Taký pokus však urobil dávno pred vznikom “Viedenského kruhu”, Rakúšan Ludwig Wittgenstein, ktorý žil dlhé roky v Anglii a ktorý vyložil výsledky svojho uvažovania v neveľkom avšak myšlienkove obsažnom spise “Tractatus logico - philosophicus”. (Wittgesteinov “Logicko-filozofický traktát” vyšiel po prvé v r.1921; je písaní ako séria číslovaných a deklaratívne uvádzaných téz, vyjadrovaných spravidla veľmi lakonicky. Je to jediné filozofické dielo, ktoré Wittgenstein sám vydal. Až po jeho smrti boli z jeho pozostalosti vydané v roku 1953 filozofické úvahy, ktoré sa zachovali v rukopise). Najvýznamnejšie princípy, ktoré neskôr začali rozširovať novopozitivisti, sú vlastne už obsiahnuté vo Wittgensteinovom “Traktáte”. Wittegenstein:1) redukoval úlohu filozofie na logickú analýzu jazyka2) považoval filozofiu nie za vedu, teóriu, ale za činnosť vedúcu k logickému objasneniu zmyslu vedeckého myslenia3) formuloval princíp verifikácie, ktorý pozdejšie zohral značnú úlohu pri rozpracovaní stanoviska logického pozitivizmu4) predviedol striktné rozlíšenie analytických viet od syntetických viet, atď.. Wittgensteinov “Traktát” mal mimoriadne silný vplyv na ustanovenie základných princípov logického pozitivizmu, bol považovaný za základné a klasické dielo, a preto taktiež horlivo študovaný.

Zvlášť vo “viedenskom kruhu” bol “Traktát” propagovaný. Bol predmetom mnohých diskusií a mnohí členovia kruhu rozvádzali Wittgensteinove myšlienky iba v novom terminologickom šate.Wittgensteinov “Traktát” je preniknutý zjavom subjektívne idealistickou tendenciou, ktorá sa do značnej miery približuje solipsizmu. Túto tendenciu ešte viac podčiarkoval v ďalšej etape zvlášť Rudolf Carnap. Rudolf Carnap (1891 – 1970)Aj Carnap vychádza z chápania filozofie ako logickej analýzy jazyka, predovšetkým vo svojej knihe “Der logische Aufbau der Welt”, Berlin 1928 ( “Logická výstavba sveta”)V nej Carnap nadväzuje na subjektívne idealistický empirizmus Ernsta Macha a iných pozitivistov a rozvádza tzv. konštitučnú teóriu. Konštituovať určitý objekt znamená podľa Carnapa, redukovať ho na iné objekty, t.j. formulovať všeobecné pravidlá ukazujúce na metódy, ktorými môžu byť výroky obsahujúce meno prvého objektu nahradené ekvivalentnými výrokmi, ktoré ich neobsahujú. Konštituovanie pojmov je veľmi dôležitá operácia, ktorá nám môže prispieť k objasneniu niektorých vzťahov medzi pojmami v medziach určitého pojmového systému vedy. Tak napr. je možné konštituovať pojem “zrýchlenie” pomocou pojmov “prírastok rýchlosti” a “čas”, “rýchlosť” je možné definovať pomocou pojmov “dráha” a “čas” atď. Opačnou operáciou vzhľadom ku konštitúcii je redukcia.

Carnap sa pokúša o zdôvodnenie celého “konštitučného systému”, ktorým chce dokázať “logickú výstavbu skutočnosti”.Základom tohto konštitučného systému sú pre Carnapa zážitky vlastnej psychiky. Na tejto základni buduje potom pojmy fyzikálnych objektov,pojmy o cudzej psychike a pojmy o kultúrnych objektoch.Sám Carnap označuje toto svoje gnozeologické východisko ako “metodický solipsizmus”. Zdôrazňuje však, že tento metodický solipsizmus nesmie byť chápaný v metafyzickom zmysle a dodáva, že jeho “konštitučná teória” zostáva v spore materializmu a idealizmu neutrálnou. Stanovisko Carpanovo v mnohom pripomína starší pozitivizmus Machov, Averiánov, ich rozklad sveta na “elementy”, t. j. pôžitky a výstavbu objektívneho sveta z týchto subjektívnych elementov. Mach a jeho vstúpenci vychádzali z diskrétnych kvalitatívnych elementov, pôžitkov, chápaných v psychologickom zmysle. Carnap tento obraz ešte trochu mení svojim zdôraznením, že tieto “elementy” sú vlastné výsledkom rozvinutej abstrakcie, nie sú teda “prvotné” v gnozeologickom zmysle.

Za prvotné považuje určité totality zážitkov, ktoré nemožno ďalej rozložiť a ktoré nazývame “elementárne zážitky”. Na podklade týchto elementárnych zážitkov Carnap “konštituuje” pojmy vlastnej psychiky a vedie túto konštitúciu k Vyšším stupňom”, t. j. ku konštrukcii fyzikálneho sveta, a ďalej sveta “cudzej psychiky”. Ani pri rekonštrukcii zážitkov iných ľudí, ako hovorí Carnap, neopúšťame nikdy “bázu vlastnej psychiky”.Toto stručné vykreslenie obsahu Carnapovej “konštrukčnej” teórie je iste dostatočným svedectvom, že pod novou terminológiou vystupujú s určitým väčšími či menšími modifikáciami starej koncepcie subjektívneho idealizmu.Niektorí logickí pozitivisti sa preto snažili toto zjavné príbuzenstvo novopozitivizmu s tradičnými princípmi subjektívneho idealizmu poprieť alebo aspoň zamaskovať. Vo “viedenskom kruhu” to bol zvlášť Moritz Schlick, ktorý niekoľkokrát vystúpil proti “radikálnejšiemu” t. j. otvorené subjektivistickému stanovisku Carnapovmu a Neurathovmu. Snažil sa napr. dokázať (zvlášť vo svojej stati “Pozitivizmus a realizmus”, publikovanej v 3.ročníku časopisu “Poznanie”), že pozitivizmus “viedenského kruhu”, ktorý sám označoval ako “konzekventný empirizmus” nemá nič spoločné so subjektivisticky a idealisticky chápaným pozitivizmom, dajme tomu so známou “Filozofickom akoby” Hansa Vaihingera (Die Philosophie des Als Ob)

“Pozitivizmus a realizmus nie sú žiadne protiklady” prehlasoval Schlick, “kto uzná náš základný princíp, musí byť dokonca empirickým realistom”. Avšak Schlickovo uznanie “vnútorného sveta” , alebo “reality”, nie je poznaním k materialistickému stanovisku, je len pozitivistickým uznaním “reality”. Pre Schlicka je tvrdenie o existencii transcendetného (t. j. koniec koncov na poznávajúcom subjekte nezávislého) vnútorného sveta “tvrdením metafyzickým a preto nezmyselným” (sinnleer), rovnako ako opačné tvrdenie, t. j. popieranie existencie vnútorného sveta. Tvrdenie o existencii objektívneho sveta, ako zdôrazňuje Schlick, nie je ani pravdivé ani nepravdivé, ale jednoducho nemá zmysel. Nedorozumenie bolo spôsobené tým, že protivníci pozitivizmu prehliadli rozdiel medzi nepravdivosťou a bezmyselnosťou určitých výrokov.Pozitivista, uzatvára Schlick, nehovorí metafyzikom: “Vaše slová sú nepravdivé”, ale tvrdí “Vaše slová o ničom nehovoria”. Neodporuje im (a neodporuje ani materialistickej ani idealistickej metafyzike “,ktorej spor považuje za nezmyselný a zbytočný), ale im hovorí iba: “Ja vám nerozumiem.”Ďalší vývoj novopozitivizmu obrátil pozornosť, predovšetkým Carnapovým pričinením, k problémom skladby vedeckého jazyka.

Preto taktiež býva táto etapa vo vývoji logického pozitivizmu označovaná ako “etapa logickej syntaxe”, kým ďalšia etapa, rozvinutá vlastne až po rozpad “viedenského kruhu”, býva nazývaná “sémantickým obdobím”.Obe etapy však spolu súvisia, v popredí pozornosti stojí stále logická analýza jazyka, i keď sa niektoré aspekty tejto analýzy menia.Logická analýza je pre Carnapa a ostatných novopozitivistov základným prostriedkom k prekonaniu metafyziky. Určitý jazyk je charakterizovaný jednak slovným fondom, jednak syntaxou, t. j. súborom pravidiel tvorenia viet. Vedy môžu byť pravdivé alebo nepravdivé. Takúto hodnotu možno pripísať iba tým vetám, ktoré majú zmysel. Určitý rad slov môže zdanlivo vyzerať ako veta, ktorá má zmysel, v skutočnosti však zmysel nemá. Carnap hovorí takým radom slov, “zdanlivé vety” alebo “pseudovety”. Jeho základnou tézou je, že vety metafyziky sú iba takými “zdanlivými vetami”. “Zdanlivé vety” môžu obsahovať buď “metafyzické slová” bez významu, napr. termíny : “idea”, “absolutno”, “vec o sebe”, “podstata”, “Boh” a pod., alebo môžu vzniknúť porušením pravidiel syntaxe. Carnap uvádza často citovaný príklad: “Caesar je a”. Tento rad slov je porušením pravidiel syntaxe. Inokedy sú utvárané vety zdanlive v plnom súlade s pravidlami syntaxe, avšak aj napriek tomu nemajú zmysel. Sem patrí často uvádzaný príklad. “Caesar je prvočíslo.”

Prvočíslo je však vlastnosťou čísel a nemôže byť teda vzťahované na človeka, už či v kladnom alebo zápornom zmysle. Preto je uvedený rad slov len “zdanlivou vetou”. Carnap sa snaží dokázať, že “podobnými zdanlivými vetami” sú aj vety metafyziky i keď ich nezmyselnosť nie je úplne tak nápadná ako v uvedených príkladoch. “Zdanlivé vety” metafyziky neslúžia k zobrazeniu večných obsahov, či už jestvujúcich (a tak sú to vety pravdivé), či už nejestvujúcich (tak sú to vety nepravdivé), ale k výrazu “životného citu”. Metafyzika je, ako tvrdí Carnap, výrazom životných pocitov ako je ním napr. hudba.Základným spisom “syntaktickej” etapy vo vývoji logického pozitivizmu je Logická syntax jazyka (Logische Syntax der Sprache), vydaná v roku 1934. Carnap tu využíva niektorých myšlienok “matematiky” nemeckého matematika a logika Hilberta, v nich sa neprihliada k významu matematických symbolov a formulí a v nich sú tieto symboly a formuly čisto formalistickým spôsobom, sú to vety pravdivé) či už nejestvujúcich (tak sú to vety nepravdivé), ale k výrazu “životného citu”.

Metafyzika je, ako tvrdí Carnap, výrazom životných pocitov ako je ním napr. hudba.Základným spisom “syntaktickej” etapy vo vývoji logického pozitivizmu je Logická syntax jazyka (Logische Syntax der Sprache), vydaná v roku 1934. Carnap tu využíva niektorých myšlienok “matematiky” nemeckého matematika a logika Hilberta, v nich sa neprihliada k významu matematických symbolov a formulí a v nich sú tieto symboly a formuly, t. j. ako napísané figúry, ktoré možno transformovať podľa istých pravidiel. V podobných intenciách rozvíjali niektorí poľskí logikovia, zvlášť Lukasiewicz, Lesniewski a Tarski a i. svoju “metalogiku”. V zhode s tým chápe syntax ako čiste formálnu teóriu jazykových značiek a hlavne teóriu kompozície týchto značiek na vety, teórie, dôkazy a pod.Carnap zavádza čisto formalistické chápanie filozofie. Je v tomto zmysle omnoho radikálnejší, ako bol Wittgenstein, ktorý ešte vo svojom “Traktáte” uvažoval o objektoch, o faktoch, o zmysle viet a ktorý dokonca uvažoval o vetách ako o obraze reality. Carnapova “logická syntax” sa zaoberá výhradne symbolmi a formálnymi pravidlami ich kompozície bez zreteľa k zmyslu symbolov. Pritom možno tieto symboly konštruovať ľubovoľne a ľubovoľne voliť určitý systém pravidiel.

To je zmysel Carnapovho princípu tolerancie, ktorý jasne ukazuje nielen formalistický, ale taktiež konvencionalistický charakter jeho úvah. Princíp tolerancie znamená, že máme úplnú slobodu pri voľbe jazykových prostriedkov (symbolov), ako aj pravidiel pre konštrukciu viet a pravidiel pre transformáciu (“pravidiel enferencie”). Carnap sa zrieka tradičného postupu, podľa ktorého sa najprv uvažovalo o význame základných symbolov a až potom sa skúmalo, aké pravidlá, aké vety a inferencie sú logicky korektné v súlade s daným významom. Navrhuje opačný postup: “V logike nieto morálky. Každý človek má svoju slobodu pri výstavbe svojej vlastnej logiky, t. j. svojej vlastnej forme jazyka, ako si sám praje. Všetko, čo je na ňom požadované, ak si praje o tom, diskutovať, je to, že musí jasne vytýčiť svoje metódy a podať syntaktické pravidlá miesto filozofických argumentov”(Carnap, Logical Syntax of Language, London 1937, p. 52). Carnap taktiež sám demonštruje tento postup tak, že uvažuje o syntaxi dvoch umele zostrojených symbolických rečí, ktoré užívajú miesto slov symbolov.

Tento postup Rudolfa Carnapa vedie koniec koncov k tomu, že logika myslenie je prehlásená za ľubovoľnú konštrukciu ľudského rozumu.V ďalšom vývoji bol Carnap nútený od tohto krajne subjektivistického a konvencionalistického stanoviska ustúpiť. Táto zmena stanoviska sa uskutočnila pri prechode k “sémantickej etape” logického pozitivizmu. Sémanatické metódy sú v istom zmysle protikladné metódam syntaktickým. Ak že pri syntaktickej metóde bolo možno ľubovoľne voliť jazykové prostriedky a pravidlá inferencie a až potom stanoviť význam jednotlivých symbolov, tak pri sémentickej metóde je nutné najskôr stanoviť symboly a pravidlá pravdivosti viet a až potom z toho odvodiť syntaktické pravidlá pravdivosti viet a až potom z toho odvodiť syntaktické pravidlá.K tejto zmene orientácie na sémantickú problematiku priviedli Carnapa a iných novopozitivistov zvlášť práce poľských logikov, zvlášť na Tarského štúdiu Pojem pravdy v jazykoch deduktívnych vied, v ktorej podáva tzv. sémantickú definíciu pravdy, ako aj pokus o riešenie tzv. sémantických antimónií.