Etika, morálka aj mravnosť patria medzi základné etické kategórie. Väčšina ľudí nerobí medzi nimi rozdiely, čo nie je správne. Pre upresnenie si ich charakterizujeme a ukážeme odlišnosti, aj keď ich od seba nemôžme úplne rozdeliť.Hovoriac o etike, musíme hovoriť o morálke. Z etymologického hľadiska ide o synonymné slová. Etika je veda o morálke a morálka je jej predmetom záujmu. Termín etika odvodzujeme od slova „ethos“, čo v starej gréčtine označovalo obyčaj, mrav, charakter, či spôsob myslenia. Aristoteles sa začal zaoberať mravnosťou, mravnými cnosťami človeka, či ich opozitami. Termín morálka pochádza z latinského prekladu gréckeho slova „ethos“ na „mos“ t.j. mrav, charakter, chovanie, zákon, predpis. Cicero od tohto termínu odvodil slovo „moralis“ t.j. mravný a odtiaľ termín „moralitas“, čo je morálka. Etika aj morálka spoločne označujú aj teoretickú reflexiu o povahe dobra a toho, ako ho dosiahnuť. V slovenčine sa vedľa termínu morálka používa termín mravnosť. Viacerí teoretici ich považujú za synonymné, iní ako napr. Hegel ich rozlišujú. Morálku chápu ako morálne vedomie (formu duchovného života spoločnosti) a pod mravnosťou chápu zase obyčaje, mravy, teda prvky praktického správania sa.

Etika alebo filozofia morálky je filozofickým vysvetlením a zdôvodnením fenoménu mravného. Morálne môže znamenať rovnako tak žitú mravnosť ako aj učenie o mravnom. Mravné sa najskôr predstavuje ako ľudský prafenomén vo svedomí, predovšetkým v skúsenosti viny prežíva jedinec rozdiel medzi vlastným dobrým a zlým konaním. V kultúrach všetkých národov sa nachádzajú príkazy, normy chovania a hodnotové merítka, podľa ktorých je jedno konanie jedinca brané ako chvályhodné a iné ako zavrhnutiahodné . Zodpovedajú tomu ľudia a ich postoje hodnotenia čo je dobré alebo zlé.Najprv si zmapujeme rôzne oblasti etiky. Existujú 3 základné prístupy k etike:Deskriptívna etika – popisuje mravné rozhodnutia a hodnoty, ktoré zastáva konkrétna spoločnosť. Môžeme nielen popísať to, čo ľudia robia, ale môžeme tiež objektívne popisovať dôvody, ktorými svoje činy vysvetľujú. Snaží sa zisťovať čo je a nie je správne. Iba popisuje danú situáciu.Normatívna etika – Skúma normy, ktorými sa vo svojom mravnom rozhodovaní ľudia riadia. Zaoberá sa otázkami týkajúcimi sa povinnosťami (čo by človek mal robiť) a hodnôt, ktoré mravným rozhodnutím vyjadrujú (čo utvára „dobrý“ život).

Zameriava sa na nejaký výrok a pýta sa: „Je správne toto robiť?“. Napr. Deskriptívna etika by iba uviedla počet potratov, ktoré boli v danej spoločnosti prevedené. Normatívna etika sa naviac pýta: „Je vôbec správne ísť na potrat?“Metaetika – Do teórie etiky patria aj diskusie o jazyku, ktorým o morálke hovoríme a ako sa dá tento jazyk odôvodniť. V priebehu 20. stor. sa filozofovia začali zaoberať jazykom. Namiesto otázky: „Je toto správne?“, sa začali pýtať: „Čo znamená, keď poviem, že je niečo správne?“ alebo „Čo robím, keď toto tvrdím?“. Bola to reakcia na prúd myslenia, ktorý hlásal, že všetky výroky o morálke sú v skutočnosti bezvýznamné. Metaetika predštartovala snahu zistiť, čo ľudia svojimi výrokmi myslia.Aplikovaná etikaFilozoficko-etický výskum by nemal zmysel, keby nemal praktické vyústenie. Bol by len bezduchým moralizovaním, keby nepoukázal ako morálne normy, hodnoty, pravidlá regulujú rozhodovanie, ale hlavne konanie ľudí. Americký bádateľ A.Etzioni poukazuje na to, že morálka je menej finančne nákladným, ako i donucovacím regulátorom správania sa, ako i iné možné regulátory, hlavne štát s právom a zákonmi. Verejná mienka, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou života spoločnosti, spätá s morálkou, je často účinnejšia ako zákon. K filozoficko-etickému zámeru skúmania sveta prináleží nová skutočnosť, ktorá sa zakladá na postihnutí podstaty javu.

Pre toto postihnutie platí zásada, že ostáva otvorené a neukončené. Nevystupuje ako hotová definícia nárokujúca si na platnosť večnosti. V súčasnosti sa etika objavuje v súvislosti s aplikovaním morálky na špeciálne oblasti profesionálnej praxe. Ako uvádzajú Smreková a Palovičová „na tejto úrovni sa zaužívalo označenie aplikované etiky, resp. praktické etiky, napriek tomu, že termín etika tu dostáva nový význam – nejde už o teoretickú reflexiu zameranú na zdôvodnenie základov morálky, ale o proces normatívneho myslenia týkajúce sa konkrétnych oblastí praktickej činnosti.“ Ďalej autorky zdôrazňujú, že „aplikovaná, či praktická etika nie je jednoducho odvodená z filozofickej etiky, ale sama dáva filozofickému etickému diskurzu nové podnety.“ Aplikovaná etika ostáva i naďalej úzko spätá s filozofickou etikou. Jej ďalší rozvoj by nebol bez nej možný. Úlohou aplikovanej etiky je neustále obohacovať oblasť praxe jednotlivých profesií o etické pojmy, hodnoty, princípy a normy ako i o praktické, etické odporúčania. Na tomto mieste zdôrazňujeme, že je nesmierne dôležité sa pritom pridŕžať filozoficky vyargumentovanej etickej teórie (treba si vybrať tú najvhodnejšiu). Ricken potvrdzuje, že etika, prirodzene, nedokáže odpovedať na to, čo je v konkrétnej situácii a v danej chvíli správne urobiť, a v tomto zmysle zostáva nevyhnutne vo sfére všeobecného.

Ale z hľadiska cieľa, ktorý si etika kladie, je praktickou vedou: „Jej cieľom nie je vedenie pre vedenie, ale uvedomelejšie zodpovedné konanie.“Renesancia etiky v súčasnom období poukazuje na zložitosť etických problémov, s ktorými sa stretávame pri ochrane životného prostredia, v medzinárodnom obchode, počítačových informáciách, medicíne, technike a i. Ako z uvedeného vyplýva, že je to predovšetkým záujem o každodenný život, jeho konkrétne, reálne problémy, ktoré predeň stavia sám človek. Takto etika prekračuje svoj výlučne „akademický“ status a významnou mierou sa podieľa na riešení morálnych problémov človeka, ktoré súvisia s jeho profesionálnou činnosťou, hovorí Gluchman. Základnú dilemu spojenú s úsilím charakterizovať súčasnú pozíciu etiky vidíme v otázkach ako sú: Existujú hranice, ktoré by pri tolerovanej rozdielnosti záujmov, postojov, názorov nemali byť prekročené a ktoré by odkazovali na určité spoločné morálne hodnoty? Sú snahy o vymedzenie toho, aké by mali byť inštitúcie a individuálne vzory správania, aby zodpovedali ideálu žiaduceho, odsúdené na neúspech a treba sa skôr obávať etického prázdna? Prípadne máme prijať tzv. etický minimalizmus obhajujúci princíp „Dovolené je všetko, čo zákon nezakazuje“?

Zároveň vzniká požiadavka absorbovania nových problémov do etických úvah a vytvorenia nového typu etiky, podmienená nevyhnutnosťou presunúť morálny akcent z krátkodobých na dlhodobé dôsledky a dopady rozhodnutí a činov ľudí. Jonas predkladá svoju koncepciu reformulácie etiky na novom princípe zodpovednosti a na presunutí akcentu z dôsledkov našich činov predvídateľných okamžite na vzdialenejšiu budúcnosť s uvedomením si toho, že človek sa sám pre seba stal absolútne „rizikovým faktorom“ a že zachovanie existencie ľudstva, ako aj prírody ako celku je ohrozené.Etický skepticizmus vo vzťahu k etiku a jej možnostiam je podmienený predovšetkým permanentnou obavou z prevahy inštrumentálnej racionality (inštrumentálne uvažovanie nám poskytne len odporúčenia). Inštrumentálna racionalita sa orientuje na voľbu najlepších prostriedkov na dosiahnutie daných cieľov s vylúčením normatívnych faktorov rozhodnutia. Pravda ani najlepšie či najvhodnejšie prostriedky ešte neospravedlňujú cieľ. Ukazuje sa, že úloha rozumu vo vzťahu k morálnym normám je protirečivá: rozum nielen odôvodňuje morálne normy, ale môže ich aj poprieť. Morálny skepticizmus podporuje aj hľadisko spomínaného tzv. etického minimalizmu.

Eticky akceptovateľná je každá legálna činnosť. Teoretický skepticizmus vo vzťahu k morálke pramení tiež z paradoxného poznania, že síce dokážeme odlíšiť dobro od zla, ale predsa len pomenovať zlo je ľahšie, ako definovať dobro. V krajnom prípade neistota vo vzťahu k dobru vyúsťuje do spochybnenia možnosti definovať dobro a založiť pozitívny systém morálnych hodnôt. Tento moment sa dnes odráža okrem iného aj v presune etického akcentu z kategórií dobro-zlo na princíp komunikácie a dialógu. Dobro sa stáva predmetom dialógu, diskurzu, v ktorom namiesto hodnotiacej stránky dominuje aspekt komunikačný, úsilie hľadať dohodu. Podľa G.Lipovetského má byť etika novým „nástrojom riadenia, založenom na zodpovednosti a na participácii na hodnotách skupiny“. Etika nemôže poskytnúť definitívne odpovede a riešenia sporných problémov. Niet tu autority, ktorá by bola garantom pri morálnej hodnotovej voľbe a útočiskom pri riešení sporov.Aké sú príčiny obnovenia záujmu o etiku, ktorá dostala vďaka publikácii P. Singera prívlastok praktická?

Významný etik J.Kánsky sa pokúsil načrtnúť tieto príčiny, ktoré zároveň relatívne oddelili od seba všeobecnú, filozofickú etiku a praktickú, aplikovanú etiku. Príčiny neobyčajne rýchleho rozvoja a osobitne záujmu o ňu sú:a) vo vzniku globálnych problémov a ich mravných stránok a morálnych dosahov,b) v rýchlom a čiastočne chaotickom prelínaní rôznych súčasných kultúr,c) v rozkolísanosti morálnych hodnôt a ich nedostatočnosti v súčasnom európskom kultúrno-hodnotovom okruhu, ku ktorému prispieva v nemalej miere i vznik celej rady úplne nových javov, ktoré je potrebné po novom morálne hodnotiť.Ako praktická veda, etika opúšťa hranice teoretického a priamo zasahuje do života človeka ako jedinca, do sociálnych inštitúcii a organizácie spoločnosti. Prezentuje tak etiku individuálnu i sociálnu. J.Kánsky zásadný rozdiel vo vzťahu filozofickej a aplikovanej etiky vidí v tom, že „zatiaľ, čo vo filozofickej etiky sa ako rozhodujúci prínos oceňuje predovšetkým originalita riešenia, v aplikovanej etiky sa oceňuje optimálne riešenie. K najvýznamnejším oblastiam aplikovanej etiky dnes patrí etika života a smrti, lekárska etika, etika sexuality a vzťahov, feministická etika, bioetika, právna etika, etika životného prostredia a obchodná etika.

Takmer v každej oblasti života existujú morálne otázky. Teóriu etiky a aplikovanú etiku je treba skúmať vo vzájomnom vzťahu. Takto môžeme vyskúšať nejakú teóriu v konkrétnej situácii a tiež sa môžeme pozrieť na rozhodnutia, ktoré v konkrétnej situácii robia ľudia na základe zdravého rozumu a pýtať sa z akej teórie etiky vychádzajú. Stručný prehľad etického mysleniaPrvé určité prvky predstáv o usporiadaní vzťahov nachádzame už v gréckej mytológii i v mytológii iných národov. Nachádzame ich tu podané v prísloviach, v ľudovom epose prepletenom s náboženskými predstavami. Skutočné dejiny etiky začínajú až s nástupom filozofie, teda v dobe, keď si človek už vedome kladie otázky svojho miesta v živote, zmyslu života, problematiku dobra a zla, spravodlivosti či nespravodlivosti. V starovekom Grécku, najmä v spisoch Platóna a Aristotela nájdeme diskusiu o tom, v čom spočíva dobrý život, o ideálnych vlastnostiach, ktoré by mal človek mať a o vzťahu medzi cnosťami a hľadaním šťastia v zlatej strednej ceste. Veď Aristoteles sa stal prvým kodifikátorom etiky ako osobitnej disciplíny, právom teda hovoríme o jeho diele ako o osobitnej etape rozvoja etiky. Etika je praktická náuka, vedúca človeka k životu v obci.