Predmetom filozofie podľa Huma nie je vonkajší svet, ale vzťahy medzi dojmami a ideami. Tvrdí, že skutočnosť, ako ju vnímame, je len tok dojmov. Z toho plynú tzv. zložené idey, ktoré sú podľa Huma rovnako ako u Locka vytvorené v rozume kombináciou jednoduchých elementov (impresií a ideí). Hume ich podrobuje oveľa viac dôkladnejšej analýze ako Locke.
Skúma vzťahy a princípy, podľa ktorých k tomuto združovaniu dochádza:
1) Princíp podrobnosti a odlišnosti
2) Princíp priestorovej a časovej súmernosti.
3) Princíp kauzálneho spojenia ako príčina a účinok.

Pri združovaní ideí používame pamäť a predstavivosť, ktoré sa môžu veľmi ľahko pomýliť. Ako typický príklad tzv. klamu pamäti, si môžeme uviesť, že ideu, ktorú práve mám, spojujem s nesprávnym dojmom, pretože impresia, ktorá bola pôvodným podnetom, sa už z mojej pamäti vytratila. Práve týmto príkladom Hume spochybňuje najobecnejšie pojmy vedy a filozofie, nakoľko predpokladá ich pôvod práve tu. Hovoríme predovšetkým o pojme substancia. Substancia, je niečo, čo spočíva v základe, je podstata, zložka reálne existujúcich vecí, ktorá nie je na inom, ale je sama v sebe.

Hume si položil otázku. Čo zostane, ak si zoberieme telesá všetkej kvality, ktoré sú nám sprostredkované impresiami. Jeho kolega Locke odpovedal následovne: „Za kvalitami je čosi skutočného, pôsobiaceho, substancia.“ Hume s touto myšlienkou nesúhlasí a zdieľa spoločný názor s kolegom Berkleyom, ktorý tvrdí: „Nezostane nič. Existuje iba myseľ a jej impresia.“ , Hume k tomuto tvrdeniu dodáva; Neexistuje žiadna impresia, ktorá by nám okrem kvality sprostredkovala aj nejakú substanciu za touto kvalitou. Odkiaľ teda substancia vstupuje do našeho myslenia , keď predstavivosť podľa Huma nedokáže nič iného, ako len rozmanitým spôsobom spojovať impresie a z nich odvodené idey? Predstava substancie predsa musí pochádzať z nejakej impresie. Avšak táto predstava nemá vôbec svoj pôvod vo vonkajšom vnímaní ale skôr vo vnútornom vnímaní, v činnosti rozumu pozorujúceho seba samého. Pochádza z vnútorného nutkania vzťahovať dojmy kvalít k nejakému ich nositeľovi (substrátu). Vnem tohoto (psychického) nutkania v nás je impresia, z ktorej pochádza pojem substancia tým, že túto impresiu chybne vzťahujeme k vonkajším vnemom. Ich jazykovým výrazom je vytvorenie podstatného mena. V prvom rade to platí o telesnej substancii. Podľa Huma to však platí aj o substancii mysliacej.

Humeova kritika kauzality tvrdí, že pri spojovaní našich predstáv nevládne žiadna nutnosť. Ak po udalosti A nasleduje udalosť B – je to len následnosť, a nie príčinnosť. Nedá sa hovoriť o kauzalite, ale o pravdepodobnosti.. Čo ale znamená kauzalita pre bežné myslenie? Kauzalita v bežnom myslení predstavuje nejakú zmenu, či pohyb, pozorovanú v prírode, ktorú spájame v myšlienkach s inou zmenou, ktorá s prvou súvisí v čase i v priestore, tak, že sa druhá zmena javí ako spôsobená prvou, teda ako jej nutný následok.

Predstava kauzality by mohla byť pravdivá iba vtedy, ak by sa dala ukázať nejaká impresia, ktorá by nám toto spojenie ukázala ako príčinné a nutné. Ale existuje taká impresia? Hume odpovedá; : "Všetko, čo vnímam, je - vedľa kvalít - iba súčasnosť a následnosť určitých počiatkov. Môžem pozorovať napr. ako pohybujúca gulečníková guľa vráža do nehybnej gulečníkovej guli: Ak sa zameriam výhradne na to, čo vnímam, neuvidím viac, ako to, že po udalosti A nasleduje udalosť B. Vnímanie mi neustále ukazuje iba následnosť, nikdy príčinnosť. Ak pozorujem nejaký proces prvýkrát, tak vôbec neviem, či mám pred sebou kauzálnu spojitosť alebo "náhodné" stretnutie dvoch zmien. Ak však stále pozorujem vzťah týchto zmien v časovej a v priestorovej súvislosti, vnucuje sa mi predstava, že je medzi nimi vnútorná, nutná príčinná súvislosť. A toto vnútorné nutkanie, teda nikdy nie nutnosť objektívna, skôr psychologická, iba zvyk vo mne - podobne ako v prípade pojmu substancia - vyvoláva predstavu kauzálneho vzťahu tým, že toto nutkanie vnímam ako také, teda mám ich ako (vnútornú) impresiu."

Humova argumentácia nemá byť namierená proti zdravému ľudskému rozumu, skôr proti dogmatickým filozofom, metafyzikom, ktorí stále prekračujú hranice a predstierajú vedenie o tom, čo vedieť nemôžeme. Práve im Humov skepticizmus „škodil“ a uvádzal ich do rozpakov. Medzi inými mali jeho myšlienky veľký vplyv aj na I. Kanta, ktorého práve Humeove myšlienky prebudili z “dogmatického spánku“.
Hume vypracoval vlastnú teóriu pravdepodobnosti a jeho myšlienka nahradiť v prírodných vedách prísnu kauzalitu pravdepodobnosti prežíva v dnešnej prírodovede veľký rozkvet.