Viedenský kruh. Názov novopozitivizmus nebýval prijímaný všeobecne. Niektorí vyznavači tohto smeru dávajú prednosť označeniu “logický pozitivizmus”, alebo “logický empirizmus”, alebo “vedecký empirizmus”, alebo sa vyhýbajú akémukoľvek označeniu či pomenovaniu zdôrazňujúc svoju “filozofickú neutralitu”. Novopozitivizmus vznikal zvlášť v 20. a 30. rokoch a čerpal z tradícií predchádzajúceho pozitivistického obdobia. Tieto tradície boli zvlášť silné v Nemecku a Rakúsku, ako aj v anglosaských zemiach. Nie je iste náhodné, že jednýmz najaktívnejších ohnisiek nevopozitivzmu bol tzv. “viedenský kruh”, členovia ktorého založili v roku 1928 k popularizácií a rozširovaniu svojich názorov “Združenie Ernsta Macha”. Vedľa tejto skupiny sa vytvorila rada ďalších skupínPre všetky tieto skupiny novopozitivistov bola charakteristická veľmi čulá medzinárodne spolupráca, vzájomná výmera názorov, živá a často bojovná diskusia.“Viedenský kruh”, jedno z najagilnejších centier novopozitivizmu, vznikol v 20. rokoch zo seminára Mórica Schlicka, ktorý bol profesorom filozofie induktívnych vied na viedenskej univerzite. (Katedra filozofie induktívnych vied bola v 90. rokoch zriadená pre E. Macha.

Schlick bol vtedy nielen ideovým pokračovateľom,ale aj nástupcom Machovým).Okolo Schlicka sa sústredila skupina filozofov a prírodovedcov, zaujímajúcich sa o filozofiu. Schlick sám vyštudoval fyziku a svoju doktorskú dizertáciu napísal u Maxa Planca, teda u jediného za zakladateľov modernej fyziky. Schôdzok “kruhu” sa zúčastnil lmedzi iným matematikovia Hans Hahn a K. Godel, sociológ Meurath, historik V. Kraft, fyzik Ph. Frank, ktorý dochádzal z Prahy, kde bol profesorom fyziky na pražskej nemeckej univerzite a celý rad iných prírodovedcov. Avšak i “filozofovia” R. Carnap, F. Waismann, E. Zilsel a niektorí ďaľší boli školenými matematikmi alebo mali značné prírodovedecké znalosti. Z ďaľších členov,alebo účastníkov “kruhu” je potrebné menovať T. Radakoviča, G. Bergmanna, H. Feilga. K “viedenskému kruhu” sa rýchlo pridružil rad ďaľších skupín a jednotlivcov. Z nich mala ku “kruhu” najbližšie početná berlínka skupina, združená v “Spoločnosti pre empirickú filozofiu” (neskoršie premenovaná na “Spoločnosť prevedeckú filozofiu”). Vedúcimi predstaviteľmi tejto skupiny boli H. Reichenbach, W. Dubislav a ďalej K. Grelling, C.G. Hempel, K. Lewin, W. Kohler a i. Viedenské “Združenie Ernsta Macha” spolu s berlínskou “Spoločnosťou” vydávalo spoločný časopis “Erkenntnis” (Poznanie), ktorý vychádzal z 30. rokoch a ktorý bol vlastne oficiálnym orgánom logických pozitivistov.K rakúskym a nemeckým novopozitivistom mali veľmi blízko stúpenci tzv. Ivovsko - varšavskej školy v Poľsku. Títo poľskí filozofi mali však samostatné tradície a vyvíjali sa celkom na “viedenskom kruhu”, prispeli naopak značne svojimi ideami k vývoju niektorých rakúskych a nemeckých novopozitivistov.

Boli to zvlášť niektoré princípy Ivovsko - varšavskej školy, ktorá značne podnietili neskoršiu “sématickú orientáciu” novopozitivizmu. Väčšinou to boli žiaci K. Twardowského. Vynikajúcimi predstaviteľmi tejto školy boli logici a filozofovia J. Lukasiewicz, T. Kotarbinski, S. Lesniewski, K. Ajdukiewicz, A. Tarski, M. Kokoszynska, S. Jaskowski, H. Mehlberg a i.Vedľa týchto väčších skupín novopozitivistov bol v iných zemiach rad skupín menších, Z nich mali väčší vplyv zvlášť skupiny v anglosaských a škandinávskych zemiach. Diskusií “viedenského kruhu” sa napr. zúčastňoval anglický filozof A. J. Ayer, fínsky filozof a psychológ E. Kaila. Z ďaľších významných filozofov severských zemí mali veľmi blízko k logickému pozitivizmu Dán J. Joergensen, Švéd A. Petzäll a i. Je treba dodať, že aj u nás v Československu mali logickí pozitivisti stúpencov.Jeden z najaktívnejších členov “viedenského kruhu” Rudolf Carnap bol od r. 1931 profesorom na prírodovedeckej fakulte pražskej nemeckej univerzity, kde taktiež pôsobil fyzik a pozitivista Philip Frank.Novopozitivizmus bol značne populárny v širokých kruhoch inteligencie pre svoj laický charakter, pre svoj radikálny antimetafyzický postoj. Určité sympatie pre novopozitivizmus priniesla aj tá okolnosť, že väčšina jeho stúpencov v stredoerópskych zemiach bola orientovaná protifašisticky alebo prenasledovaná nemeckým nacizmom. Už Hitlerov nástup k moci v Nemecku v r. 1933 spôsobil určité ochromenie berlínskej “Spoločnosti”.

Okupácia Rakúska, Československa a Poľska v r. 1938 - 1939 viedla k faktickej likvidácií najsilnejších centier novopozitivizmu. Najvýznamnejší predstavitelia novopozitivizmu, napr. Carnap, Reichanbach, Frank, von Mises, Popper, Feigl a veľký rad iných, emigrovali do Ameriky a do Anglicka. Niektorí zomreli v nacistických koncentračných táboroch.Je treba ešte pripomenúť, že mnohí z rakúskych a nemeckých novopozitivistov, napr. Schlick, Feigl a i. odchádzali už pred r. 1938 a prijímali katedry filozofie na amerických univerzitách. Časopis “Erkenntnis” (Poznanie), ktorý bol spoločným orgánom viedenskej a berlínskej skupiny, presídlil v r. 1938 do Holandska a krátko potom do Ameriky. V Chicagu, ktoré sa stalo novým centrom novopozitivizmu, začala vychádzať Medzinárodná encyklopédia zjednotenej vedy (International Encyklopedia of United Science) a neskoršie bol rad ďaľších časopisov a spisov.Dnes sa k novopozitivizmu hlási celý rad filozofických časopisov v rôznych západoeurópskych krajinách aj v Amerike, sú vydávané stovky spisov a publikácií. Novopozitivisti užívali pri označení svojho filozofického stanoviska najčastejšie pojem logicky empirizmus. Tým vyjadrovali, že sa usilujú o spojenie dvoch základných princípov: princípu empirizmu a princípu logickej analýzy. Práve princíp logickej analýzy považovali novopozitivisti za najpodstatnejší porostriedok, s ktorým po prvé vstupujú na filozofickú arénu. To napr. zdôrazňuje programová publikácia “viedenského kruhu” nazvaná “vedecké chápanie sveta” , vyjadrená vo Viedni v r. 1929 (Wissenschaftliche Weltauffassung: Der Wiener Kreis.)

V tomto spise vydanom “Združením Ernsta Macha”, sa novopozitivisti hlásia k tradícií Machovho empirizmu, ktorý však chcú obohatiť logickou metódou analýzy. Podobne prahlasuje Moritz Schlick v štúdií Obrat vo filozofií (vydanej v 1. ročníku časopisu Erkenntnis), že už dozrel čas k odstráneniu neplodných sporov filozofických systémov, k vyhnaniu pseudoproblémov z filozofie. Prostriedkom, ktorý je v stave uskutočniť obrat vo filozofii, je aparát, ktorý poskytuje moderná matematická logika, ak aj nové chápanie logiky, značne odlišné od starej, tradičnej aristotelovskej logiky. Rudolf Carnap vyhlasuje logiku za metódu filozofovania. Je však treba pripomenúť, že metóda logickej analýzy nie je výtvorom novopozitivistov. A taktiež je treba v tejto súvislosti pripomenúť, že moderná logika vznikla celkom nezávisle na snahách novopozitivistov. Nedá sa však poprieť, že niektorí významní logikovia, mali blízko k novopozitivizmu a že naopak, niektorí logickí pozitivisti prispeli k pokroku modernej logiky.Novopozitivisti sa usilovali použiť logickú analýzu ako prostriedok k “očisteniu filozofie” od metafyzických pseudoproblémov”.