkov


SOKRATES ( 469 – 39 pr. n. l .)

Pochádzal z rodiny sochára a pôrodnej babice → nezámožný pôvod. Ako občan bol nesmierne čestný, dodržiaval zákony a plnil si povinnosti. Mal povesť čestného a nepodplatiteľného človeka. Bol udatný ako vojak, otužilý, telesne zdatný, vzor pre spolubojovníkov. Výzorom bol nevzhľadný (vypuklé oči, lysá hlava, ťarbavý krok), no priťahoval ľudí svojím intelektom. Nebol kabinetným mysliteľom, prechádzal sa po aténskej agore, besedoval o rôznych témach. Učil bezplatne, žil zo štedrosti svojich žiakov. Bol považovaný za hovorcu aristokratov aj keď sa aktívne nepodieľal na politickom živote. Bol považovaný za buriča,rozvracača poriadku, náboženstva. Prirovnával sa k ovadovi, ktorého poslali Bohovia, aby štípal a znepokojoval mocných, bohatých a nevzdelaných. Bol odsúdený, že neuznáva Bohov a že kazí mládež. Bol popravený, vypil jed. mal možnosť zachrániť sa, ale neurobil to. Údaje o jeho živote sú od jeho žiakov, nenapísal žiadne dielo. Pokračoval v novej orientácii filozofie – antropologickej (=v centre pozornosti je človek). Odmieta orientovať sa na prírodu, jej poznanie nedáva možnosť meniť prírodné procesy, ostať pri poznaní je veľmi málo. Cieľ filozofie je poznanie a vedenie. Človek, ktorý pozná a vie , koná rozumne. Stačí vedieť, čo je dobro a všetci budú konať dobro. Zlo je len dôsledok neznalosti. Zdôrazňuje myšlienku :

„ Poznaj seba samého, staraj sa o svoju dušu.“

Delfská veštiareň ho označila za najmúdrejšieho človeka v Aténach. On si to vysvetľoval tak, že on jediný vie , že nič nevie, ostatní k tomu ešte nedospeli. Odmieta relativizmus sofistov. Je presvedčený o istej stálosti, všeobecnej platnosti noriem, pravidiel ako záruky šťastného života. Tu pomáha ľudský orgán daimonion (vnútorný hlas rozumu). Jeho metódou je rozhovor – Sokrates sa pýta, žiak odpovedá. Má 2 časti :

negatívnu
Stanoví sa predmet skúmania
Analyzuje sa tento predmet, spochybnia sa tvrdenia, závery
pozitívnu
Novými otázkami sa istým smerom pripraví zovšeobecnenie
Stanoví sa definícia obsah pojmu.

VÝZNAM SOKRATA
Obracia sa na jednotlivca. Neučí poučky, dogmy, ale vzdeláva. Mal väčší vplyv ako osobnosť než ako filozof.

SOKRATOVSKÉ ŠKOLY
Vychádzajú zo Sokrata no nadväzujú na učenie predchádzajúcich škôl.

1.)Kynická škola

Názov je odvodený od gymnázia v Kynosagu alebo podľa biedneho života.
Antistenes
Diogenés
Stúpenci propagovali jednoduchosť a striedmosť a odmietali vlastníctvo predmetov. V poznaní sa sústreďovali na poznanie jedinečných vecí, nie na všeobecné, lebo toto poznanie slúži človeku. Odmietali lipnutie na veciach, predmetoch. Kynik je nezávislý individualista žijúci mimo spoločnosti. Aristokracia viedla proti nim boj, boli považovaný za rozvracačov.

2.)Megarská škola

Eukleides
Spájajú myšlienky eleatov so Sokratovími názormi. Skutočnosť chápu staticky – odmietajú pohyb. Svet javov je nestály, mení sa. Protikladnosť medzi reálnym svetom a myslenou realitou bol priestor pre vznik paradoxov.

Eubulides
Je Autorom paradoxov Zrnko piesku / hromada piesku; Plešatý; Notorický klamár; ...

3.)Kyrénska škola

Aristippos
Je zakladateľom tejto školy. Odmieta teoretické poznanie. Je naklonený k zmyslovému poznaniu a praktickej orientácii života. Komplex pocitov, vnemov a predstáv tvoria zážitok života. Človek sa však má sústrediť na to, čo spôsobuje tieto pocity, slasť i utrpenie. Všetko, čo prináša slasť, je užitočné a človek sa o to má usilovať. Slasť možno dosiahnuť umiernenosťou, sebaovládaním, čomu učí filozofia. Najvyššou cnosťou je rozvážne užívanie toho, čo je príjemné.