5. Filozofia prírody a teória poznania

Filozofia prírody – V úvahách o otázkach prírody vychádza Descartes z pojmu substancie. Substanciou chápe vec, ktorá na svoje jestvovanie nepotrebuje inú vec. Každá substancia sa navonok prejavuje určitým spôsobom, čo Descartes nazýva akcidenciami. Ten spôsob jestvovania a bez ktorého by substancia prestala byť vecou určitého druhu, nazýva vlastnosťou (atribútom). Descartes delí substancie na hmotné a nehmotné, majúce vlastné spôsoby jestvovania a svoje špecifické atribúty, vďaka ktorým ich možno poznať. Hmotná substancia čiže teleso je rozľahlou a nemysliacou vecou, nehmotná substancia, čiže duša, je nerozľahlou vecou, ktorej atribútom je myslenie. Descartes vylučuje jestvovanie prázdna. Pôvodne sa hmota rozprestierala v podobe čiastočiek (atómov), ktoré sa pohybovali v priestore. Pohyb im bol daný prvým hýbateľom, Keď už raz hmota bola uvedená do ohybu, začala sa postupne mechanicky premieňať a samostatne rozvíjať, vytvárajúc mechanizmus kozmického slnečného systému,kde planéty krúžia okolo Slnka.

Teória poznania – Podľa Descarta, prameňom a kritériom poznania je rozum. Zmyslové vnemy poskytujú poznaniu len materiál. Rozumové poznanie má intuitívny charakter, čiže je bezprostredným nazeraním toho, čo je v predstave idey jasné a evidentné. Descartes rozlišuje tri druhy pojmových predstáv čiže ideí:
1.) vrodené (ieae innatae)
2.) získané (ideae adventitiae)
3.) utvorené nami samými (ideae a me ipso factae)
Vrodené idey sú nezávislé od vonkajšieho sveta, patria výhradne duši a rozumu, a preto sú jednoduché, jasné a zrejmé. Patria k nim také všeobecné pojmy ako bytie, substancia, príčina, cieľ a pod.
Získané idey pochádzajú zo skúsenosti a patria k nim tie všeobecné pojmy, ktoré tvoríme na základe pozorovania, ako napr. pojem dreva, koňa, človeka, slnka.
Idey utvorené nami sú skonštruované na základe vrodených a získaných ideí, ako napr. idea sfingy.
6. Metódy

Nedôslednosti, ktoré Descartes videl v získavaní určitého a neklamného vedenia, pripisoval nedostatku primeranej metódy. Napraviť to mal jeho Discours sur méthode – Rozprava o metóde „dobrého riadenia sa svojím rozumom a hľadania pravdy vo vedách“. Rozprava obsahuje šesť častí:
1.) úvahy týkajúce sa vied
2.) hlavné pravidlá hľadanej metódy
3.) niektoré morálne princípy odvodené z tejto metódy
4.) dôkazy jestvovania boha a ľudskej duše, čiže základy metafyziky
5.) niekoľko fyzikálnych otázok
6.) čo je nevyhnutné na to, aby sa skúmania prírody posunuli ďalej

Descartes najprv ukazuje, ako sa učil, „aby príliš pevne neveril v nič, o čom ho presvedčoval len príklad a zvyk“, a ako sa takto oslobodil od mnohých omylov, ktoré mohli zatieňovať jeho prirodzené svetlo a robiť ho menej schopným chápať. Z veľkého počtu pravidiel treba dodržiavať štyri: 1. žiadnu vec nikdy nemožno považovať za pravdivú dovtedy, kým ju nepoznáme celkom určite ako takú, to znamená tak jasne a výrazne, že nezostane nijaká možnosť pochybovať o nej, 2. Každú zo skúmaných ťažkých otázok treba rozdeliť na toľko častí, na koľko sa len dá a na koľko to bude potrebné na jej lepšie riešenie, 3. myslieť podľa poriadku, od predmetov, ktorých poznanie je najjednoduchšie a najľahšie, pričom treba brať do úvahy zákonité vzťahy aj medzi tými, ktoré netvoria prirodzený rad, 4. všade treba robiť také dôkladné a celkové vyčíslenia prehľady, aby sme si boli celkom istí, že sme na nič nezabudli.

Opierajúc sa o tieto štyri pravidlá, používa tzv. metodickú skepsu, to znamená, že pochybuje o celej dovtedajšej vede, aby dospel k tomu, čo je absolútne určité a nepochybné, a až na tomto základe budoval novú filozofiu. Odmieta teda zmyslové klamy, nedokázané pravdy vyplývajúce z klamných predstáv celku, ilúzie snov a napokon pochlebnícke lákadlá akéhosi zlého démona.

7. Záver
Sedemnáste storočie a časť osemnásteho storočia ovplyvňovalo Descartovo učenie a filozofiu, ktoré inšpirovali nové smery a filozofické systémy. Okrem stúpencov sa objavili aj odporcovia, ktorým robila najväčšiu ťažkosť otázka vzťahu rozumu a viery. Riešenie navrhované Cartesiom bolo na jednej strane predmetom kritiky a na druhej zasa predmetom takej interpretácie, ktorá mala byť v súlade s konzervatívnymi teologickými snahami. Tento prúd by sme mohli nazvať fideisticko-teologickou reakciou.

Jej protikladom bola pozitívna evolúcia karteziánstva smerom k racionalizmu, prejavujúca sa v troch prúdoch, ktoré znamenali rozšírenie a historické prehodnotenie základných princípov Descartovej filozofie:
1.) mysticko-metafyzický racionalizmus s materialistickými a spiritualistickými základmi
2.) empiricko-senzualistický racionalizmus
3.) naturalistický racionalizmus s materialisticko-mechanistickým zameraním.
A nakoniec reakciou na racionalizmus v týchto troch podobách bola neskôr Kantova kritická filozofia.
Dva posledné racionalistické prúdy: empiricko-senzualistický a naturalistický sa obyčajne v histórii uvádzajú pod názvom osvietenstvo vzhľadom na ich široký spoločenský dosah a úlohu, akú zohrali v duchovnom živote vtedajšieho človeka.