Čo je filozofia?
V prvom rade by sme si najskôr mali položiť otázku čo filozofia vlastne je a kde sa s ňou môžeme stretnúť. Slovo filozofia je gréckeho pôvodu a vzniklo spojením slov filein (milovať) a sophiá (múdrosť). U starých Grékov to v doslovnom preklade znamená láska k múdrosti. Filozofia je definovaná ako zvláštna forma poznávania sveta, systémom názorov na najobecnejšie problémy bytia a poznania, predovšetkým na otázku vzťahu myslenia k bytiu, ducha k prírode. Filozofia vystupuje ako schopnosť ľudského myslenia, ktoré dokáže zovšeobecňovať, triediť čiastkové poznatky, usporadúvať pojmy, vidieť predmety a javy nielen v ich jedinečnosti, ale aj vo vzájomných vzťahoch a súvislostiach. Niektoré múdre knihy definujú filozofiu aj ako najčistejšiu formu myslenia. Mojimi slovami povedané vo filozofií ide predovšetkým o premýšľanie, uvažovanie nad čímkoľvek čo súvisí s vecami, javmi a všetkým okolo nás. Snažíme sa objasniť prečo sa veci dejú tak ako sa dejú a pochopiť ich zmysel. Filozofická otázka sa zväčša začína opytovacou príslovkou príčiny “prečo“ .

S rôznymi podobami filozofie sa stretávame každý deň a je všade okolo nás. Nie je náhodou určitou formou filozofovania aj to, keď sa pozastavujeme napríklad nad tým aký zmysel má ísť dnes do školy alebo prečo dnes nie je pekne? Odpovedáme si a premýšľame, uvažujeme, filozofujeme. Podľa mňa má každý z nás určité zrnko filozofie v sebe už od narodenia. To sa prejavuje už v rannom veku, keď sa každé malé dieťa nielenže všetkému čuduje ale sa aj snaží hľadať odpovede; pýta sa prečo. Veď koľkokrát sa také malé dieťa za deň opýta prečo toto a prečo tamto a neprestane kým sa nedočká odpovede. Toto naše bádanie sa rokmi prehlbuje, keď prestávame byť závislí od odpovedí druhých a začíname si odpovedať sami. Kladieme si otázky omnoho zložitejšie. Vytvárame si názory a pohľady na život, ktoré odzrkadľujú nás samotných. Dostávame sa do spoločnosti, kde každý deň dochádza k prezentácií či výmene názorov tzv. filozofovaniu. Povedal by som, že toto je určitá forma každodennej filozofie, ktorá nás obklopuje. Ako povedal Aristoteles; “ Tak ako dnes, aj v minulosti ľudia začali filozofovať, pretože sa niečomu čudovali. “. Jednoduchšie vysvetlenie filozofie už hádam nenájdeme.
Toto je by som povedal jednoduchý typ filozofie, s ktorým sa stretávame každý deň, ale filozofia ako humanitná veda je oveľa zložitejšia a jej vývoj trvá už niekoľko storočí. My si vysvetlíme začiatky a obdobie gréckej antickej filozofie.

Zrod antickej filozofie
Pred viac než dvadsiatimi piatimi storočiami si istý Tháles v gréckom meste Milétos položil otázku, odkiaľ sa vzal svet, ktorý nás obklopuje, aký je jeho prazáklad a čo tvorí jeho podstatu. Na túto otázku si aj sám odpovedal. Dospel k záveru, že prazáklad je len jeden, večný a sám osebe nemenný, ale existujúcich v mnohých podobách, a že tým základom je voda. Otázka spolu s odpoveďou bola vzorom prvého filozofického myslenia. Toto všetko sa udialo na rozhraní 7. a 6. storočia pred n. l. Boli to práve grécky filozofi, ktorí sa ako prvý snažili logicky vysvetliť javy, ktoré primitívne civilizácie pripisovali náboženským silám. Chceli vysvetliť neznáme pomocou známeho, namiesto aby vysvetľovali neznáme pomocou iného neznámeho, napríklad pomocou bohov. Aby sme ale dokonale pochopili zrod filozofie musíme si objasniť v akých spoločenských, ekonomických a kultúrnych podmienkach sa vtedy staroveké Grécko nachádzalo.

V živote antického Grécka v tej dobe dochádza k obdivuhodnému, ekonomickému, kultúrnemu a umeleckého rozmachu. Na brehoch Egejského mora zakladá grécky kmeň Iónov množstvo miest a prístavov, do ktorých vedú cesty z vnútrozemia ázijského kontinentu, Gréci sa zoznamujú s mnohými dôležitými objavmi východných národov, ako boli napríklad kalendár, hlásková abeceda, astronomické a matematické výpočty, ale aj orientálna múdrosť. Nielenže tieto nové poznatky preberajú a skúmajú ale ich aj ďalej rozvíjajú a prehlbujú. Tak sa grécke mestá pomaly stávajú samostatnými kultúrnymi a obchodnými centrami. Základ tohto spoločenského a hospodárskeho vývinu musíme však hľadať aj v niečom inom. A bolo to práve v rozvoji peňažného hospodárstva. Peniaze boli totiž ďalší významný faktor, ktorý ovplyvnil myslenie tej doby. Tým sa zmenila aj spoločenská situácia. Pribúdalo ľudí, ktorých spoločenský vplyv už neurčovali len patriarchálne tradície ale aj bohatstvo. Peniaze tak odstránili rozdiely medzi ľuďmi. Nastala demokracia.

V Athénach v časoch rozvinutej demokracie mal každý slobodný občan rovnaké práva. Keď však chcel získať postavenie, aby jeho slovo malo váhu, potreboval vzdelanie, rozvinuté rétorické schopnosti a dôležitá bola aj logika. Služby v tejto oblasti poskytovali sofisti. Sofisti boli tzv. “ učitelia múdrosti “, ktorý za honorár vyučovali gramatiku, poetiku, mytológiu, filozofiu náboženstva a rétoriku. Sofisti predstavujú prechod od prírodnej filozofie ku klasickej gréckej filozofie. Ako prví predstavitelia ozajstnej inteligencie totiž definitívne otriasli základmi tradičného, mytologického myslenia.

Klasická grécka filozofia
Klasická grécka filozofia sa sformovala v 5. až 4. st. pred n. l. a rozvíjala sa v Athénach. Medzi jej najvýznamnejších predstaviteľov patrili Sokrates, Platón a Aristoteles.

Sokrates
Sokrates napriek svojej múdrosti nenapísal za celý život jediné dielo, všetko čo o ňom vieme pochádza od jeho žiakov a súčasníkov ako Xenofónt, Platón, Aristofan či Aristoteles. Aj napriek tomuto ale vieme, že sa narodil roku 469 pred n. l. v Athénach, kde aj filozoficky pôsobil. Bolo súčasníkom, kritikom ale aj pokračovateľom sofistov. Sokrates orientoval vývin gréckej filozofie novým smerom. Patril medzi prvých filozofov, ktorý odvracajú pozornosť od prírody a dávajú do popredia človeka samotného. Za hlavnú úlohu poznania považuje sebapoznanie, ako vravieval: “ Poznaj samého seba. “.

Svoje učenie podával ľudom prostredníctvom diskusie či debaty. Prechádzal sa po athénskej angore (hlavné námestie) a zastavoval ľudí, ktorí tam viedli diskusie. Zapájal sa do nich a vyzýval ich aby presne vysvetlili o čom to vlastne hovoria, aby definovali pojmy dobro, cnosť, pravda, láska a pod. Pri týchto dialógoch efektne využíval logiku či iróniu, čo bolo v skutočnosti predstieraním nevedomosti. Vedel elegantne usvedčiť zo zmätenosti myšlienok tých, s ktorými diskutoval. Naopak sa usiloval aj o to aby, jeho poslucháči pomocou nových a nových otázok hľadali tie správne odpovede.

Sokratovi bola pripisovaná neobyčajná múdrosť, čo dokazovalo aj tvrdenie svätej delfskej veštiarne, ktorá označila Sokratesa za najmúdrejšieho človeka v Athénach. Toto tvrdenie si Sokrates skromne vysvetľuje tým, že on jediný si v podstate uvedomuje, že nič nevie narozdiel od tých, čo nič nevedia, ale myslia si, že niečo vedia.
Sokrates hľadal zásady správneho mravného konania a dospel k záveru, že predpokladom mravnosti, morálky je vedenie. Vedenie, ktoré dokáže, že človek urobí to, čo je dobré, ak to vie. Je to akási donucovacia sila v nás, ktorú nazval Daimónion, duch nášho svedomia. Človek je naozaj človekom iba vtedy, keď dokáže jasne a jednoznačne rozlíšiť pravdu od faloše, dobro od zla. Tvrdil Sokrates.

Sokrates bol za svoje učenie postavený athénskou otrokárskou demokraciu pred súd. Vtedy mal sedemdesiat rokov. Obvinený bol z kazenia mládeže, odmietanie štátom určených bohov a za zavádzanie nového náboženstva. Tieto obvinenia boli nespravodlivé, ale aj napriek tomu bol najmúdrejší muž Athén uznaný vinným a bol odsúdený na trest smrti. Zomrel vo väzení v roku 399 pred n. l. po tom ako vypil času s jedom.
Jeho základné tézy boli ďalej rozvíjané v tzv. sokratovských školách. Medzi najznámejšie školy patrili Kynická škola a Kyrénska škola. Najvýznamnejším Sokratovým pokračovateľom bol Platón.