Skepticizmus

Hranice a medze ľudského poznania

V antických dobách existuje množstvo filozofických smerov ktoré sa líšia predovšetkým protikladným učením. Skepticizmus ako učenie je výsledkom dynamiky filozofického učenia a blahodárne na túto dynamiku tiež vplýva. Spory, ktoré filozofovia vedú utvrdzujú v tom, že pravda je v skutočnosti nedosiahnuteľná. A práve preto vzniká skepticizmus. Význam skepticizmu ako učenia spočíva v negácii poznania ako takého. Je to smer v rámci ktorého sa vypracúvajú dialektické idei v negatívnej podobe. Dialektika vychádza z najvšeobecnejších zákonov vývoja prírody, spoločnosti a myslenia. Pokiaľ hovoríme že skepticizmus tieto idey vypracúva v negatívnej podobe hovoríme, že ich buď popiera úplne, alebo sa zdržuje úsudku o nich. Skepticizmus obsahuje aj možnosť úplnej negácie poznania a fakt, že poznanie nie je možné urobil predmetom filozofickej reflexie. B. Russell hovorí že skepticizmus sa stáva „útechov lenivcov, ktorým sa hlúposť zdala práve takou múdrou, ako učenosť významných mužov“.

Ako celok sa skepticizmus rozdeľuje na pyrrhonizmus a akademickú skepsu. Podľa preberaných tém sa ešte delí na ranný tzv. intuitívno relativistický skepticizmus ktorého predstaviteľom je zakladateľ školy Pyrhon a jeho žiak Timon z Fluintu. Ranný skepticizmus sa postavil proti dogmatickým doktrínam a usiluje sa analyzovať podmienky poznávania a na základe tejto analýzy určiť teoretické a praktické dôsledky. Pričom dogmatizmus je spôsob myslenia, pri ktorom sa narába s nemennými pojmami, formuláciami a poučkami bez toho aby sa prihliadlo na nové skúsenosti z praxe a vedecké poznatky. Sú to pevne záväzné formulácie.
Základom skepticizmu je pyrhonovo učenie. Jeho učenie si kladie 3 základne otázky:
a)aké sú veci
b)aký postoj k nim máme zaujať
c)čo získame správnym postojom k nim

o tom aké sú veci vonkoncom nemôžeme nič vedieť, nie sú tým ani oným, lebo zmyslové aj rozumové poznanie je rovnako klamné, proti každému tvrdeniu možno postaviť rovnako silný protiargument.

máme k týmto veciam zaujať skeptický postoj, nemáme o nich vypovedať nijaké súdy a máme sa zdržať úsudku o nich.

dôsledkom toho že nemôžeme poznať aké sú veci v skutočnosti je epoche = zdržanlivosť v úsudku. Môžeme vypovedať len o našich subjektívnych pocitoch a vnemoch, ale nič o povahe a podstate vecí. Výsledkom tohto obmedzeného poznania je ataraxia = stav úplného duševného pokoja a neochvejnosti.
A z toho vyplýva formulácia, že veci nemožno poznať lebo niet kritéria ani v rozumovom ani v zmyslovom poznaní.

Skeptici považujú skepticizmus za „antidotum” proti zlu, trápeniu, proti starostiam, pričom pod slovom antidotum, rozumieme akoby protijed proti tomuto zlu.
Ako prúd vzniká skepticizmus v 4-3 storočí p.n.l a v 1 storočí n.l. dochádza k renesancii pyrrhónskeho skepticizmu. Dochádza k systematizácii základných argumentov proti možnostiam adekvátneho poznania – dochádza v vzniku trópov. Trópy sa stávajú najdôležitejšou teoretickou výzbrojov antického skepticizmu. Sú to metodické pravidlá, pomocou ktorých skepticizmus dospieva k epoche.
Poznáme 2 základne sústavy trópov:
a)10 trópov podľa Ainesidemosa
b)5 trópov podľa Agrippa

Vzhľadom na rozsah tejto práce sa nebudeme trópmi podrobne zaoberať.
Nedôvera k zmyslom vyúsťuje vo vieru v rozum, ten núti o všetkom pochybovať a vedie k hľadaniu čohosi nového a hľadanie čohosi nového núti rozvíjať prvky dialektiky čo vedie k chápaniu pravdy ako procesu, vyjadrujúceho nekonečné smerovanie k pravde. Motivačným princípom skepsy je nádej na duševný pokoj – ataraxia. Základným princípom skepsy je podľa skeptikov fakt, že proti každému argumentu možno postaviť rovnocenný protiargument. Sextus, ktorého dielo si v skratke rozoberieme sa domnieva, že z tejto pozície možno odmietnuť akýkoľvek druh dogiem. Niektorí hovoria že bol jedným z najlepších skeptikov, iní, že tomu čo písal vôbec nerozumel.

Dielo Sexta
Dielo Sexta pozostáva z troch kníh. Kým prvá obsahuje všeobecný výklad o skepse, pričom pod slovom skepsa rozumieme hľadanie, uvažovanie alebo skúmanie tak v druhej a tretej sa zaoberá špeciálnou časťou výkladu.
V prvej knihe je pre nás dôležitý fakt o 10 trópoch z ktorých skepsa vychádza. Prvý argumentuje rozličnosťou živočíchov, druhý rozdielnosťou ľudí, tretí odlišnými vlastnosťami zmyslových organov, štvrtý okolnosťami, piaty postavením, vzdialenosťami a miestom, šiesty prímesami, siedmy vzájomným pomerom veľkosťou a ustrojenia pomerov, osmy relatívnosťou, deviaty trvalým alebo zriedkavým výskytom a desiaty spôsobom života, zvykmi, zákonmi, vierou v mýty a dogmatickými názormi. V podstate ide o to že rovnaké predmety sa pre rozdielnosť, pričom rozdielnosťou rozumieme kritéria trópov, zdajú nerovnakými a budeme mocť iba povedať ako my pozorujeme skutočný predmet, no zdržíme sa úsudku aký je podľa svojej prirodzenosti, čím dospievame k epoche. Ďalej Sextus hovorí o formulách a zásadách skepsy a porovnáva dogmatické školy so skepticizmom.

Druhá kniha sa zaoberá učením dogmatikov a rozoberá tu kritérium pravdy. Skúma rôzne kritéria a dôkazy a dochádza k záveru že nesmieme povedať že niečo viac jestvuje ako nejestvuje, a tým opäť dospievame k epoche. Sextus si stanoví predpoklad, tento predpoklad rozvíja a jednotlivé stanoviská potom postupne vyvracia.
Tretia kniha hovorí o bohu, fyzikálnych princípoch, dobre a zle a umení žiť. My sa vzhľadom na zaujímavosť tejto témy zameriame na otázku existencie boha. Kto uznáva existenciu boha, hovorí že boh sa stará o veci vo svete. Ak sa stará, tak o všetky alebo len o niektoré. Ak o všetky, tak potom by nemohlo byt nič zlé. Ak o niektoré, tak prečo o jedny viac a o jedny menej ? Ak chce, ale nemôže sa starať o jedny viac a o jedny menej tak je slabší ako príčina, pre ktorú sa starať o tieto veci nemôže. Ale fakt, že je boh slabší ako niečo, protirečí chápaniu boha.

Teda boh sa nestará o veci vo svete. Ak sa stará boh o všetko, tak môžeme povedať že je pôvodcom zla. Ak len o niektoré veci, tak povieme že je slabý. Zaujímavé je tiež stanovisko o dôkazoch a kritériách. Na uprednostnenie stanoviska potrebujeme dôkaz. Dôkaz však musí byť posúdený kritériom. To že je kritérium pravdivé , dokážeme dôkazom. Aby sa dokázal tento dôkaz, musíme dokázať jeho kritérium. Na toto kritérium použijeme ďalší dokaz a takto sa dostávame len do dialely. Pokiaľ posudzujeme dôkaz dôkazom alebo kritérium kritériom, tak sa dostávame do nekonečného regresu. Teda nemôžeme potvrdiť stanovisko a musíme sa zdŕžať úsudku o ňom.