Pre svoju seminárnu prácu som si vybrala tému, ktorá je rozoberaná nielen filozofmi ale aj „obyčajnými smrteľníkmi“, ktorí hľadajú zmysel svojho života. Dlho som rozmýšľala, teóriu ktorého filozofa si vyberiem. A keďže táto seminárna práca má byť v prvom rade o mojom názore a predstave na danú tému, vybrala som si antického filozofa Epikura, ktorý sa svojimi názormi a postojmi najviac priblížil môjmu mysleniu a výpovedi, ktorú Vám chcem sprostredkovať. Oslovil ma hlavne vďaka svojmu neobvyklému vzťahu k ľuďom a predovšetkým túžbou žiť život hneď a naplno. Na začiatok by som Vás chcela oboznámiť s jeho životom a filozofiou.Doba, do ktorej bol Epikuros vsadený je dôvodom, prečo je jeho filozofia taká, akú ju poznáme, lebo Epikuros chcel, aby bola filozofia „terapiou". Otázky, ktoré si kládol spracoval vo svojich nespočetných dielach.

Jedným z nich je aj individualistické etické učenie, podľa ktorého sa za najvyššie dobro považuje slasť a za hlavný predpoklad blaha pokoj duše. Hovorí, že cieľom poznania je oslobodiť človeka od strachu z bohov a zo smrti. Epikurova etika svojou výrazovou formou a vnútornou povahou má teda ostro vyhranený ateistický ráz, s ktorým sa ja osobne nestotožňujem.Spoločné myšlienky nachádzam práve v téme, ktorú momentálne spracovávam, a tou je problematika ŠŤASTIA.Súhlasím s ním hlavne v ponímaní toho, že nachádza blaženosť a slasť v umiernenom spôsobe života, ktorý je naplnený duchovnými pôžitkami z filozofického rozjímania. Telesné pôžitky sú krátkodobé a prechádzajú do svojich protikladov, teda do nepokoja a zlých pocitov. Slasť duševná oproti tomu má v sebe znak minulosti aj budúcnosti. V tomto prípade spomienka na slasť minulú a nádej v slasť budúcu je hlavným prameňom nášho pozemského šťastia.

Človek má byť podľa neho v tomto zmysle múdry. „A tak, keď hovoríme, že cieľom je rozkoš, nemáme na mysli rozkoše ľudí samopašných, ani rozkoše z pôžitkárstva, ako sa nazdávajú niektorí, čo nepoznajú učenie a nesúhlasia s ním alebo si ho zle vykladajú, ale máme na mysli rozkoš spočívajúcu v stave, v ktorom človek necíti telesné strasti a duševný nepokoj. Lebo život nerobia príjemným pijatiky a hostiny bez konca, ani obcovanie s mladíkmi a ženami, ani požívanie rýb a iných vecí, ktoré poskytuje bohatý stôl, ale triezvy úsudok, vyhľadávajúci pre každú voľbu a každé odmietnutie dôvody a zaháňajúci klamné domnienky, ktoré napĺňajú duše najväčším zmätkom. A tak počiatkom toho všetkého a najväčším dobrom je rozumnosť.

Preto má tiež rozumnosť väčšiu cenu ako filozofia. Z nej pochádzajú všetky ostatné cnosti, lebo ona nás učí, že nemožno žiť príjemne, ak nežijeme rozumne, krásne a spravodlivo, a zase že nemožno žiť rozumne, krásne a spravodlivo, ak nežijeme príjemne. Cnosti sú totiž svojou podstatou späté s príjemným životom a príjemný život zase nemožno odlúčiť od cností.“Úryvok z listu „Epikuros pozdravuje Menoikea“Epikuros zdôrazňuje, že pôžitok nemusí byť prijímaný len zmyslami, ale k ichdosiahnutiu patria i také hodnoty ako:• Priateľstvo – nie iba na chvíľky zábavy, treba ho rozvíjať každý deň i noc • Sloboda – nezávislosť, byť mimo politiky a intríg • Zamýšľanie sa nad životom – nájsť si každý deň čas na rozjímanie o tom, čo nás trápi. Tvrdil, že ak nemáme peniaze, ale máme tieto tri veci, dokážeme byť šťastní. Naopak to však nefunguje – za peniaze si ešte nikto nekúpil ani lásku ani slobodu, najmä tú vnútornú, a ani pokoj duše a vyrovnanosť. Ako zaujímavosť a taktiež na porovnanie, by som použila súčasnú definíciu danej témy, ktorá hovorí, že:„Šťastie „..je stav psychického uspokojenia a radosti z dosiahnutia cieľa v danej prítomnej chvíli.“

„Je to prejav, dôsledok plného rozvinutia ľudských možností, cieľ ľudského konania. Stav najväčšej vnútornej spokojnosti s podmienkami vlastnej existencie, plnosti a pochopenia života a uskutočňovanie svojho ľudského poslania. Za hľadanie vhodných prostriedkov k zaisteniu trvalého šťastia zodpovedá každý sám. V tom je obsiahnutá trvalá aktivita človeka a šťastie je odmenou za najvyššiu aktivitu ducha, je splnením úsilia osobnosti. Pojem šťastia má normatívno-hodnotový charakter. Závisí od toho, aké kritéria na svoj vlastný život si človek stanoví, ako si postaví hodnotový systém a v čom vidí ľudské poslanie.“ Tieto dve definície sa od seba moc nelíšia. Skôr by som povedala že sú si veľmi podobné. Dokonca sa dá povedať, že na seba vzájomne nadväzujú a zároveň sa trefne dopĺňajú. Kým súčasná definícia hovorí skôr o tom ako k šťastiu dochádza, Epikuros upozorňuje na to, čomu sa máme vyvarovať aby sme šťastie dosiahli a zároveň si ho udržali. Spoločné tu nachádzam už len samotné definície.

Obe totiž hovoria o šťastí ako o psychickom prežívaní, ktoré vedie k vopred určenému cieľu a to, k životu v spokojnosti.Epikuros nám ďalej radí, že výsledný pôžitok treba vždy porovnávať s jeho vedľajším účinkami, teda sprievodnými javmi v okamihoch šťastia. A taktiež ho – šťastie - nemožno porovnávať s možným väčším, trvalejším a intenzívnejším pôžitkom. Hovorí o tom, že človek by si mal plánovať dávky šťastia a pôžitku. Učí nás teda miernosti a striedmosti. Taktiež hovorí, že predpokladom pôžitku zo života sú okrem toho staré gréckej ideály ako sebaovládanie, miernosť a duševný pokoj. Takto nám aj duševný pokoj pomôže znášať bolesti. A tak v teórii šťastia vychádzal z toho, že všetci ľudia môžu byť šťastní, len treba šťastie hľadať na správnom mieste. Keďže žil v období rozkvetu gréckych mestských štátov, už vtedy jasne videl, že ľudia hľadajú šťastie v materiálnom svete – stačí mať len dostatok peňazí, dopriať si luxus. Ako sa zdá, dnes je to veľmi podobné.Tí menej materiálne zabezpečení považujú za šťastných ľudí predovšetkým tých, ktorí disponujú dostatočným bohatstvom. Z toho nakoniec vyplýva nádherný život plný fantastických ale neplnohodnotných vecí, no zároveň plodiaci závisť a nenávisť.

Takíto závistlivci uznávajú tiež nesprávne hodnoty, pretože sa pozerajú slepými očami. Vnímajú len povrchné veci, nejdú do hĺbky duše a nechcú si uvedomiť jednu dôležitú vec. A to je fakt, že aj oni sú v skutočnosti šťastní a možno ešte šťastnejší než nejaký bezduchý milionár. Nemôžeme predsa považovať za úspech a radosť drahé auto, milióny na konte, prepychový dom so záhradou alebo bohatých rodičov. Každý človek sa narodí šťastný. Záleží už len od neho, aký rebríček hodnôt si zvolí. Ak niekomu nestačí už len to, že je zdravý, potom sa správa povrchne. Ja sama sa pomerne dosť často uvažujem o tejto problematike.Môj pohľad na šťastie je veľmi jednostranný a neodlišuje sa moc od toho Epikurovho. V podstate plne súhlasím s tým, že by sme mali žiť naplno, aj s tým, že duševné slasti viac potešia človeka ako tie krátkodobé – telesné. Možno by som ešte dodala, že každý človek si zodpovedá za svoje šťastie. Záleží len od jednotlivcov ako príjmu skutočnosti, ktoré im život prinesie.Vo svojom živote si ľudia prejdú všeličím, od depresie až po stratu niekoho blízkeho.

Veľakrát si pritom povedia to staré známe:“ prečo sa to stalo práve mne“. Pritom nemyslia na iných, ktorých postihlo možno ešte niečo horšie. V tomto sme my ľudia veľmi sebecký, a to hovorím samozrejme aj o sebe. Spomínanú vetu som si povedala už veľa krát a predpokladám, že chtiac – nechtiac ju ešte mnoho krát použijem. Sebalútosť je v nás zakódovaná rovnako ako základné fyziologické potreby – jesť, piť atď. Nehovorím však, že je to na škodu. Mnohým sa uľaví, keď sa niekomu posťažujú. Faktom však zostáva, že sebalútosť ničí ľudské vnútro a tiež psychiku. Zaujímavé je, že mnohí z nás si to ani neuvedomujú a vyhovuje im to, prípadne sú zmierený so životom prežitým vo vnútornom strese a obavách z budúcnosti. Človek si teda naozaj nevie vážiť to, čo má. Nevie si uvedomiť, čo je preňho v prvom rade dôležité. Ja za dôležité považujem predovšetkým pozitívne myslenie a podobne ako Epikuros, plánovanie si cieľov. Už len počas ich napĺňania človek dosahuje šťastie. Konečný jav je len zavŕšením šťastného obdobia, ktoré k nemu viedlo.

Epikurovu filozofiu teda môžeme prirovnať k filozofii šťastia. Epikuros chcel byť za každú cenu šťastný tu, na svete. Vo velebení duševného kľudu nad vášnivou slasťou je ohromná sila vôle. Aj počas svojich najväčších bolestí a múk, kedy bol skľučovaní na smrteľnom lôžku sa chcel cítiť šťastným.„Za dokonale blaženého nemôžeme považovať mladíka, ale starca, ktorý prežil dobrý život. Mladý človek v mužnom veku je totiž často vystavený rozmarom osudu, zatiaľ čo starec je vo svojej starobe ako v prístave a oné majetky, v ktoré kedysi sotva mohol dúfať, má bezpečne uložené vo svojej vďačnej pamäti." Po Epikurovej smrti sa však všetko v čo veril rapídne zmenilo. Jeho žiaci vyvinuli filozofiu, na ktorej on sám pracoval celý svoj život úplne iným smerom. Epikura počas života málo zaujímali politika a spoločenský život. Jeho mottom bolo „Ži v tajnosti!“.Jeho následníci si ho „trošku“ pozmenili. Ich mottom bolo>ži pre tento okamih