Aristoteles ( 384- 322 p.n.l. ) je dodnes považovaný za jedného z najvýznamnejších filozofov ľudstva. „Aristoteles zaujíma v antickej filozofii výnimočné postavenie završiteľa.“(Kiczko, Marcelli, Waldschutz, Zigo: Dejiny filozofie, 1993, s.27 ) Pôsobil v starovekom Grécku. Bol žiakom nemenej známeho filozofa Platóna. Aj on si však neskôr založil svoju školu Lykeion (dnes lýceum). Jeho otec bol lekárom na Macedónskom kráľovskom dvore. Ako osemnásťročného ho poslal do Atén, kde vstúpil do Platónovej Akadémie a ostal tam dvadsať rokov až do smrti svojho učiteľa. Prednášal rétoriku. Po Platónovej smrti odišiel do maloázijského Assu, kde založil vlastnú školu a venoval sa najmä prírodovedeckému bádaniu. Neskôr sa ujal výchovy mladého Alexandra Veľkého. Keď Alexander nastúpil na trón, Aristoteles sa vrátil do Atén a založil tu už spomínaný Lykeion. Aténčania ho podobne ako Sokrata obžalovali z bezbožnosti, a preto odišiel na Chalkidiki. „... aby sa Aténčania druhý raz neprehrešili voči filozofii..“

Aristotelove vedecké dielo je veľmi rozsiahle. Napísal až 170 titulov, z ktorých sa nám zachovalo len 47. Usiloval sa o hlbšie a presnejšie poznanie sveta. Uvažoval v pojmoch, nie v metaforách. Vždy dával prednosť faktom pred veľkolepými koncepciami. ( Bocková, Ďurajková, Feketeová, Sakáčová: Náuka o spoločnosti, 2001, s.253 )
Filozofiu rozdelil na teoretickú, kam zaradil fyziku, matematiku a metafyziku. Do druhej skupiny – k praktickej filozofii priradil politológiu, ekonomiku, poetiku a aj etiku. Aristoteles bol zakladateľom logiky, čiže vedy o správnom myslení. Vo svojom diele Organon rozviedol teóriu sylogizmu, teda o vytváraní úsudkov z dvoch a viacerých súdov. V estetike rozpracoval teóriu katarzie. Katarzia je podľa neho umelecký zážitok, pri vyvrcholení ktorého zažije jedinec až istý druh duševného otrasu. Túto teóriu zanechal v dielach Poetika a Rétorika. Okrem iného, Aristoteles vysvetlil aj pojem kategórie. Kategórie sú podľa neho najvyššie rody, ktoré vypovedajú o vlastnostiach vecí a zároveň sú základnými formami bytia.

Etika je filozofická disciplína, ktorá skúma dobro, cnosť, spravodlivosť, morálne zákony, normy a hodnoty. ( Kiczko, Košč, Krsková, Marcelli: Slovník spoločenských vied, 1997, s.68 ) Preto najprv rozoberiem túto definíciu.
Dobro je podľa slovníkov pozitívne hodnotenie morálneho správania sa jednotlivca a skupín. No etické teórie sa rozchádzajú v kritériách morálneho dobra. Je to jeden z najvšeobecnejších pojmov morálneho vedomia a jedna z najdôležitejších kategórií etiky. Spolu so svojim protikladom – zlom je najjednoduchšou formou vyjadrenia mravného a nemravného, kladného a záporného. V pojme dobro vyjadrujú ľudia svoje záujmy, želania a nádeje. Podľa Aristotela je dobro to, k čomu všetko smeruje. „Dobro v tomto prípade znamená cieľ, ktorý je primeraný schopnostiam najlepšej časti ľudskej duše. K úsiliu oň nás vedie sama podstata človeka.“ ( Kiczko, Marcelli, Waldschitz, Zigo: Dejiny filozofie, 1993, s.31 ) Takže každá ľudská činnosť by mala smerovať k istému dobru. Každá činnosť jednotlivca, či skupiny je podriadená nejakému cieľu, ktorým je dobro.

Ďalej Aristoteles uvádza pojem najvyššie dobro. Najvyšším dobrom je podľa neho skupinové dobro. Týmto povýšil politológiu v etike na nadradenú a s jej najvážnejšími činnosťami, ktorými sú vojvodcovstvo, hospodárenie a rečníctvo. Najvyšším dobrom nazýval blaženosť. Blaženosť charakterizuje podľa rôznych foriem života ľudí. Väčšina ľudí podľa neho uprednostňuje požívačný život v zmyselnej rozkoši. Aristoteles ho kladie na najnižšie miesto. Vyššie kladie život v službe štátu, kde hrá hlavnú rolu česť a mnohí ju považujú za cieľ politického života. Najvyššie miesto v tejto hierarchii má však život zasvätený filozofii. Tu by som chcela uviesť ukážku z Hesiodovej básne:

„ Celkom najlepší ten je, čo rozumom všetko vie chápať,
šľachetný opäť zas ten, čo rozumné počúva reči,
kto však rozumu nemá ani druhého reči
nezváži vo svojom srdci, ten človek je bez ceny celkom.“ ( Aristoteles: Etika Nikomachova, 1979, s.13 )
Pre Aristotela je teda teoretická činnosť rozumu (filozofická múdrosť) najvyššou blaženosťou.
Cnosť je definovaná ako návyk, ktorý nás orientuje na určité hodnotné činnosti. ( Kiczko, Košč, Krsková, Marcelli, Mistrík, Sopoci, Toth, Zigo: Slovník spoločenských vied, 1997, s.37 ) Podľa Aristotelovho učiteľa, Platóna, sú tri cnosti: múdrosť, statočnosť a umiernenosť. Múdrosť pre filozofov, statočnosť charakteristická pre vojakov a umiernenosť pre roľníkov. Na tieto základné skupiny totiž rozdelil spoločnosť. Aristoteles považoval cnosť za schopnosť rozoznať dobro a cnosti rozdelil na dianoetické (rozumové) ako rozumnosť, umenie, či vedenie a na etické (mravné) ako sú štedrosť, striedmosť a pokojnosť. Pre Aristotela má každý človek vlohu nadobudnúť tieto cnosti a k dokonalosti sa potom približuje zvykom. K dianoetickým cnostiam sa však priblíži hlavne učením: „Cnosť je vedome volený stav. Je stredom medzi nadbytkom a nedostatkom. Cnosť je vrcholom.“ (Aristoteles: Etika Nikomachova, 1979, s. 39 ) Takže Aristoteles podľa tohto citátu volí zlatú strednú cestu.

Ďalším pojmom je spravodlivosť. Je to pojem morálneho vedomia zodpovedajúceho za určité chápanie podstaty človeka a jeho práv. Spravodlivosť ako etická kategoria je ideálom, ktorý vyjadruje rozdelenie výhod a bremien ( dobra a zla ) v spoločnosti ( distributívna- rozdeľovacia spravodlivosť ) na základe určitého kritéria, a zároveň princípom udržiavania rovnováhy ako výsledku delenia (vyrovnávajúca spravodlivosť ). (Kiczko, Košč, Zigo“ Slovník spoločenských vied, 1997, s.246 ) Zahrňuje vzťah medzi zločinom a trestom, zásluhami a odmenami, právami a povinnosťami. Aristoteles delil spravodlivosť na celú – legalitu a čiastočnú – etickú. Spravodlivosť je pre neho stredom medzi dobrom a zlom. Jej opakom je bezprávie a nespravodlivosť.
Toto je asi to najpodstatnejšie z Aristotelových názorov na etiku.