Sloboda a moc sú tu v rozpore. Kým jedna skupina legitímnou mocou realizuje svoju vôľu, druhá skupina si svoju slobodu chráni odporom proti násilne vnucovanej moci. Weber autoritu (panstvo) delí na „tri druhy panstva“, tj. na tri dôvody viery v legitimitu určitej autority a tri dôvody „poslušnosti“: 1.) tradičné panstvo – viera v autoritu mravov, zvykov, každodennosti, „večne včerajšieho“; 2.) charizmatické panstvo – spôsob vlády ako ju vykonáva prorok, vodca, veľký demagóg a vodca politickej strany - sa zakladá na posvätnosti neobyčajného, výnimočného, nadprirodzeného. Je to viera v zázraky, charizmu vodcu podporovaná oddanosťou a dôverou ľudí; 3.) byrokratické panstvo, resp. úradná povinnosť – úradník ako nositeľ moci má právo rozkazovať nie v mene osobnej autority, ale v mene neosobnej normy nadiktovanej inštitúciou. Weber považuje „byrokratické panstvo“ za fatálne nevyhnutné, avšak si aj uvedomuje potrebu postaviť niečo proti narastajúcej byrokracii.Oponent Webera Heinz Hartmann svoju „teóriu autority“ začleňuje do technokratických a expertokratických kompetencií moci. Tvrdí, že nielen panstvo, ale aj odbornosť je druhom autority a nazval ju „funkčnou autoritou“.

V súčasnosti (podľa Hartmana) je tendencia nositeľov funkčnej autority (odbornosti) oslobodiť vedu a odbornosť spod kurately mocenských inštitúcií, od byrokratického aparátu. Druhá tendencia je zrastanie vedy a moci (vedeckých a mocenských inštitúcií), tj. uplatňovanie rozumu, odborných vedomostí, kvalifikácie, atď. v politike. Rastie dopyt po odborných znalostiach v politike, čo vedie k premene „moci autority“ na „moc odbornej prestíže“ (expertokracia).„Kritická teória frankfurtskej školy“ – kritizuje tendencie osamostatniť sa a toto preniesť aj na ľudí veci, inštitúcie. Autorita, ako historický výsledok (v kultúre, pracovnom prostredí, rodine, cirkvi, štáte, atď.), je nevyhnutný spoločenský jav. Rozpad tradičnej rodiny a spoločnosti nie je výrazom emancipácie, ale prenesením bývalej otcovskej autority na verejné inštitúcie. Tým sa v zásade nič nezmenilo na neslobodnom spôsobe výchovy (lebo vývin je nemysliteľný bez nátlaku), len otcovská autorita stratila význam pre výchovu členov rodiny.„Koncepcia moci podľa Michela Foucaulta“ – v modernej spoločnosti je hlavnou črtou uniformovanosť. Ľudia žijú v ilúzii, že sú slobodní. V skutočnosti žijú v „diskurze“ moci (diskurz - pravidlami riadená prax, ktorá vytvára/generuje reťaz alebo súvislý systém výpovedí, čiže foriem vedenia, ako napr. medicína, psychiatria, biológia), čiže súčasná moc už nie je mocou osôb, ale nadvládou „pravidlami riadenej praxe“, ktorá ľudí proti ich vôli režíruje. S ľuďmi sa nikdy tak dobre nemanipulovalo ako v našej epoche – epoche „technológii“ moci. V minulosti „páni“ takmer nejavili záujem o súkromný život poddaných, v modernej dobe moc dostáva možnosť riadiť aj „telesnú a sexuálnu prax jednotlivca“.

Tento nový typ moci nie je zameraný na otvorené násilie, ale na normotvornú prax a dozor – čiže neriadi sa zákonom, ale normami, inými slovami moc nie je založená na treste, ale na kontrole.Moc a sloboda ako filozofický problémPosledné dve teórie sa snažia odhaliť najpodstatnejšie charakteristiky moci, príznačné pre akúkoľvek spoločnosť alebo typ moci. Dôraz sa tu kladie na podstatu moci v spoločnosti – počnúc makrosvetom a končiac mikrosvetom človeka. Problém moci a slobody v týchto koncepciách preniká a pôsobí v najširšom spoločenskom kontexte – prostredníctvom vzťahu spoločnosti a jednotlivca. Práve toto hľadisko tvorí podstatu filozofického prístupu týkajúceho sa vzťahu moci a slobody.Vzťah moci a slobody sa stáva samostatným filozofickým problémom v novovekej filozofii, keď jednotlivec prestáva byť chápaný ako neoddeliteľná súčasť prírody a začína sa zdôrazňovať jeho autonómia a subjektivita. Začínajú vznikať otázky o zmysle ľudskej existencie, o jej cieľoch, o vzťahu poznania, moci a slobody, atď.

Z týchto otázok sa vykryštalizovali dva hlavné filozofické smery: „O pánovi a vlastníkovi prírody“ a o tom, že „ľudské poznanie a moc splývajú v jedno“. Jedná sa klasický racionalistický prístup k človeku, k moci a slobode. Tohto prístupu sa pridržiavajú odnože pragmatických a technokratických teórií, ktoré sú presvedčené, že cieľom ľudskej existencie je poznať zákony prírodných a spoločenských procesov a naučiť sa ich ovládať v záujme vlastnej slobody.Iný prístup – začal ho uplatňovať J.J.Rousseau, nadviazali na neho myslitelia nášho storočia – spochybňuje vyššie uvedený cieľ ľudskej existencie. Má za to, že tendencia narastania spoločenskej moci (vyvolaná zdokonaľovaním poznania a technikou) je hlavný zdroj dehumanizácie prírody, interpersonálnych vzťahov, vzájomného odcudzenia spoločnosti a jednotlivca. Koncepcia Romana Guardini je toho názoru, že prepojením techniky a štátu je zneužitie moci možné a nevyhnutné. Technika sa stáva osobitným druhom moci k ovládnutiu prírody aj človeka. Pričom moc sa stále viac vymyká spod kontroly človeka, osamostatňuje sa, stavia sa proti ľuďom a prírode – „démonizuje sa“ – dotýka sa samotnej podstaty ľudského bytia. V modernej dobe je problém moci otázkou „života alebo smrti“ – a týka sa podstaty slobody.

Človek môže svoju slobodu použiť správne aj nesprávne, ale zatiaľ človek nie je pripravený správne používať moc a používa ju nesprávne. Východisko je v prinavrátení moci človeku, aby sa opäť naučil používať svoju moc. Odborníci sa domnievajú, že problém je v tom, že moc sa od začiatku svojho zrodu zakladala na spoločensky nerovnoprávnych a nerovnocenných vzťahoch, kým sloboda na vzťahoch rovnoprávnosti a rovnocennosti. Čiže moc je vládou nad niekým (niečím) a sloboda je rovnosť ľudských práv – kde právo jedného nesmie poškodzovať práva ostatných. Tento princíp slobody obhajoval ešte I. Kant, keď napísal: „Vrodené právo je len jediné – sloboda, lebo je zlučiteľné so slobodou každého iného...“. Opakom toho je moc – ovládnutie, čo znamená vnucovať niekomu vôľu proti jeho vôli, odoprieť mu autonómiu osobnosti. Myslitelia si kladú otázku, či je možné zásadným spôsobom zmeniť podstatu moci (vzťah nadradenosti a podriadenosti), resp. tieto vzťahy nahradiť niečím, čo by umožnilo rovnocennú komunikáciu moci a slobody. Iní myslitelia túto možnosť odmietajú, pretože aj keby sa moc dala chápať menej prísne - nie ako panstvo, ale vzťah vzájomnej závislosti – aj tak je to obmedzenie slobody, pretože akákoľvek závislosť ohraničuje slobodu. Iní zasa poukazujú, že človek je bytosť závislá od všetkého, čo ho obklopuje.

To znamená, že moc ako jeden zo spôsobov závislosti človeka od reality je istý druh nevyhnutnosti.V uvedenej súvislosti má sloboda negatívny aspekt (snaha vyhnúť sa negatívnym vplyvom nevyhnutnosti), ale predovšetkým pozitívny aspekt (schopnosť slobodne myslieť a konať prostredníctvom nevyhnutnosti). Oba aspekty sa vzájomne doplňujú, čo vo vzťahu moci a slobody možno chápať, že moc nemusí slobodu iba ohraničovať, ale môže slúžiť aj ako jedna z podmienok nezávislosti človeka od prírody a efektívneho riadenia spoločenských procesov. Sloboda je vždy priamo úmerná dosiahnutej úrovni moci (ovládnutie živelnej sily prírody, seba samého, techniky, nástroje). Na druhej strane rast mocenskej sily v súčasnosti začína dehonestovať takto získanú slobodu.Podobne ako sloboda aj moc má akoby dva aspekty – dáva človeku možnosť stať sa slobodný a zároveň je hrozbou, že sa stane otrokom svojej moci. Prvý aspekt vidí v moci možnosť rozvoja ľudskej slobody. Druhý aspekt stavia do popredia vládu nad prírodou a druhými ľuďmi. Z prvého prístupu vychádzajú tvorcovia nového „modelu“ moci, ktorý sa zakladá na dialógu, vyváženom vzťahu spoločnosti a prírody, mocenských inštitúcií a človeka.

Rozmach násilia, neslobodu, zneužívanie moci je zapríčinené nie mocenskými vzťahmi samými o sebe, ale koncentráciou moci - čiže narušením rovnováhy v prospech jednej strany. Preto by moc nemala byť privilégiom určitej skupiny, ale v novom modeli spoluexistujú rôzne ohniská moci rozptýlené v celom politickom a sociálnom systéme budovanom na základe participačnej, zdola iniciovanej demokracie. Prednosťou tejto horizontálnej „sieťovej štruktúry“ moci je, že oslovuje ľudí s ich špecifickými potrebami, záujmami, predstavami. To im dáva väčšie možnosti výberu životnej orientácie, príležitosti sebavyjadrenia, posilňuje spolupatričnosť – pretože ľudia zapojení do neformálnych „sietí“ majú snahu vzájomne si pomáhať a podporovať sa.Otvorená zatiaľ zostáva otázka, akým spôsobom prebudovať byrokratické mocenské inštitúcie na horizontálne sieťové štruktúry moci, kde by neexistoval jednoznačne určený vzťah nadradenosti a podriadenosti a či je táto predstava reálna, či spĺňa aspoň minimálne kritériá toho, čo rozumieme pod pojmom „moc“.