Jej úlohou je stanoviť najvyššie dobro a stanoviť aj jednotlivé cnosti ako prostriedky vedúce k tomuto dobru. Prirodzený zákon Tomáša Akvinského vyjadruje stredovekú snahu zlúčiť Aristotelovu myšlienku, že všetko by malo smerovať k svojmu účelu či cieľu a kresťanskú náuku, podľa ktorej sú všetky veci stvorené Bohom, s cieľom získať ucelený obraz toho, čo sa dá považovať za prirodzené a správne. Prijíma sa teda koncepcia, že človek má slobodnú vôľu, ale k dobrému činu potrebuje milosť božiu. Neskôr sa stretávame so štyrmi prístupmi:1)Podľa Hobbesa by mala byť etika postavená zmluvnej dohode medzi ľuďmi (vládcom a jedincami). Typickým príznakom anglickej etiky tohto obdobia je, že sa rozvíja nezávisle na náboženstve, že je utilitaristická a prepojená tesne s politikou, veľmi buduje na psychológii.2) Hume bol presvedčený, že by mala byť etika založená skôr na citoch než na rozume, pretože ľudia k sebe prirodzene pociťujú vzájomné ohľady. Mravným kritériom našich činov je pocit páčenia (príjemnosti), či nepáčenia (nepríjemnosti).

Vychádzajúc z svojich predchodcov uznáva aj cit egoizmus a aj cit sympatie. Cieľom mravného konania je podľa neho spoločenský prospech.3) Zástanci utilitarizmu súdili, že by mala etika vychádzať z očakávaných výsledkov konania, zameriavajú sa na prospech, úžitok nášho konania, pričom ich nezaujíma metóda akou tento úžitok dosiahneme. Ich základným princípom je: „Čo najväčšie šťastie, pre čo najväčší počet ľudí!“.4) Kant sa domnieval, že základné etické princípy by mali byť postavené len na čistom praktickom rozume. Kantovi stačí dobrá vôľa, úmysel sám o sebe, výsledok už nieje pre hodnotenie natoľko závažný. Ústredným pojmom Kantovej etiky je povinnosť (mravný príkaz). Mravné dobro je podriadené mravnému príkazu. Mravnú povinnosť ako mravný princíp má človek vrodenú.Niektorí myslitelia 18. a 19. stor. ako Nietzsche a Sartre skúmali etiku vo svetle vývoja jedinca alebo osobných otázok, ktoré si ľudia kladú.

Etika nie je objavená, my ju vytvárame svojimi rozhodnutiami. V 20. stor. teórie etiky sa z veľkej časti formulovali spory o tom, či má etický jazyk význam. Niektorí myslitelia chápali etiku ako skrytý spôsob, ako vyjadrovať vlastné preferencie alebo dávať príkazy. Do vývoja etiky sa výraznejšie premieta sociálna zakotvenosť autorov (liberalizmus, konzervativizmus, fašizmus, marxizmus-leninizmus). Tiež sa do nej premietajú rôzne gnozeologické pozície etikov (racionalizmus, iracionalizmus, objektívny či subjektívny idealizmus, ale i materializmus, individualizmus, sociálne etiky a iné). Posledné tri desaťročia 20. stor. zaznamenala oživenie záujmu o aplikovanú etiku a tiež o teórie zmluvy a cností spolu s preskúmavaním mnohých skorších etických sporov.Etika a morálkaNázory na ich rozlíšenie sú rôzne. Môžeme hovoriť, že etika sa zaoberá teóriou, zatiaľ čo morálka praxou, alebo že etika sa zaoberá všeobecnými otázkami a morálka konkrétnymi prípadmi. Môžeme aj tvrdiť, že etika je súbor noriem chovania prijatých danou spoločnosťou, zatiaľ čo morálka odkazuje na rozhodnutia vychádzajúce z hodnôt, ktoré sú sociálnej skupine vštepované zvonka. Toto rozlíšenie nám však nijako nepomáha, pretože akýkoľvek súbor hodnôt či zásad chovania, ktorý sociálna či profesná skupina považuje za etický, musí vychádzať zo základných presvedčení o povahe života.

Inými slovami naša etika nie je len umelo prijatý súbor pravidiel, ale musí byť založená aj na našom presvedčení, že niečo je alebo nie je správne, a na hodnotách, z ktorých sa toto presvedčenie rodí a práve o tom je morálka. Niekedy sa pristupuje k inému rozlíšeniu v tom zmysle, že naša mravnosť sa prejavuje v tom, čo robíme a naša etika je racionálnym odôvodnením toho, čo robíme. Etika je teda racionálne skúmanie morálky. Morálka sa zaoberá konaním, ktoré je výsledkom voľby a ktoré je teda možné ospravedlniť, oceniť alebo mu prirátať vinu. Teda akonáhle tvrdíme, že nejaké konanie je morálne významné, stáva sa predmetom etickej diskusie. Je tiež dôležité rozlišovať medzi týmito tromi pojmami:a) Morálne – Chovať sa morálne znamená prispôsobiť sa súboru etických noriem, nech už sú to normy osobné, náboženské, či zdieľané spolu so sociálnou či profesnou skupinou.b) Nemorálne – Byť nemorálny znamená nedodržovať všeobecne uznávané normy. Čin môže byť nemorálny podľa jedného súboru noriem a morálny podľa iného.

Napr. Osoba, ktorá hladuje môže niečo ukradnúť, aby nasýtila seba aj svoju rodinu. Na jednej strane môžeme tvrdiť, že krádež je zlá. Ale môžeme tiež tvrdiť, že morálnou prioritou má byť požiadavka zachrániť život, preto je správne niečo ukradnúť, pokiaľ to znamená zachrániť život.c) Nie-morálne – Čin nie je morálny s ohľadom na osobu, ktorá ho vykonala pokiaľ sa tak stalo bez ohľadu na morálne cítenie alebo hodnoty, ktoré by mohli viesť k zaujatiu morálneho stanoviska. Termíny etika a morálka po stáročia fungovali v nerozčlenenej podobe. Aristoteles, ktorý v Etike Nikomachovej položil základy disciplíny nazvanej etika, používa termín ethos vo význame zvyk na objasnenie vzniku a zdokonaľovania mravných cností, ako aj cností už získaných v podobe trvalých čŕt mravného charakteru. Cnosťou pritom rozumie duševnú vlastnosť alebo trvalú dispozíciu charakteru, „pomocou ktorej sme schopní mravne konať“.

Aristoteles vychádza z predpokladu, že „nijaká mravná cnosť nám nie je vrodená ale naopak, je získaná a upevňuje sa zvykom“. Cnosť vo význame trvalej schopnosti konať dobro vyžaduje aj niečo viac ako správny úsudok. Vzťahuje do hry praktický rozum schopný odlíšiť dobré konanie od zlého. Rozumný človekom je ten, kto hľadá svoje vlastné dobro. Rola zvyku je v tom, že úsilie o duševnú dokonalosť, o rozvoj vlastných cností je niečím vedome voleným a trvalým, čo dobrý, resp. cnostný človek chápe ako svoju celoživotnú úlohu. Zvyk je definičným znakom mravnej cnosti. Cnosť - pokiaľ išlo o jej podstatu, bola stredom medzi dvoma neresťami, teda medzi krajnosťami nadbytku a nedostatku. Etické konanie je založené na dobrovoľnosti. Cieľom etiky je naučiť človeka „dobre žiť“, „dobre konať“, a to na dosiahnutie toho, čo táto etika definuje ako zvrchované dobro hodné úsilia samo osebe – kvôli šťastnému, resp. dobrému životu. Rozdiel medzi morálkou a etikou spočíva v tom, že morálka nariaďuje, odpovedajúc na otázku „Čo mám robiť?“, zatiaľ čo etika má povahu odporúčaní týkajúcich sa otázky „Ako žiť?“. Od morálky na jednej strane chceme, aby poskytla nespochybniteľné a nestranné, to znamená univerzálne platné indikátory toho, čo je morálne dobré, a čo zlé, a to ešte pred samotným konaním. Na druhej strane ale očakávame, že takto ustanovené normy nebudú niečím, čo protirečí našim záujmom, túžbam a najvyšším víziám a že nám zároveň budú pomáhať rozhodovať sa v konkrétnych situáciách a dilemách.

V intenciách M. Conchea morálka začína uznaním existencie zla, čo etický diskurz neberie do úvahy. Morálny diskurz implikuje povinnosť a vôľu čeliť situáciám nespravodlivosti a degradácie človeka a ľudskej dôstojnosti, kým cieľom etického diskurzu je priviesť človeka k šťastnému životu. Conche vyzdvihuje, že morálka je „jediná a univerzálna“, že „je pre všetkých rovnaká“ a že obsahuje univerzálne práva a povinnosti človeka. Misrahiho výhrada sa týka formalizmu morálky, teda toho, že sa v nej predpisuje len určitý spôsob konania. Požiadavku univerzality, zdanlivo chválitebnú, považuje za brzdu činu, pretože ignoruje singularitu situácií a individuí. Etika má z jeho pohľadu „viesť subjekty k najlepšej možnej existencii“. Podľa P. Ricoeura je etika termín vyhradený pre víziu naplneného života v znamení činov, ktoré sa pokladajú za dobré. Morálka je zase termínom pre artikuláciu tejto vízie v normách, záväzkoch, zákazoch, charakterizovaných zároveň nárokom na univerzálnosť a efektom donútenia. V každodenných situáciách nás obklopuje množstvo regulatívov usmerňujúcich náš život: zákonmi a inými právnymi normami a preto tu vzniká otázky: Na čo je ešte potrebná taká špecifická forma normatívnej regulácie správania sa, akou je morálka?

Nie je morálka čímsi „navyše“? A. Etzioni hovorí o tom, že „morálka je menej nákladným a menej donucujúcim regulatívom správania ako štátom zavedené pravidlá regulácie a s tým súvisiace sankcie.“ Ľudia v prevažnej miere vo svojom rozhodovaní a konaní akceptujú morálne hodnoty. Prirodzene existujú nepoctivci, klamári, podvodníci. Štát so svojou donucovacou mocou vstupuje okrem iného všade tam, kde sa morálne regulatívy nedostatočne rešpektujú. Prirodzene, k motívom ovplyvňujúcim správanie ľudí patria tak ich vnútorné dispozície, ako aj tlak verejnej mienky, autorita sociálnej skupiny, ku ktorej jednotlivec patrí. Špecifikom morálky je to, že je neinštitucionálnou formou regulácie správania – to znamená, že subjektom (tvorcom morálnych noriem) je to isté spoločenstvo, ktoré sa im aj podriaďuje. Musíme si tiež položiť otázku: Čo je morálne správanie? Môžeme prijať Kantom iniciované deontologické chápanie morálky, kde morálna hodnota konania nezávisí od dôsledkov, ale od zámeru, od toho, či je vôľa vedená princípom povinnosti.

Alebo sa môžeme postaviť na opačnú platformu utilitarizmu, pokladajúceho dobro za maximalizáciu úžitku. Tiež môžeme hľadať strednú cestu medzi týmito krajnými alternatívami a prikloniť sa k niektorej z inšpiratívnych a v súčasnosti vplyvných koncepcií, ktoré reflektujú jedinečnosť súčasných civilizačných zmien usilujú o reformuláciu etiky na iných princípoch a hodnotách (Jonas, Apel, Habermas, Rawls, Etzioni...). Práve od teoretickej reflexie, ktorú zaujmeme, totiž závisí riešenie otázky, ako rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé. A tiež ako rozpoznať vo svojom konaní hranicu, ktorú by sme už ako morálne subjekty nemali prekročiť, hoci zákon nám v tom nebráni. Musíme si tiež položiť otázku, či má vynútené správanie morálnu hodnotu, alebo je podmienkou morálky sloboda voľby, možnosť konať inak, teda autonómne rozhodovanie medzi alternatívami, na ktoré uplatňujeme kritériá dobra a zla? Alebo či možno byť morálnym v morálne narušenom prostredí – kde cena za rešpektovanie morálnych noriem a hodnôt je príliš vysoká (napr. v prípade vydierania)? Problém vzniká s viacznačným používaním termínu etika bez presného odlíšenia termínu etika ako filozofickej disciplíny od etiky ako faktického stavu. Je zásluhou Kanta, že pri skúmaní špecifického charakteru morálneho konania požadoval oddeliť rovinu faktického bytia človeka (emipirckej skúsenosti a prirodzenosti človeka) od teoretického skúmania základov.

Podľa Kanta etika (v jeho slovníku morálna filozofia) je teóriou mravného konania, je objasňovaním a zdôvodňovaním jeho základov, teda „vyhľadaním a stanovením najvyššieho princípu morality“, najvyššej normy pre správne posúdenie mravov a pre odvodenie praktických pravidiel konania (imperatívov určujúcich konanie). Podmienky platnosti morálneho zákona nemôžu byť odvodené empiricky, ale rozumovo, ešte pred každým konaním. Len tak je garantovaná jeho univerzalita (na všetky rozumné osobnosti sa vzťahujúca) a bezpodmienečná (absolútne nevyhnutná) platnosť.S termínom etika sa dnes stretávame nielen v jej pôvodnom význame, vo význame morálky (teda filozofickej disciplíny zameranej na zdôvodnenie základov morálky, jej pôvodu, podstaty, obsahu, funkcií, resp. ako kritického skúmania princípov a súdov priraďujúcich naším činom morálnu hodnotu), ale aj vo význame synonyma samej morálky v jej hodnotovo-normatívnej podobe, t.j. ako súboru pravidiel a morálnych hodnotových súdov v ich každodennom význame a použití (orientujúcich naše správanie, naše činy v smere toho, čo považujeme za dobré, resp. čo odsudzujeme ako zlé). V bežnom jazyku sa napokon termíny morálka a etika často nerozlišujú, pričom sa nimi mieni všetko, čo sa týka mravov. Keď chceme posúdiť nejakú situáciu, či je etická alebo neetická mali by sme mať na zdôvodnenie nášho konečného záveru aj dobrý etický argument.

Dobrý etický argument obsahuje 3 rôzne prvky: fakty, hodnoty a logiku samotného argumentu. Inými slovami:a) Mali by sme poznať fakty týkajúce sa situácie, ktorú posudzujeme. Čo o tej situácii hovorí zákon? Pokiaľ je predkladateľ argumentu človek, ktorého mravná dilema postihuje veriaci, potrebuje vedieť, čo k danému problému hovorí dané náboženstvo. Mali by sme tiež poznať skutočné fakty o tom, čo sa deje, motívy zúčastnených osôb a predpokladaný výsledok toho, čo sa deje, teda v prípade, že sa dá nejaký výsledok očakávať. Potrebujete tiež vedieť, či existujú nejaké konkrétne okolnosti, vďaka ktorým je táto situácia jedinečná.b) Mali by ste dôkladne zvážiť normy a hodnoty, podľa ktorých by mala byť situácia posudzovaná. Čiže pokiaľ zastávate názor, že niečo je či nie je správne, musíte jasne formulovať, na základe čoho ste k tomuto tvrdeniu dospeli a ktoré hodnoty z toho vyplývajú. V opačnom prípade môže byť pre vás ťažké pochopiť, prečo niekto iný, kto má k dispozícii rovnaké fakty, došiel k úplne odlišnému záveru o tom, čo je a nie je v danej situácii správne. Čo jednému pripadá banálne, môže byť pre druhého podstatné.c) Mali by ste si tiež uvedomovať povahu svojich tvrdení a protiargumentov, ktoré by proti nim bolo možno použiť.Mravnosť a mravné potreby osobnostiMravnosť (morálka, étos) je postoj človeka, spočívajúci na slobodnom rozhodnutí voči mravnému zákonu.

Mravný zákon je zákon, ktorý prikazuje mravné dobro a zakazuje zlo, tiež ho môžeme nazvať normou mravov, skôr sa ním však rozumie princíp morálky, ktorý určuje mravné dobro. Mravné poznanie sa vzťahuje na posledný cieľ, na ktorý smeruje ľudský život, na mravný nárok, ktorý v tomto cieli spočíva a na prostriedky vedúce k tomuto cieľu. Každý človek sa snaží uspokojovať si svoje potreby a pri tom je významná aj mravná stránka. Ak uvažujeme o ktorejkoľvek potrebe, je to práve mravný aspekt, ktorý reguluje činnosť zameranú na jej uspokojovanie. Tá istá potreba však môže byť uspokojovaná rôznymi hodnotami, rovnako ako hodnota môže uspokojovať rôzne potreby. Samotný spôsob uspokojovania potrieb je pre človeka hodnotou pri predpoklade, že uspokojuje jej adekvátnu potrebu. Ak sa táto nerozvíja, prípadne absentuje a človek koná spravidla ako „účel svätí prostriedky“, jeho mravný vývin stagnuje. Mravnou hodnotou sa stáva pre človeka tá hodnota, ktorá uspokojí jeho mravnú potrebu. Mravnou potrebou rozumieme spôsob uspokojovania potrieb, pri ktorom nejde len o to, čo je životne nevyhnutné, ale aj o voľbu spôsobu uspokojenia. Cesta výchovy k mravným hodnotám vedie cez výchovu mravných potrieb.

Podobne je to aj pri mravných vlastnostiach. Mravné vlastnosti sú základom mravnej potreby a zároveň jej výsledkom. Ak sa mravná vlastnosť nerozvíja v celom komplexe životných situácii, prakticky stráca pre jednotlivca zmysel. Mravné potreby sú teda naučené, nie dané. Ak sa usilujeme, aby mravnosť stála nad ostatnými hodnotami, potom výchova mravných potrieb by mala byť prioritnou úlohou výchovy aj v škole. ZáverVšetky tieto tri kategórie a aj mnoho ďalších, ktoré samotná etika zahrňuje nám udávajú istý obraz o tom, akoby sme sa mali k sebe navzájom správať. Pomáhajú nám pri dôležitých rozhodnutiach, čo je správne a čo nie, voči sebe aj druhým. Vedú nás k tomu, aby sme sa snažili byť lepšími. Nedá sa to síce naučiť z jedného dňa na druhý, treba sa tomu venovať už pri výchove malých detí, ale chcieť byť lepším, tolerantnejším, slušnejším, na to nieje nikdy neskoro!