Sokrates životopis

Nenájde sa hádam nikto, ani medzi laickou verejnosťou, kto by nepoznal Sokrata. Vo veľkých dejinných zlomoch často povstávajú osobnosti, z ktorých diela môžu čerpať celé generácie po nich. Nie je tomu inak ani vo filozofii. A práve Sokrates je jedným z týchto géniov, ktorí navždy poznačili tvár a smerovanie filozofie. Je jednou z najzaujímavejších osobností staroveku, symbolom múdrosti a filozofie vôbec.
Avšak pri skúmaní osoby Sokrata, ako aj jeho učenia vzniká vážny problém. Ide tu o problém aký bol historický Sokrates a aké bolo jeho učenie. Keďže Sokrates sám nič nenapísal (na otázku prečo si odpovieme neskôr) jediným východiskom pri skúmaní jeho života sú pre nás pramene, ktoré sa o ňom zmieňujú. Autori hlavných prameňov sú Xenofón, Platón a Aristoteles. Ich podanie Sokrata je však v mnohých veciach odlišné. Ak sa pridŕžame Xenofóna, máme dojem, že Sokrates sa zaoberal predovšetkým výchovou vzorných občanov a nezaujímal sa o problémy logiky a metafyziky, bol teda veľkým moralistom. Ak chceme čerpať z Platóna môže sa stať, že narazíme na Sokrata zidealizovaného, ktorý podáva názory Platónove (to sú hlavne dialógy z neskoršieho obdobia). Aristoteles predstavuje Sokrata ako veľkého filozofa, ktorý však na rozdiel od Platónovho Sokrata, nerozvíja učenie o ideách. Ako teda dospejeme k historickému Sokratovi a jeho učeniu? Ako jediná schodná cesta (aj keď nie bezproblémová) sa javí kritické skúmanie prameňov a snaha o oddelenie tých častí kde je obraz historického Sokrata skresľovaný jednotlivými autormi.
Položme si teraz, už vyššie spomenutú otázku, prečo Sokrates nič nenapísal. V rozhovore s Kritónom sa píše:
"A prečo ty Sokrates nepíšeš?"
"Veď sa ma to jednostaj spytuješ."
"A ty sa vždy z odpovede vyšmykneš."
".. Pozrimeže, tkáč zlatom zapisuje to, čo sa stalo. Ale ja písať nemôžem. Ja sa musím zhovárať. Potrebujem živý dialóg, ostrú výmenu názorov, pohľad z jednej, a potom zasa z druhej strany, kde sa to všetko križuje a škriepi. Ako to mám urobiť, aby som pri takej rýchlej výmene názorov aj písal? To by mohol iba niekto iný. Som rád, že to namiesto mňa robíte vy, moji priatelia, a aj ty Kritón" Sokrates, Toman-Tomanová, str. 249
Sokrates teda považoval za dôležitejšie rozhovory so svojimi súčasníkmi ako písomné zaznamenávanie svojich poznatkov.
Pozrime sa teraz na historické okolnosti doby, kedy žil Sokrates. Jeho život zahŕňa obdobie rozmachu Atén, obdobie perzských vojen ako ja úpadok demokracie za vlády tridsiatich tyranov.

V situácii rozvíjania Aténskej demokracie sa rozvinul verejný život obyvateľov. Dôležité posty boli obsadzované nie len ľuďmi z aristokratických rodín, ale aj schopnými jednotlivcami z ľudu. Niektoré konzervatívne inštitúcie úplne zanikli, súdnu moc prebral do svojich rúk prakticky v celom Grécku ľud, bol zavedený žold i odmeny za verejné služby.. Aj keď aristokratická vrstva stále úplne nestrácala svoju dôležitosť a vplyv. No prechod k demokracii už bol nezvratný, aj keď neprebiehal revolučne, ale postupne so strácaním vplyvu aristokratických rodín. V tejto situácii naberá na dôležitosti rétorika. Schopnosť obhájiť svoje záujmy bola pre každého veľmi dôležité. Objavuje sa fenomén sofizmu. Za peniaze učia ľudí rečníckemu umeniu, schopnosti argumentovať, obhájiť svoju pravdu. Čím vlastne relativizujú hodnotu pravdy, nakoľko pravdivý je ten výrok, ktorý niekto lepšie obháji. Proti tomuto sa veľmi tvrdo postaví Sokrates so svojím učením. Avšak perzské vojny vyčerpávali Aténsku polis. Spolu s hospodárskym úpadkom prichádza aj pomalý úpadok demokracie, čo vyvrcholí vládou tridsiatich tyranov.
Sokrates sa narodil okolo roku 469 (470) v Aténach. Jeho otec Sofroniskus bol sochárom. Matka, Fainareta, pôrodnou babicou. Treba podotknúť, že to nebolo povolanie, avšak príležitostná činnosť starších žien. Nie je vylúčené aj Sokrates sa v mladosti venoval remeslu svojho otca, avšak nie sú o tom úplne presvedčivé svedectvá.
O Sokratovej výchove nevieme skoro nič, pretože všetci autori poznali až vyspelého Sokrata. V dialógu Kritón je síce zmienka o jeho výchove, avšak je tu spomenutý len samotný fakt výchovy a nič bližšie. Musíme teda predpokladať, že sa mu dostalo dôslednej a tradičnej aténskej výchovy, na podklade telesnej otužilosti a dôkladného gymnastického výcviku. Samozrejme nechýba tu ani druhá zložka aténskej výchovy, teda znalosť literatúry, a básnikov, najmä Homéra, čo môžeme vidieť hlavne v dialógu Ión.
Manželstvo v Sokratovom živote nehralo veľkú rolu. Jeho žena Xanthippe bola od neho nepochybne oveľa mladšia a do Sokratovho života vstúpila pomerne neskoro. Okrem toho išlo o tradičnú formu manželstva bez hlbšieho vzťahu manželov, kde žena je v podstate správkyňou domu a vychovávateľkou malých detí, zatiaľ čo manžel žije predovšetkým pre verejnosť, a zo súkromných záležitostí sa stará nanajvýš o výchovu dospievajúcich synov. Xanthippe porodila Sokratovi syna Lamprokla. Sokrates mal pravdepodobne aj druhú ženu Myrtó. S ňou mal synov Sofroniska a Menexena. Táto správ a pochádza v pseudoaritstotelovho spisu.

Avšak iný autor tvrdí, že prvou Sokratovou ženou bola Myrtó. A keď vojnové straty spôsobili v radoch aténskych občanov veľké straty, bolo povolené okrem jedného riadneho manželstva, mať deti ešte s inou ženou., podľa čoho sa zrejme zachoval aj Sokrates. Mienku, že Xanthippe bola druhou Sokratovou ženou, podporuje aj správa vo Faidónovi. Tu sa píše, ako v posledný deň, prichádzajú k Sokratovi priatelia a s mini aj Xanthippe so Sokratovým najmladším dieťaťom.
Sokratove majetkové pomery boli spočiatku veľmi dobré. Súdime tak z toho, že počas svojej služby v armáde, bol v postavení, ktoré si vyžadovalo nákladnejšiu výzbroj, ba dokonca niekedy aj otroka. Tiež sa spomína pozemkové vlastníctvo, získané dedením, v hodnote 80 mín, čo na túto dobu znamenalo veľa. Celý tento kapitál však zveril priateľovi, ktorý mu nič nevrátil. Po skončení peloponézskej vojny sa z neho stáva chudák bez majetku. Túto biedu však niesol veľmi vyrovnane.
Sokrates chodil v jednom zlom rúchu, ktoré nosil v zime aj v lete, bez prikrývky hlavy, a bosý. Xenofón ukazuje Sokratovu neobyčajnú odolnosť a otužilosť. Aj počas služby v armáde bol veľmi skromný, odolný voči hladu a zime, takže ho obdivovali ja jeho spolubojovníci.
Sokratov život sa končí v roku 400 vypitím čaše bolehlavu. Tomuto predchádzalo obvinenie z bezbožnosti a kazenia mládeže, proces a odsúdenie na smrť. Hoci mal možnosť ujsť a vyhnúť sa tak smrti, nechcel zradiť svoje presvedčenie a zomiera.
Teraz by sme mali aspoň v základných obrysoch načrtnúť Sokratovo učenie. Sokrates ako ho predstavuje Aristoteles, síce Sokrates logik a bádateľ, teoretický predchodca Platónovej teórie o ideách, je legendou, ktorú zaviedol sám Aristoteles, aby si pomohol v spore proti Platónovi. Ako tvrdí Maier, Sokrates bol mysliteľom životnej múdrosti a nositeľ zvláštneho poslania, nie predovšetkým teoretik.
Známa je udalosť, keď Chairefón, jeden z najnadšenejších Sokratových žiakov, odchádza do veštiarne v Delfách s otázkou či je v Aténach múdrejšieho človeka ako je Sokrates. Keďže dostal zápornú odpoveď, Sokrates chcel túto veštbu vyvrátiť, a preto hľadal niekoho múdrejšieho ako je on sám. Nikoho však nenašiel. Preto prichádza k záveru, že je najmúdrejší lebo si je vedomý svojej nevedomosti. Známy je jeho výrok: "Viem, že nič neviem." Tu sa treba bližšie pozastaviť pri dvoch veciach. Je nepravdepodobné, žeby Sokrates začal svoju filozofickú dráhu až po oboznámení sa s veštbou, o to viac, že nie je isté, či je táto správa historicky autentická.

Druhou dôležitou vecou je vyložiť ako treba chápať význam výroku: "Viem, že nič neviem." "...arété je prístupná len v hľadaní, v otázke. A z otázky sa rodí niečo viac ako len nejaký abstraktný rozhovor, až z otázky pramení ten neuhasiteľný smäd po arété, a čím je otázka radikálnejšia, tým je tento smäd nesmiernejší a neuhasiteľnejší, ale otázka v hlbokom zmysle pramení z nevedenia, v plnom vedení nemôže byť otázky, a ten, kto sa vie najradikálnejšie pýta, je zároveň tým, kto nevie - samozrejme práve preto, sa pýta, že o svojej nevedomosti vie." Sokrates, Patočka J., str.84
Známa je aj metóda, ktorú používal Sokrates pri svojich rozhovoroch zo svojimi poslucháčmi. V tejto súvislosti hovoríme o tzv. sokratovskej irónii. Irónia je určitým druhom pretvárky. Sokrates však s jej pomocou odhaľoval márnivosť, strhával masku pokrytectva a domnelého poznania. S jej pomocou sa vždy pokúšal dospieť k pravde. Sokratova irónia sa často javí ako negatívna, pretože útočí na zaužívaný spôsob myslenia a náhľadu na veci. Javí sa ako nežiadúca, nakoľko napáda uznávané hodnoty a postoje. Avšak Sokrates ňou mieni úplne inde. Nezastavuje sa pri spochybnení tradičnej predstavy o danom probléme. Keď privedie partnera v rozhovore k bodu, keď musí pripustiť, že veci, o ktorým sa domnieval že im dôverne rozumie, sú mu vlastne neznáme, pokračuje ďalej. Vhodne kladenými otázkami privádza diskutujúceho k formulácii skutočného stavu diskutovaného problému. Toto svoje umenie sám nazýval maeutikou (umením pôrodnej babice, podľa činnosti svojej matky). Tak ako pôrodná babica pomáha dieťaťu na svet, aj on analogicky pomáha narodiť sa pravde vo vedomí sokratovho spolubesedníka. Pri Sokratovej metóde je veľmi dôležité pripomenúť, že sa pri vyučovaní nikdy nezameriaval na masu, ale vždy na konkrétneho prítomného poslucháča.
Sokrates počas svojho života vystupoval proti sofistom, ktorí svojím pôsobením a učením relativizovali hodnotu poznania a pravdy. Jedna z vecí, ktoré mal s nimi spoločné je, že rovnako ako sofisti, ani Sokrates svoju filozofiu neorientoval na prírodu, ale na človeka. Považoval za nerozumné zaoberať sa vecami kozmu a prírody, pokiaľ sme stále nevyriešili záležitosti ľudské.

V krátkych bodoch by sme mohli porovnať názory sofistov a Sokrata.
a.) sofisti sa zameriavajú na úspech a učia ako ho dosiahnuť, Sokrates sa zameriava jedine na pravdu a pobáda svojich žiakov aby ju odhaľovali
b.) podľa sofistov na dosiahnutie úspechu je treba robiť kariéru, podľa Sokrata na dosiahnutie pravdy sa treba odpútať od bohatstva, pôct, záľub, vracať sa do svojho vnútra, skúmať si horlivo dušu, poznať seba samého (gnóti seauton), svoju nevedomosť
c.)Sofisti sa vychvaľujú, že vedia všetko a že môžu učiť všetkých, Sokrates je presvedčený, že nikto nemôže byť učiteľom ostatných. On nie je učiteľom, lež, ako sme už spomenuli, pôrodníkom (maeiuta). Nevyučuje pravdu, ale pomáha svojim žiakom nájsť ju v sebe samých. Svojim žiakom neprednáša, ale sa s nimi rozpráva, diskutuje, vedie debaty a usmerňuje ich aby odhalili pravdu.
d.) podľa sofistov najľahšou vecou je čosi si osvojiť. V dôsledku toho tvrdia, že môžu zaručiť za málo peňazí svojim žiakom, že si osvoja umenie rečniť a vládnuť. Podľa Sokrata si nie je ľahké niečo osvojiť. Niektoré dialógy sa končia bez záveru, bez definovania čo je pravda, dobro, krása atď., teda bez úplného prediskutovania danej témy. Podľa Sokrata sa k pravde dopracujeme len pomaly a postupne, objasňovaním vlastných myšlienok a vždy presnejším vymedzovaním témy.
e.) podľa sofistov má akékoľvek poznanie a morálny zákon iba relatívnu subjektívnu hodnotu, Sokrates však zastáva existenciu poznatkov a morálnych pravidiel s absolútnou, objektívnou hodnotou a univerzálnou platnosťou.
Hoci rozdiel medzi učením sofistov a Sokratovým je badateľný, musíme uviesť, že nijako nepohŕdal sofistickou dialektikou, sofistickými rétorickými zvratmi. Práve naopak, sám ich dokonca používal. U sofistov odsudzoval to, že ich učenie nevedie k skutočnej pravde a cnosti, ale len k špekuláciám.
Všimnime si teraz niektoré Sokratove názory v hlavných oblastiach jeho záujmu.
V antropológii si zaslúži spomenúť učenie o nesmrteľnosti duše. Duša v Sokratovom chápaní jasne prevyšuje telo a nachádza sa v ňom akoby vo väzení, z ktorého ju vyslobodzuje smrť, pričom jej otvára bránu do lepšieho života. To je dôvodom prečo Sokrates pobáda k starostlivosti o dušu. Tu pramení aj jeho odsúdenie strachu zo smrti.
V psychológii Sokrates kladie do stredu záujmu svedomie, vnútro, a duchovný rozmer človeka. Ten kto pravdivo spozná seba samého, kto si uvedomí hodnotu svojho jestvovania, snaží sa podľa tejto pravdy aj žiť.
V epistemológii Sokrates jasne odlišuje predstavu od pravdy. Zmyslové poznanie nám samo nikdy neumožní poznať pravdu, sprostredkuje nám len lepšiu, či horšiu predstavu. V tomto majú sofisti pravdu. No Sokrates tu neostáva stáť, aby neupadol do relativizmu a skepticizmu, ako sofisti, a tvrdí, že existuje ešte aj iná forma poznávania. A síce poznávanie rozumové, pojmové. Toto sa neuspokojí so zmyslovými vnemami, ale vyabstrahuje z vecí ich skutočnú prirodzenosť, vytvorí v mysli poznatok, všeobecne platný pojem. Aristoteles tvrdí, že Sokrates objavil induktívnu metódu a definíciu (čiže všeobecný pojem).

Sokrates sa ako prvý snažil určiť charakter všeobecného a ukázať ako hlboko sa líši od predstavy. (predstava sa líši od jednotlivca k jednotlivcovi, všeobecný pojem je nutne rovnako platný vždy). Induktívnu metódu môžeme vidieť v spôsobe vedenia dialógu: najprv žiada nejakú definíciu, poukáže na jej nedostatočnosť, žiada novú definíciu.. Postupuje stále k presnejším definíciám, kým nedôjde k nejakej, ktorá je dostačujúca.
Všeobecné pojmy, ktoré sa Sokrates snaží definovať sú väčšinou etického charakteru (dobro, spravodlivosť, šťastie, cnosť...) Sofisti popierali existenciu rovnakého dobra pre všetkých, nakoľko každý považuje za dobré niečo iné. Sokrates však poukazuje, že každý má to isté poznanie dobra a zla, aj keď ich dosiahnutie spája každý s niečím iným. Nikto teda nepovie, že dobro je zlom a zlo dobrom, každý bude vyhľadávať to, čo považuje za dobro, a vyhýbať sa tomu, čo považuje za zlo. Je teda zrejmé, že v každom človekovi pojem dobra a zla sám v sebe je stále rovnaký, aj keď ho uplatňujeme rôzne. Podľa Sokrata poznanie a mravnosť sú totožné: múdrosť je cnosťou a cnosť je múdrosťou. Človek sa previňuje svojou nevedomosťou, lebo je nepochopiteľné, že on, ktorý pozná dobro i zlo, rozhoduje sa skôr pre zlo, než pre dobro. Ľudia pášu zlo pretože nepoznajú dobro, alebo pretože nevedia, že to prečo sa rozhodli je zlo. Preto sa vo svojej obhajobe Sokrates odvoláva na to, že si nie je vedomý, že robil niečo nesprávne. Ak je teda pravdivá obžaloba, a on skutočne robil niečo zlé, treba ho poučiť a nie potrestať. Potom už sa bude správať podľa poznanej pravdy. Šťastie podľa Sokrata spočíva v počestnosti, v uskutočňovaní cnosti, nie v niečom vonkajšom a pominuteľnom (ako to učili sofisti, v bohatstve, poctách, rozkošiach). Spočíva v čistom svedomí, v nasledovaní vnuknutí rozumu, jedným slovom, v uskutočňovaní cnosti.
Výchova u Sokrata má veľmi špecifické a revolučné črty v porovnaní s ideálmi, ktoré sledovala vtedajšia výchova. Ako prvý zameriava pozornosť na vnútro, dušu a vlastné zušľachťovanie. Ako prvý odhalí Grékom vnútorný rozmer človeka, čo neskôr prevezme a prehĺbi kresťanstvo. Sokratova pedagogika sa vyznačuje aj novým vzťahom medzi učiteľom a žiakom. Skúmanie je aktívne vďaka metóde, ktorou je dialóg. Tento zhodnocuje žiakovu osobu, nakoľko ho zapája do hľadania a v spolupráci s učiteľom ho núti, aby napredoval samostatne. Uviedli sme v skratke najdôležitejšie Sokratove filozofické názory. Na záver by sme chceli v krátkosti ako vnímame Sokrata.

Sokrates chápal filozofiu ako starosť o dušu (dušou rozumel najvlastnejšiu ľudskú podstatu - "ja"). A teda ak skúmame skutočnosť, prichádzame k určitému poznaniu o tejto skutočnosti. Ak je toto naše poznanie rozsiahle a pravdivé, môžeme sa považovať za vzdelaných. Ak budeme aj múdrymi, dokážeme tomuto poznaniu (pravde) aj adekvátne prispôsobiť svoj život. Prežijeme tak svoj život správne a to nás urobí šťastnými. Nie len na jeho konci, ale v každej chvíli keď budeme vedieť, že konáme podľa pravdy, že konáme správne .
Každý človek má určité základné "predvedecké" poznanie, akúsi vrodenú schopnosť filozofovať, odhaľovať pravdu. Táto základná schopnosť, spoločná všetkým ľuďom, je nevyhnutná pre ďalšie spoznávanie pravdy a približovanie sa k múdrosti (k múdrosti žitia, ktorá nám prinesie šťastie).Nikto však nemôže byť múdrym sám pre seba. Náš život je totiž naplnený nespočetnými interakciami s inými ľuďmi. Ani svoj život teda nemôžeme žiť správne (múdrosť v sokratovskom chápaní) sami, ale len vo vzťahu k iným ľuďom. Potom sa teda aj každá skutočná a pravdivá filozofia nakoniec nevyhnutne musí stať filantropiou, láskou k iným ľuďom.