V krátkych bodoch by sme mohli porovnať názory sofistov a Sokrata.
a.) sofisti sa zameriavajú na úspech a učia ako ho dosiahnuť, Sokrates sa zameriava jedine na pravdu a pobáda svojich žiakov aby ju odhaľovali
b.) podľa sofistov na dosiahnutie úspechu je treba robiť kariéru, podľa Sokrata na dosiahnutie pravdy sa treba odpútať od bohatstva, pôct, záľub, vracať sa do svojho vnútra, skúmať si horlivo dušu, poznať seba samého (gnóti seauton), svoju nevedomosť
c.)Sofisti sa vychvaľujú, že vedia všetko a že môžu učiť všetkých, Sokrates je presvedčený, že nikto nemôže byť učiteľom ostatných. On nie je učiteľom, lež, ako sme už spomenuli, pôrodníkom (maeiuta). Nevyučuje pravdu, ale pomáha svojim žiakom nájsť ju v sebe samých. Svojim žiakom neprednáša, ale sa s nimi rozpráva, diskutuje, vedie debaty a usmerňuje ich aby odhalili pravdu.
d.) podľa sofistov najľahšou vecou je čosi si osvojiť. V dôsledku toho tvrdia, že môžu zaručiť za málo peňazí svojim žiakom, že si osvoja umenie rečniť a vládnuť. Podľa Sokrata si nie je ľahké niečo osvojiť. Niektoré dialógy sa končia bez záveru, bez definovania čo je pravda, dobro, krása atď., teda bez úplného prediskutovania danej témy. Podľa Sokrata sa k pravde dopracujeme len pomaly a postupne, objasňovaním vlastných myšlienok a vždy presnejším vymedzovaním témy.
e.) podľa sofistov má akékoľvek poznanie a morálny zákon iba relatívnu subjektívnu hodnotu, Sokrates však zastáva existenciu poznatkov a morálnych pravidiel s absolútnou, objektívnou hodnotou a univerzálnou platnosťou.
Hoci rozdiel medzi učením sofistov a Sokratovým je badateľný, musíme uviesť, že nijako nepohŕdal sofistickou dialektikou, sofistickými rétorickými zvratmi. Práve naopak, sám ich dokonca používal. U sofistov odsudzoval to, že ich učenie nevedie k skutočnej pravde a cnosti, ale len k špekuláciám.
Všimnime si teraz niektoré Sokratove názory v hlavných oblastiach jeho záujmu.
V antropológii si zaslúži spomenúť učenie o nesmrteľnosti duše. Duša v Sokratovom chápaní jasne prevyšuje telo a nachádza sa v ňom akoby vo väzení, z ktorého ju vyslobodzuje smrť, pričom jej otvára bránu do lepšieho života. To je dôvodom prečo Sokrates pobáda k starostlivosti o dušu. Tu pramení aj jeho odsúdenie strachu zo smrti.
V psychológii Sokrates kladie do stredu záujmu svedomie, vnútro, a duchovný rozmer človeka. Ten kto pravdivo spozná seba samého, kto si uvedomí hodnotu svojho jestvovania, snaží sa podľa tejto pravdy aj žiť.
V epistemológii Sokrates jasne odlišuje predstavu od pravdy. Zmyslové poznanie nám samo nikdy neumožní poznať pravdu, sprostredkuje nám len lepšiu, či horšiu predstavu. V tomto majú sofisti pravdu. No Sokrates tu neostáva stáť, aby neupadol do relativizmu a skepticizmu, ako sofisti, a tvrdí, že existuje ešte aj iná forma poznávania. A síce poznávanie rozumové, pojmové. Toto sa neuspokojí so zmyslovými vnemami, ale vyabstrahuje z vecí ich skutočnú prirodzenosť, vytvorí v mysli poznatok, všeobecne platný pojem. Aristoteles tvrdí, že Sokrates objavil induktívnu metódu a definíciu (čiže všeobecný pojem).