Aby sme mohli pochopiť Augustínove estetické koncepcie, je potrebné najskôr vysvetliť dobu, v ktorej žil a tvoril. V období stredoveku sa hovorilo o umení ako o niečom negatívnom - bolo prezentované ako klamlivé a lživé. Umenie zvádzalo ľudí z úzkej cesty cnosti. Najvyššou kategóriou je Boh, kresťanstvo vystupuje ako svetonázor a strešnou vedou sa stáva teológia.
Augustín patril ešte do staroveku, ale započal západnú kresťanskú estetiku, pričom nadväzoval na estetiku antickú. Mal veľmi široké helenisticko-latinské vzdelanie, detailne študoval antické koncepcie a práve na nich postavil aj svoju vlastnú estetiku, ktorú však pretvoril v duchu kresťanstva.
Ako jeden z mála filozofov je Augustín autorom diela, ktoré je venované špeciálne otázkam krásy. Spis O krásnom a účelnom vznikol ešte v dobe pred Augustínovým obrátením (r. 387) a nanešťastie sa nezachoval - jeho hlavné myšlienky sa však dajú rekonštruovať podľa Augustínových zmienok o tomto diele v jeho neskorších Vyznaniach. Práve Vyznania sa dajú považovať za jeho najvýznamnejšie dielo, čo sa prínosu do estetiky týka. Problémom krásy sa zaoberal tiež vo svojich spisoch De musica, De ordine, De vera religione a z časti aj v Sililoquita či De libero arbitrio.

Augustín prebral zo starovekej estetiky dve základné tézy: 1. krása je objektívnou vlastnosťou vecí a človek nie je jej tvorcom, ale vnímateľom; 2. krása spočíva v harmónii, čiže v usporiadaní prvkov- správny vzťah týchto častí vytvára ich súlad, poriadok, jednotu a práve tie rozhodujú o kráse. Stredovekí myslitelia tvrdili, že harmónia, ktorá oblažuje ľudí v prírode a v umeleckých výtvoroch, nie je v skutočnosti atribútom týchto vecí ako nezávislých entít, ale odrazom ich božského pôvodu - Boh ako tvorca všetkého vtlačil svoju pečať svojmu dielu . Podnetom ku vzniku harmonickej krásy je pomer božskej jednoty a pozemskej mnohosti - Augustín pod vplyvom Platóna chápe tento pomer matematicky, abstraktne a stanovuje číslo ako podstatu vecí. Práve prostredníctvom čísel mal Boh stvoriť svet z ničoho. Miera a číslo vytvárajú poriadok a jednotu, a cez ne vytvárajú krásu. Najdôslednejšie rozpracúva svoje učenie o miere vo svojom diele De Musica. Hudba je najdokonalejším umením preto, lebo je umením miery - toto tvrdenie odvádza od toho, že hudba je vlastne umenie dobre modulovať a slovo modulácia má pôvod v slove modus, čiže miera. Podľa Augustína rozhodujú o hodnote vecí ich vlastnosti - primeranosť, tvar a poriadok - veci sú tým lepšie, čím viac ich majú a kde sa nenachádzajú, tam nie je nijaké dobro. Týmito ideami vytvoril akýsi kresťanský pytagoreizmus (nastoľuje pytagorovský motív proporcie a harmónie).

Svoju estetiku teda Augustín staval na čísle a krásu chápal matematicky. Mal však aj iný pohľad na vysvetlenie krásy- chápal ju tiež ako kvalitatívny vzťah častí. Túto dvojakosť možno vysvetliť tak, že ako estetik mal sklon k matematickému chápaniu krásy, ale ako kresťan si všímal najmä krásu vnútornú.
Augustín tiež urobil z pojmu rytmus základ celej estetiky- videl v ňom prameň všetkej krásy a tým mu dal nový význam v protiklade s antickou filozofiou, ktorá ho chápala iba ako pojem výlučne používaný v hudbe. Týmto pojmom zahŕňal rytmus nielen počuteľný, ale aj viditeľný- nielen rytmus tiel, ale aj duší, rovnako v človeku ako aj v prírode, rovnako rytmus zážitkov aj rytmus činností, vnemov, pamätí, rovnako pominuteľný rytmus javov aj večný rytmus sveta.
Najmä o ľudskej kráse a kráse histórie podľa neho rozhoduje ďalší významný činiteľ- kontrast. Krása sveta vzniká z protikladov a história je toho príkladom. Práve tu môžeme vidieť, že krása nezávisí od čísla, ale od vzájomného vzťahu častí.

Hoci Augustín chápal krásu široko, dôsledne ju oddeľoval od toho, čo je primerané alebo príjemné. Bol azda prvým, kto tieto pojmy jasne postavil proti sebe. Vec je primeraná, keď sa prispôsobuje celku. V primeranosti je vždy istá účelnosť, ktorá v samej kráse nie je a odlišuje sa od nej aj tým, že je relatívna, lebo tá istá vec môže byť primeraná k jednému cieľu a neprimeraná k inému, kým poriadok, jednota a rytmus sú krásne vždy. V zmyslovom svete tiež nazýval krásnym iba to, čo možno pozorovať a nie zvuky, lebo tie neočarujú vzťahom, ale svojím bezprostredným čarom, a preto ich nazval príjemnými.
Pri pôsobení krásy na človeka, čiže pri estetickom zážitku hovoril Augustín o dvoch zložkách - 1. je bezprostredná a pochádza zo zmyslov; 2. je nepriama a duchovná. Tvrdí, že to čo zobrazenia predstavujú a vyjadrujú je pre estetický zážitok rovnako dôležité ako to, čo prinášajú bezprostredné zmyslové vnemy. O kráse predsa rozhoduje rovnosť a tú postihujeme rozumom a nie zrakom.

Aby mohlo dôjsť k estetickému zážitku, musí nastať zhoda medzi subjektom a objektom a to tak, že určité proporcie, ktoré tvoria krásu objektu musia byť obsiahnuté aj v subjekte. Tento pomer spája pozorovateľa krásy s pozorovaným predmetom rovnako ako sú spojené časti predmetu navzájom. Krásna stránka predmetu, ktorá nás láka je jednota toho, čo vidíme alebo počujeme. Augustín tiež označuje zrak a sluch za vyššie zmysly, lebo človek môže ohmatávať a ochutnávať veci iba čiastočne, ale v plnej forme a význame môžeme okolie vnímať iba zrakom a potom aj sluchom.
Práve Augustínova koncepcia estetického zážitku je významná nielen tým, že ju vytvoril samostatne bez vplyvov antických filozofov, ale tiež svojou psychologickou stránkou. Všíma si rozdielnosti v ľudskom vkuse a odôvodňuje ich rozdielmi v motívoch - jeden hľadá to, čo je krásne, iného zase môže ovládať zvedavosť.
Krásu sveta vysvetľoval Augustín opäť pod vplyvom starovekých filozofov a síce, že vo svete vládne miera, proporcia a rytmus. Ako kresťan však videl, že svet je dielom božím, a preto nemôže nebyť krásny. Napriek tomu nepopieral, že vo svete existuje aj škaredosť, ktorá si však protirečí s tým, že všetko, čo je božím výtvorom musí byť krásne. Augustín tento paradox vyriešil jednoducho tak, že škaredosť označil za nedostatok - nedostatok jednoty, poriadku, harmónie, formy. Škaredosť môže byť vždy len čiastočná, lebo aj keď veci v sebe môžu mať menej jednoty a poriadku, nemôžu byť celkom bez nich.

Tvrdí teda, že stopy krásy sú v každej veci, aj v takej, ktorú pokladáme za škaredú. A taktiež, že nepekné nenarúša všeobecnú krásu sveta, ale ju skôr zjemňuje a zvýrazňuje.
Vo svete teda môžeme rozoznať dva druhy krás - krásu zmyslovú a krásu duchovnú, pričom druhá menovaná je dôležitejšia a vyššia. Svet predsa nie je krásny pre svoju fyzickú stránku, ale najmä pre stránku duchovnú. Ozajstnú krásu však nevidel v duchovnom obraze sveta, ale iba v rozumu dostupnom poriadku a jednote, v kráse duší. Najvyššou krásou však je krása Boha - on je krásou. Jeho krásu nevnímame zmyslami, ale duchovne, a preto nie je pominuteľná ako krása sveta, ale je večná a absolútna. Aby sme videli krásu Boha nepotrebujeme zrak, ale pravdu a cnosť.
V stredoveku bolo umenie ešte stále vnímané ako každá zručná činnosť, vrátane remeselnej práce. Augustín však už vyčleňuje z remeselných umení tie, ktorých cieľom je krása. Uznáva, že umenie je výsadou človeka a zhodne s antikou tvrdí, že je založené na poznaní.

Staroveká estika postupne vyčlenila z umení maliarstvo a sochárstvo a to preto, že sú umeniami napodobňovacími, mimetickými. Augustín tiež videl, že tieto umenia sa od ostatných líšia, ale nemohol uznať, že funkciou umenia je napodobňovanie, pretože podľa neho je cieľom každej činnosti Boh. Tvrdil teda, že funkciou maliarstva či sochárstva je miera a harmónia tvarov a keďže práve v nich spočíva krása, tak skutočným cieľom umenia je krása. Popritom sa však nerozišiel ani s iluzionistickým chápaním umenia. Spájal navzájom teóriu mimetickú s teóriou iluzionistickou, usudzujúc v platónskom duchu, že umenie vytvára ilúziu, lebo napodobňuje iba vonkajší vzhľad vecí. Vychádzal z toho, že v každej veci sa nachádzajú stopy krásy, a preto mohol tvrdiť, že ak umenie veci napodobňuje, tak nie v celku, ale tak, že v nich nachádza a znásobuje tieto stopy.