Otázka vzájomného vzťahu moci, autority a slobody je jednou z kľúčových tém sociálnej filozofie. Vyžaduje si dôkladnú analýzu hlbinných základov spoločnosti – ktorými sú vzťah spoločnosti a prírody, vzťah štátu, spoločnosti a jednotlivca, vzťah človeka k sebe samému a pod. Vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti sa často rozhoduje o vzájomnom pomere týchto troch veličín: moci, autority a slobody. Ich vzťah je významným ukazovateľom charakteru a vyspelosti spoločnosti.Jednotliví autori podľa predmetu záujmu kladú dôraz na jeden zo vzťahov: a) moci a slobody, b) moci a autority, c) autority a slobody. My sa zameriame na vzťah moci a slobody, pretože ku nemu ostatné úvahy v rámci danej problematiky vyúsťujú.

Vzťah moci a slobody sa skúmal predovšetkým v súvislosti s optimálnym usporiadaním spoločnosti, jeho vplyvu na podstatu ľudského bytia a ďalšej perspektívy človeka. Koncom 19. stor. sa o vzťahu moci a slobody začína hovoriť ako o existenčnom probléme, ktorý je následkom rozpadu tradičných hodnôt a väzieb, prehlbovaním byrokratizácie, čo vyvoláva následné pocity ohrozenia, odcudzenia, straty identity a životnej orientácie. Taktiež je to aj dôsledok uvedomenia si jadrovej, ekologickej a globálnej hrozby. Mnohí myslitelia konštatujú paradox, že moc, prostredníctvom ktorej chcel človek ovládnuť svet, napokon ovládla jeho. Max Weber poukazoval na to, že prehlbovanie byrokratizácie potláča spontánnosť a individuálnu slobodu. Súčasný človek je riadený a manipulovaný sociálnymi inštitúciami, masovokomunikačnými prostriedkami, reklamou, pod. V sociálnom systéme sa nachádzajú ďalšie „mikromoci“: škola, fabrika, rôzne zdravotnícke zariadenia, kde sa snažia v človeka privyknúť na poslúchanie a vykonávanie príkazov.

To všetko v záujme výchovy, produktivity, ľudského tela a duše, atď. Takýmito cestami preniká moc do sociálneho a individuálneho bytia ľudí a ovláda ich potreby, hodnoty, pocity, myslenie.Moc, ktorá bola kedysi podriadená obyčajom, tradíciám a všeľudským hodnotám sa od nich odtrháva a stavia sa „nad“ spoločnosť. Čo sa dá postaviť ako protiváha tejto moci, ktorá môže byť zneužitá, napr. na antihumánne ciele?Ponímanie mociČo je to moc, resp. autorita? Doposiaľ neexistuje vypracovaná jediná všeobecne uznávaná definícia moci. Existuje 14.000 definícií moci. Väčšina súčasných autorov sa zhoduje na asymetrickom postavení subjektov, tj. moc jedného subjektu vyžaduje podriadenie sa druhého subjektu. Avšak keď majú určiť, akými prostriedkami sa tento asymetrický vzťah dosahuje, dochádza k zásadným rozdielom v názoroch.Jedni autori považujú násilie za základný prostriedok získania moci, iní zaň považujú vplyv. Pod vplyvom jedni rozumejú silu a prinútenie, iní, že môže byť viac formiem vplyvu, napr. skryté podoby (nenásilné) - morálna prevaha osobnosti. Preto odstránenie násilia ešte neznamená koniec mocenských vzťahov. M. Duverger – francúzsky sociológ – rozlišuje „moc“ a „moc-sily“.

„Moc“ má ten, kto má legitímne právo vyžadovať podriadenie sa druhých. „Moc-sila“ – to je nelegitímna „moc“ skupiny, ktorá vnucuje svoje požiadavky inej skupine. Moc sa uskutočňuje dvoma spôsobmi: prinútením a autoritou. Autorita môže byť legitímna a nelegitímna. Legitímna autorita ja synonymom „moci“. Nelegitímna autorita je založená na morálnej, intelektuálnej, citovej, atď. prevahe subjektu nad iným subjektom.K moci je nutné pristupovať z viacerých hľadísk, a to podľa jej uskutočnenia sa v konkrétnej oblasti spoločenského života (právnej, politickej, mravnej, ekonomickej a pod. sfére). Podľa toho rozlišujeme právnu, politickú, mravnú, ekonomickú, atď. moc. Súčasne existujú také druhy moci, ktoré sa neviažu na žiadnu konkrétnu oblasť spoločenského života (napr. mravná, psychologická moc), ale majú všeobecnejšiu, akoby univerzálnu platnosť. Moc je založená na vzťahoch nerovnosti.

Avšak tiež sa vytvára a realizuje aj na vzťahoch medzi indivíduami, sociálnymi a etnickými skupinami, národnosťami, triedami, národmi, štátmi, vo vzťahoch ľudí k prírode i k sebe samým a pod. Tieto vzťahy sa rozličnými spôsobmi množia, prekrývajú. Z toho niektorí robia záver, že aj keby moc bola založená na asymetrickom vzťahu subjektov (vláda jedného a podriadenosť druhého) – je to vzťah relatívne pohyblivý. Tj. každý subjekt má aj iné spoločenské vzťahy, než len z pozície moci. Tak sa mu môže ľahko stať, že tzv. nezávislý subjekt v jednej súradnici mocenských vzťahov sa dostane do závislosti iného subjektu, v inej konfigurácii spoločenských vzťahov. Moc nemôžeme chápať jednostranne, lebo koľko je mnohotvárnych foriem týchto vzťahov, toľko je možných prejavov moci.Mocenské vzťahy môžu byť usporiadané v dvoch rovinách: 1.)vertikálne, v tvare pyramídy – jedná sa o hierarchickú moc (vláda, panstvo, podmanenie a pod.). 2.)horizontálne, vedľa seba, ako vzájomný vzťah a závislosť, resp. spoločenské podriadenie nezávislých subjektov. Aj v horizontálnych štruktúrach je možné mocenské násilie, napr. v podobe nátlaku určitej skupiny alebo „neformálnej“ autority na myslenie a konanie jednotlivcov.

Takisto existuje fenomén „horizontálny totalitarizmus“, kde sú si všetci členovia sociálnej skupiny natoľko rovní, že každý člen paralyzuje aktivitu každého. Z uvedeného vyplýva, že sú rôzne gradácie moci – od otvoreného násilia jedných voči druhým po akýsi pluralizmus a deľbu moci. Moc nemusí v živote spoločnosti zohrávať len negatívnu úlohu. Ba niektorí sa domnievajú, že pôvodný zmyslel moci bol integrovať dovtedy chaotické vzťahy ľudí, koordinovať činnosť, zabezpečovať a ochraňovať systém hodnôt, noriem, zvykov, atď. V jednotlivých etapách dejín však moc bola realizovaná rozličnými spôsobmi.Niektoré súčasné koncepcie mociMoc a mocenské vzťahy môžeme skúmať nielen z pohľadu politického, ekonomického, mravného, ale aj z rôzneho filozofického, kultúrnohistorického, sociologického, atď., ale tak isto aj v globálnej rovine na úrovni vzťahu spoločnosti a prírody, medzi štátmi, medziľudských vzťahov (v rodine), štátom a občanom, ale aj v individuálnej rovine vo vzťahu moci a osobnosti. Táto mnohostrannosť ponímania moci sa odzrkadlila vo výbere súčasných koncepcií moci - od právnych po kulturologické, od technokratických po antropologické, od liberálnych až po najkonzervatívnejšie, od umiernených po najradikálnejšie, atď. Každá z nich vyjadruje svoj postoj ku vzťahu moci a slobody. V súčasnosti je veľa teórií moci. Prvú väčšiu skupinu tvoria „právne teórie moci“.

Podľa predstaviteľov týchto teórií moc a právo sú dve neoddeliteľné historické a sociálne veličiny. Moc je realizovaná prostredníctvom práva, čiže je legitímna. A naopak, moc, ktorá nie je založená na práve, je nelegitímna. Moc je stotožňovaná s právomocou, ktorú dostáva subjekt od väčšiny občanov. Podľa Georgesa Burdeau moc je predpokladom poriadku a slobody a sloboda je zase nemysliteľná bez poriadku. Ak má byť realizovaná sloboda, musí byť zachovaný sociálny poriadok, stelesnený v zákonoch a v práve.„Umiernenejší predstavitelia právnej teórie“ (napr. M. Duverger) poukazujú, že právo by malo nielen obmedzovať vôľu a činnosť ľudí, ale by sa malo snažiť zvyšovať stupeň osobnej slobody človeka. Podľa typu spoločnosti sa právo stáva podmienkou slobody alebo je brzdou slobody. „Politické teórie moci“ zdôrazňujú uchopenie a udržanie moci prostredníctvom politiky.„Klasická teória moci“ Maxa Webera je panstvo, resp. autorita. Pri tvorbe systému moci je dôležitá politická – presnejšie štátna moc. Weber tvrdí, že základ legitimity (čiže zákon, právo, tradície, a pod.) vládnuci subjekt používa na zdôvodnenie, prečo panujú jedni ľudia nad druhými – jedná sa o „legitímne násilie“ používané ako spôsob vládnutia.