Sokrates chápal filozofiu ako starosť o dušu (dušou rozumel najvlastnejšiu ľudskú podstatu - "ja"). A teda ak skúmame skutočnosť, prichádzame k určitému poznaniu o tejto skutočnosti. Ak je toto naše poznanie rozsiahle a pravdivé, môžeme sa považovať za vzdelaných. Ak budeme aj múdrymi, dokážeme tomuto poznaniu (pravde) aj adekvátne prispôsobiť svoj život. Prežijeme tak svoj život správne a to nás urobí šťastnými. Nie len na jeho konci, ale v každej chvíli keď budeme vedieť, že konáme podľa pravdy, že konáme správne .
Každý človek má určité základné "predvedecké" poznanie, akúsi vrodenú schopnosť filozofovať, odhaľovať pravdu. Táto základná schopnosť, spoločná všetkým ľuďom, je nevyhnutná pre ďalšie spoznávanie pravdy a približovanie sa k múdrosti (k múdrosti žitia, ktorá nám prinesie šťastie).Nikto však nemôže byť múdrym sám pre seba. Náš život je totiž naplnený nespočetnými interakciami s inými ľuďmi. Ani svoj život teda nemôžeme žiť správne (múdrosť v sokratovskom chápaní) sami, ale len vo vzťahu k iným ľuďom. Potom sa teda aj každá skutočná a pravdivá filozofia nakoniec nevyhnutne musí stať filantropiou, láskou k iným ľuďom.