Skepticizmus Davida Humea

Skepticizmus
V prvom rade si musíme objasniť pojem skepticizmus, a ten je definovaný ako:
sklon alebo tendencia spochybňovať tvrdenia, platnosti, teoretické alebo praktické hodnoty; je to filozofická koncepcia, ktorá pochybuje o možnosti poznania skutočnosti.

Synonymom slova skepticizmus je skepsa, ktorú definujeme ako stavanie sa k niečomu, napr. k nejakému súdu alebo faktickému stavu s určitými pochybnosťami; skepsa znamená pochybovanie alebo nedôveru v platnosť poznania alebo nedôveru voči niečomu vôbec.
Skepticizmus ako filozofický smer vznikol v 4. st. pred n. l. Bol to tzv. antický skepticizmus.

Antický skepticizmus

Tento antický skepticizmus bol smer helenistickej filozofie. Založil ho Pyrrhon z Elidy (asi 360 - asi 270 p. n. l.). Stúpenci antického skepticizmu pripúšťali iba skúmanie vecí, avšak odmietali vytváranie pevných názorov. Všetkých filozofov, ktorí dospievali k pevným názorom, napr. stoikov, epikurovcov, peripatetikov, označovali ako dogmatikov. (Dogmatizmus - spôsob myslenia, pri ktorom sa narába nemennými pojmami, formulami a poučkami bez toho, aby sa prihliadalo na nové skúsenosti, na nové podmienky miesta a času.)

Skeptici pochybujú o možnosti poznať svet. Nazdávajú sa, že nemôžeme nič vedieť o tom, aké sú vonkajšie veci. Ku každému súdu o veciach vonkajšieho sveta môžeme uviesť protikladný súd, ktorý bude mať rovnakú hodnotu. Preto sa treba zdržať súdenia, vyjadrovania súdov ( epoché ). Metodickým pravidlom, ktoré predstaviteľov antického skepticizmu viedlo k epoché, bol trópos (tvrdenie, téza alebo dôvod, ktorým alebo pomocou ktorého sa má dokázať, že pravda neexistuje, že svet je nepoznateľný a poznanie je vôbec nemožné). Antickí skeptici hovorili, že až keď sa zbavíme nároku spoznávať svet, dospejeme do stavu duševného pokoja.

Členenie skepticizmu

Skepticizmus môžeme rozdeliť do troch hlavných období a to:
1.Skepticizmus starší
2.Skepticizmus stredný
3.Skepticizmus mladší
V skratke si priblížime každý z nich:

Starší skepticizmus:
Predstavuje prvú etapu vývinu antického skepticizmus, ako smer helénskej filozofie a pretrvával od druhej pol. 4. stor. p. n. l. do polovice 3. stor. p. n. l. Jeho zakladateľom bol Pyrrhón z Elidy.
Stredný skepticizmus: Založil ho Arkesilaos z Pitany. Pretrvával od 3. stor. pred n. l. do začiatku 1. stor. pred n. l. a predstavoval druhú etapu antického skepticizmu.
Mladší skepticizmus: Nazývaný tiež novoskepticizmus. Predstavuje smer rímskej filozofie a zároveň tretiu etapu antického skepticizmu. Hlavným cieľom mladších skeptikov bolo ukázať možnosti návratu k opravdivej filozofickej vede. Požadovali v prvom rade právo pochybovať, právo na tvorivý nepokoj ducha, na zdržanlivosť vo vyslovovaní súdov.
Predstavitelia skepticizmu

Medzi hlavných predstaviteľov skepticizmu patria:
·Ainesidemos
·Arkesilaos
·Karneades
·Montaigne, M. E.
·Pyrrhon z Elidy
·Sextos Empeirikos
·Timón z Fleiúntu
David HUME

Narodil sa 7. mája 1711 v škótskom Edinburghu ako mladší syn Josepha Huma, Lorda z Ninewells. Bol škótsky osvietenský filozof, etik, historik a ekonóm. Bol pokračovateľom anglického empirizmu a senzualizmu, subjektívny idealista. Nadviazal na Locka. Svojím agnosticizmom ovplyvnil Immanuela Kanta. (Agnosticizmus - stanovisko, podľa ktorého nie je možné poznať podstatu vecí alebo sveta; poznanie sa obmedzuje iba na skúsenosť, na javy a pod.).
Humeova cesta životom bola veľmi pestrá. Pracoval ako knihovník, neskôr v štátnych službách, vrátane diplomatických misií vo Francúzsku, kde sa stýkal s encyklopedistami. Práve tieto Humeove zamestnania mali aj veľký vplyv pre jeho ďalší vývoj. Práca knihovníka mu bola podnetom k napísaniu slávnych Dejín Anglicka, toto dielo mu prinieslo značnú publicitu a zároveň mu zaistilo aj slušnú životnú úroveň. Za svojho pobytu vo Francúzsku zase napísal svoje najvýznamnejšie dielo: Pojednanie o ľudskej prirodzenosti. Samozrejme to neboli jeho jediné diela. Napísal tiež diela: Skúmanie o ľudskom rozume, Skúmanie princípov morálky, Pojednanie o ľudskej prirodzenosti, Morálne a politické eseje a iné diela. David Hume zomrel 25. augusta 1776 a je pochovaný na Old Calton Burial Ground v škótskom Edinburghu.

Humeova filozofia
Filozofia je podľa Huma v prvom rade kritika všeobecne prijímaných presvedčení a racionalizmu. Na tento Humov kriticizmus nadväzuje napr. aj Kant alebo analytická filozofia. Za tzv. východisko humeovej filozofie by sme mohli označiť empiristický predpoklad, že poznanie musí byť odvodené zo zmyslovej skúsenosti.
Hume ako zdroj poznania videl v skúsenosti, chápanej ako naše duševné zážitky. Rozlišuje pôvodné zmyslové dojmy (impresie) a ich otlačky v pamäti (idey). Dojmami rozumieme všetky živé vnemy, ktoré vidíme, počujeme, cítime, milujeme, nenávidíme, túžime či chceme. Idey sú menej žive vnemy, ktoré si uvedomujeme, keď spomíname na niektorý z zážitkov či podnetov. Tu Hume nadväzuje na Locka, tvrdí, že dojmy alebo impresie sú prítomné a fakticky dané prostredníctvom vonkajšieho a vnútorného vnímania a idey sú tzv. obrazy dojmov, ktoré vytvárajú spomienky a fantázie.
Predmetom filozofie podľa Huma nie je vonkajší svet, ale vzťahy medzi dojmami a ideami. Tvrdí, že skutočnosť, ako ju vnímame, je len tok dojmov. Z toho plynú tzv. zložené idey, ktoré sú podľa Huma rovnako ako u Locka vytvorené v rozume kombináciou jednoduchých elementov (impresií a ideí). Hume ich podrobuje oveľa viac dôkladnejšej analýze ako Locke.
Skúma vzťahy a princípy, podľa ktorých k tomuto združovaniu dochádza:
1) Princíp podrobnosti a odlišnosti
2) Princíp priestorovej a časovej súmernosti.
3) Princíp kauzálneho spojenia ako príčina a účinok.

Pri združovaní ideí používame pamäť a predstavivosť, ktoré sa môžu veľmi ľahko pomýliť. Ako typický príklad tzv. klamu pamäti, si môžeme uviesť, že ideu, ktorú práve mám, spojujem s nesprávnym dojmom, pretože impresia, ktorá bola pôvodným podnetom, sa už z mojej pamäti vytratila. Práve týmto príkladom Hume spochybňuje najobecnejšie pojmy vedy a filozofie, nakoľko predpokladá ich pôvod práve tu. Hovoríme predovšetkým o pojme substancia. Substancia, je niečo, čo spočíva v základe, je podstata, zložka reálne existujúcich vecí, ktorá nie je na inom, ale je sama v sebe.

Hume si položil otázku. Čo zostane, ak si zoberieme telesá všetkej kvality, ktoré sú nám sprostredkované impresiami. Jeho kolega Locke odpovedal následovne: „Za kvalitami je čosi skutočného, pôsobiaceho, substancia.“ Hume s touto myšlienkou nesúhlasí a zdieľa spoločný názor s kolegom Berkleyom, ktorý tvrdí: „Nezostane nič. Existuje iba myseľ a jej impresia.“ , Hume k tomuto tvrdeniu dodáva; Neexistuje žiadna impresia, ktorá by nám okrem kvality sprostredkovala aj nejakú substanciu za touto kvalitou. Odkiaľ teda substancia vstupuje do našeho myslenia , keď predstavivosť podľa Huma nedokáže nič iného, ako len rozmanitým spôsobom spojovať impresie a z nich odvodené idey? Predstava substancie predsa musí pochádzať z nejakej impresie. Avšak táto predstava nemá vôbec svoj pôvod vo vonkajšom vnímaní ale skôr vo vnútornom vnímaní, v činnosti rozumu pozorujúceho seba samého. Pochádza z vnútorného nutkania vzťahovať dojmy kvalít k nejakému ich nositeľovi (substrátu). Vnem tohoto (psychického) nutkania v nás je impresia, z ktorej pochádza pojem substancia tým, že túto impresiu chybne vzťahujeme k vonkajším vnemom. Ich jazykovým výrazom je vytvorenie podstatného mena. V prvom rade to platí o telesnej substancii. Podľa Huma to však platí aj o substancii mysliacej.

Humeova kritika kauzality tvrdí, že pri spojovaní našich predstáv nevládne žiadna nutnosť. Ak po udalosti A nasleduje udalosť B – je to len následnosť, a nie príčinnosť. Nedá sa hovoriť o kauzalite, ale o pravdepodobnosti.. Čo ale znamená kauzalita pre bežné myslenie? Kauzalita v bežnom myslení predstavuje nejakú zmenu, či pohyb, pozorovanú v prírode, ktorú spájame v myšlienkach s inou zmenou, ktorá s prvou súvisí v čase i v priestore, tak, že sa druhá zmena javí ako spôsobená prvou, teda ako jej nutný následok.

Predstava kauzality by mohla byť pravdivá iba vtedy, ak by sa dala ukázať nejaká impresia, ktorá by nám toto spojenie ukázala ako príčinné a nutné. Ale existuje taká impresia? Hume odpovedá; : "Všetko, čo vnímam, je - vedľa kvalít - iba súčasnosť a následnosť určitých počiatkov. Môžem pozorovať napr. ako pohybujúca gulečníková guľa vráža do nehybnej gulečníkovej guli: Ak sa zameriam výhradne na to, čo vnímam, neuvidím viac, ako to, že po udalosti A nasleduje udalosť B. Vnímanie mi neustále ukazuje iba následnosť, nikdy príčinnosť. Ak pozorujem nejaký proces prvýkrát, tak vôbec neviem, či mám pred sebou kauzálnu spojitosť alebo "náhodné" stretnutie dvoch zmien. Ak však stále pozorujem vzťah týchto zmien v časovej a v priestorovej súvislosti, vnucuje sa mi predstava, že je medzi nimi vnútorná, nutná príčinná súvislosť. A toto vnútorné nutkanie, teda nikdy nie nutnosť objektívna, skôr psychologická, iba zvyk vo mne - podobne ako v prípade pojmu substancia - vyvoláva predstavu kauzálneho vzťahu tým, že toto nutkanie vnímam ako také, teda mám ich ako (vnútornú) impresiu."

Humova argumentácia nemá byť namierená proti zdravému ľudskému rozumu, skôr proti dogmatickým filozofom, metafyzikom, ktorí stále prekračujú hranice a predstierajú vedenie o tom, čo vedieť nemôžeme. Práve im Humov skepticizmus „škodil“ a uvádzal ich do rozpakov. Medzi inými mali jeho myšlienky veľký vplyv aj na I. Kanta, ktorého práve Humeove myšlienky prebudili z “dogmatického spánku“.
Hume vypracoval vlastnú teóriu pravdepodobnosti a jeho myšlienka nahradiť v prírodných vedách prísnu kauzalitu pravdepodobnosti prežíva v dnešnej prírodovede veľký rozkvet.