ÚVOD:
Písal sa rok 470 p.n.l., keď sa v Aténach narodil otec filozofie Sokrates. Mal tú česť, že pôsobil v časoch najväčšieho spoločenského a kultúrneho rozmachu v zlatom veku, ktorý vrcholil za vlády Perikla (443 - 429 p.n.l.). Sokrates prežil aj pád Atén, vládu 30-tich tyranov a aj znovuobnovenie demokracie. Neprežil ale Tartaros, rovnováha sveta bola už dávno narušená a tak Sokrates zomiera, odsúdený na smrť, v kruhu svojich blízkych v roku 339 p.n.l.

SPOLOČENSKÁ SITUÁCIA:
Profil Atén sa prejavuje hlavne povestnou Aténskou demokraciou, ktorá smerovala k politickej slobode (elentheria), pričom sa zdôrazňovala hlavne ľudská sloboda, sloboda občana Atén. Postupom času sa Atény stávajú centrom a útočiskom celej Attiky.
Sústreďoval sa tu všetok spoločenský život. Atény sa stávajú duchovným centrom, ako aj centrum vzdelanosti. Vznikali a otvárali sa nové školy, vzniklo aténske divadlo a prekvitali rozhovory na trhu, na Agore. Celé Grécko tvoril systém malých mestských štátov (polis). Tieto boli spravované vládnucou vrstvou. V demokratických mestách ako boli Atény, mal významné právomoci občan Atén.

Demokraticky zvolenými zástupcami ľudu (úradníkmi), zvolenými ľudovým zhromaždením sa občan Atén podieľal na Aténskom dianí. Atény na čele s Periklom a ďalšími vodcami museli čeliť mnohým nepriateľom. Grécke mestské štáty, ktoré najviac ohrozovala Perzská expanzia (západné pobrežie Malej Ázie, ostrovy v Egejskom mori), vytvorili pod vedením Atén délsky námorný spolok. Jeho sídlom bola pokladnica na ostrove Délos. Po podpísaní tzv. Kalliovho mieru s Peržanmi bol opakovane volený z 10-tich stratégov Perikles.

Po jeho nástupe začína "zlatý vek" Atén. Perikles rozširoval práva ľudu a zaslúžil sa o nebývaný kultúrny rozmach. Výstavba Aténskej Akropoly, (hlavný architekt partenónu- Feidias 447 p.n.l.) ako aj rekonštrukčno-adaptačné práce financoval Perikles z délskej spolkovej pokladnice. Politické napätie medzi Spartou, peloponézskym spolkom a Aténami vyvrcholilo v ozbrojené konflikty tzv. peloponézske vojny. K tomu všetkému, zachvátil Atény roku 429 p.n.l. mor. Zomiera aj Perikles. Prebiehala druhá fáza peloponézskych vojen, tzv. Dekelejská vojna. Sparťania systematicky útočia na Atény z pohraničnej pevnosti Dekeleie. Vyhladovaní Aténčania napokon kapitulovali. Nastáva vláda tzv. tridsiatich tyranov. V roku 403 p.n.l. bola zvrhnutá oligarchická vláda a obnovená demokratická vláda.

FILOZOFIA V GRÉCKU:
Vznikla v orientácii na prírodu. Má pozitívny vzťah k prírode tzv.Grécky naturalizmus. V 5.storočí p.n.l. nastáva "antropologický obrat", do pozornosti vstupuje človek . Vznikajú mestské snemy, kde dominuje rétorika (rečnícke umenie). Začína sa formovať Sofizmus - z gréckeho slova sofos - múdrosť, sofisti -"učitelia múdrosti" - učený alebo veci znalý človek. (Protagoras 487 - 420 p.n.l. najvýznamnejší predstaviteľ sofizmu).Sofisti hlásali subjektívne pravdy o neobjektívnom poznaní sveta, čím vyvolávali mnohé polemiky. Precestovali veľa krajín, kde videli rôzne typy vlády. V Aténskej spoločnosti vyvolávali prudké diskusie, keď hlásali a poukazovali na to, že neexistujú žiadne absolútne normy pre to, čo je správne a čo nie. Sofista sa začína chápať ako "zdanlivý mudrc", ako ho neskôr nazval Platón. Sofisti vzdelávali každého, kto chcel urobiť rýchlo kariéru ako rečník. Vyučovanie sa stalo ich obživou. Naopak, Sokrates sa pokúsil ukázať že isté pranormy sú absolútne a všeobecne platné. Odhaľoval ich za pomoci svojho daimonionu a sofrosyné. Otvorene ich hlásal na Agore, stáva sa pôrodnou babou pri zrode pravdy, poznania pri reanimácii duše.

ŽIVOTOPIS SOKRATESA:
Azda najzáhadnejšou osobnosťou v histórii celej filozofie je Sokrates 470 - 339 p.n.l. Vieme, že sa narodil v Aténach matke Fainarete, ktorá bola pôrodná baba a otcovi Sofroniskovy, ktorý bol sochár. Matka privádzala na svet nový život a otec vkladal život do hmoty.
Podľa legiend prišiel Sokrates na svet nie s plačom, ale so smiechom. Bol to práve deň narodenia bohyne Artemidy a boha Apolóna, s čím súviseli veľké oslavy a k tomu všetkému Kimón, Aténsky vodca, práve dnes porazil Peržanov. Sokrates sa začal uberať v otcových šľapajach, dokonca bol Feidiasom poverený sochárčiť na Akropole.

Po vojenskom povinnom výcviku a nešťastnej láske Sokrates končí so sochárskym umením.
Od formy prechádza k obsahu. Rozhovory s ľuďmi, s Aténčanmi na ulici, na trhu, vo vznešených záhradách, na štadiónoch, ako sám Sokrates hovoril, že od stromov na dedinách a lesoch sa moc nenaučíme. Celý svoj život strávil medzi ľuďmi. So svojím remeslom, rétorickej pôrodnej baby si získal veľký obdiv a úctu, ale aj opovrhovanie a strach. Sokrates mal dobrého učiteľa Anaxagorasa, ktorého vyhnali pre jeho prevratné názory, napríklad hlásal, že slnko je ohnivá guľa. Sokrates navštevoval knižnice, debatoval so vzdelanými a múdrymi ľuďmi, ale verejne prehlasoval, "viem, že nič neviem". Žil skromným životom, a odmietal akúkoľvek formu platenia za učenie, rady, rozhovory. Za ženu si vzal bájnu Xantipu, ktorej povaha, nebola až taká bájna. Jednoducho, Sokrates bol tajomný človek, ktorého všade kam vstúpil sprevádzala múdrosť a sofrosyné. O jeho živote sa najviac dozvedáme od jeho žiaka Platóna (427 - 347 p.n.l.) vo forme písomných rozhovorov, kde využíva Sokrata ako nástroj svojho vyjadrovania. Samotný Sokrates nenapísal ani len čiarku.

Veď akoby to popri tom všetkom stíhal? Nevyhnutnosť dialógu, kde sa to pri ostrej výmene názorov všetko križuje a štiepi. Zapisovali iní, žiaci, priatelia. Sokrates svojo cestou k poznaniu privádza aj súperov a nepriateľov k poznaniu. Chcú sa ho zbaviť, ale ako? Najlepšie bude verejný proces, kde naňho zaútočia sofistický rečníci. Sokrates už v minulosti dostal zákaz učiť a rečniť na verejnosti. To ale nestačilo, najlepšie by bolo vyhnanstvo. Na súde je vznesená obžaloba za zavádzanie nových bohov a za kazenie mládeže. Sokratova obhajoba bola tak radikálna a ostrá, ako aj návrh trestu, na ktorý má právo, keďže bol nadpolovičnou väčšinou zvolený za vinného. Sokrates žiadal pokojný penzijný život , platený mestom za jeho skutky. Na to sa nedalo ani len pomyslieť oproti pôvodnému trestu smrti.
Zmysel bol v tom, že svedomie, poznanie, pravdu, povýšil nad vlastný život. Ubezpečoval sa, že koná pre blaho štátu, napriek tomu bol odsúdený na smrť. Mohol požiadať o milosť, alebo opustiť Atény, ale to by už nebol on. V prítomnosti svojich najbližších vypil krčah vína s bolehlavom a klesol na zem.
Už veľmi skoro po jeho smrti začal byť považovaný za zakladateľa nových filozofických smerov, hlavne aj vďaka Platónovi, v ktorom žila idea Sokrata ďalej.
SOKRATESOVA CESTA ZA PRAVDOU:
Základ Sokratovho učenia bol v dialógu (besedy, rozhovory),ktoré nemôže nič nahradiť, ani písané slovo. Každá komunikácia je nová originálna je to premiéra.
Cieľmi dialógu sa stávajú:
1, Donútiť danú osobu odkryť jej znalosti a neznalosti.
2, Preskúmať a využiť jeho odpovede.
3, Odkrývanie vnútra besedníka.
Samotné umenie spočíva v správne položenej otázke. Pre Sokratesa ako aj pre jeho spolubesedníkov bol každý rozhovor priam pôrodom, ako Sokratova matka Fainarete.(Maieutická metóda).

Sokratesova cesta za pravdou= múdrosť vhodne klásť otázky na jej objasnenie.
Skúmanie rôznych etických problémov sa stalo jeho povinnosťou, kde na rozdiel od sofistiky sa snaží nájsť stále platné pranormy.
Dôležitú úlohu pritom zohrala dialektika, metóda, kde na rozdiel od sofistickej dialektiky (Eristika-je umením viesť spor) je cieľom kladenie otázok a získavanie odpovedí prirodzenou cestou a za pomoci logiky.
Uvádzaním príkladov podáva Sokrates návod, snaží sa dokazovať a takto skúmaný jav vymedziť.(metóda komparácie a indukcie)
Ďalej je to nahromadenie príkladov a určovaním zhody a rozdielu medzi nimi vo vzťahu k skúmanému pojmu .Popri induktívnych spôsoboch využíval Sokrates aj analógiu a hlavne logický sled, teóriu akcie a reakcie. Súčasťou cesty za pravdou bolo aj vytvorenie hypotézy. Hypotézy na ktorú si odpovedá sám tázateľ. Pravdu a konečné definovanie pojmu treba nájsť v sebe samom. Nemôžem nespomenúť tzv. heuristickú metódu. Je to vlastne ohúrenie besedníka tým, že sám príde na to aká je vlastne pravda je a uvedomí si že doteraz žil v sebaklame.

SOKRATOVSKÁ IRÓNIA:
Pre Sokrata sa stáva irónia dôležitým nástrojom, nepožíva ju na zosmiešnenie a potupenie, ale ako motivačnú, hnaciu silu za pravdou...
Zaoberá sa dušou a prejavuje sa v optimistickej forme. "VIEM, ŽE NIČ NEVIEM". Viem všetko- irónia, všetko sa nedá vedieť. Sokratova irónia núti skúmať vždy a znova, pobáda na ceste za hľadaním pravdy, kde je dôležité, aby kontrast vynikol a spravil protivníka nevedomým.
Sokrates sa ponižuje, a sám sa prezentuje ako nevedomý. V túžbe po poznaní sa neobracia do seba , ale komparuje svoje myšlienky s inými. Irónia sa stáva motívom, zušľachťuje a trestá.
Sokratesova irónia podnecuje ku kritickému tvorivému mysleniu. Núti hľadať chyby v samom sebe...

VÝZNAM SOKRATESA PRE DNEŠOK:
Sokrates pochopil zmysel poznania a rozhodol sa medzi životom a smrťou, to čo učil "dobro", dokázal aj na konci života. Jeho smrť je porážkou Aténskeho systému.
Začínal najskôr od seba, starostlivosťou o dušu. Hľadal pravdu, zmysel života, hľadal jednotu v celku, stále pulzujúcom, nemennosť v premenlivom, hľadal pranormy vo večnom chaose. Hľadal to podstatné v mravnosti. Za toto všetko mu patrí veľký prínos vo vývoji filozofického myslenia. Sokrates sa nám javí ako predstaviteľ etického intelektualizmu. Hlásal, že nevedomosť je prítomná všade tam, kde človek konal nesprávne a naopak vedomosť je cieľom k poznaniu dobra. Ak človek pozná ako konať dobro, nemôže konať zlo.

Ako 1. poukázal na neobmedzenosť ľudského vedomia, ktorého hranice sa rozširujú práve tak, ako aj vedomie človeka od narodenia po smrť. A keď si toto vedomie človeka uvedomí, človek má šancu nájsť pravý zmysel svojho života.
Sokrates síce nevytvoril nejaký ucelený filozofický systém, no napriek tomu sa stáva objektom skúmania ešte aj dnes. Jeho vnútorná energia je silou pre celé ľudstvo. Silou, ktorá žene dopredu k odhaleniu nášho tieňa, našej formy, ako základnej výbavy na cestu hľadania pravdy.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Sokrates a jeho filozofia