Novopozitivizmus

Viedenský kruh. Názov novopozitivizmus nebýval prijímaný všeobecne. Niektorí vyznavači tohto smeru dávajú prednosť označeniu “logický pozitivizmus”, alebo “logický empirizmus”, alebo “vedecký empirizmus”, alebo sa vyhýbajú akémukoľvek označeniu či pomenovaniu zdôrazňujúc svoju “filozofickú neutralitu”. Novopozitivizmus vznikal zvlášť v 20. a 30. rokoch a čerpal z tradícií predchádzajúceho pozitivistického obdobia. Tieto tradície boli zvlášť silné v Nemecku a Rakúsku, ako aj v anglosaských zemiach. Nie je iste náhodné, že jednýmz najaktívnejších ohnisiek nevopozitivzmu bol tzv. “viedenský kruh”, členovia ktorého založili v roku 1928 k popularizácií a rozširovaniu svojich názorov “Združenie Ernsta Macha”. Vedľa tejto skupiny sa vytvorila rada ďalších skupínPre všetky tieto skupiny novopozitivistov bola charakteristická veľmi čulá medzinárodne spolupráca, vzájomná výmera názorov, živá a často bojovná diskusia.“Viedenský kruh”, jedno z najagilnejších centier novopozitivizmu, vznikol v 20. rokoch zo seminára Mórica Schlicka, ktorý bol profesorom filozofie induktívnych vied na viedenskej univerzite. (Katedra filozofie induktívnych vied bola v 90. rokoch zriadená pre E. Macha.

Schlick bol vtedy nielen ideovým pokračovateľom,ale aj nástupcom Machovým).Okolo Schlicka sa sústredila skupina filozofov a prírodovedcov, zaujímajúcich sa o filozofiu. Schlick sám vyštudoval fyziku a svoju doktorskú dizertáciu napísal u Maxa Planca, teda u jediného za zakladateľov modernej fyziky. Schôdzok “kruhu” sa zúčastnil lmedzi iným matematikovia Hans Hahn a K. Godel, sociológ Meurath, historik V. Kraft, fyzik Ph. Frank, ktorý dochádzal z Prahy, kde bol profesorom fyziky na pražskej nemeckej univerzite a celý rad iných prírodovedcov. Avšak i “filozofovia” R. Carnap, F. Waismann, E. Zilsel a niektorí ďaľší boli školenými matematikmi alebo mali značné prírodovedecké znalosti. Z ďaľších členov,alebo účastníkov “kruhu” je potrebné menovať T. Radakoviča, G. Bergmanna, H. Feilga. K “viedenskému kruhu” sa rýchlo pridružil rad ďaľších skupín a jednotlivcov. Z nich mala ku “kruhu” najbližšie početná berlínka skupina, združená v “Spoločnosti pre empirickú filozofiu” (neskoršie premenovaná na “Spoločnosť prevedeckú filozofiu”). Vedúcimi predstaviteľmi tejto skupiny boli H. Reichenbach, W. Dubislav a ďalej K. Grelling, C.G. Hempel, K. Lewin, W. Kohler a i. Viedenské “Združenie Ernsta Macha” spolu s berlínskou “Spoločnosťou” vydávalo spoločný časopis “Erkenntnis” (Poznanie), ktorý vychádzal z 30. rokoch a ktorý bol vlastne oficiálnym orgánom logických pozitivistov.K rakúskym a nemeckým novopozitivistom mali veľmi blízko stúpenci tzv. Ivovsko - varšavskej školy v Poľsku. Títo poľskí filozofi mali však samostatné tradície a vyvíjali sa celkom na “viedenskom kruhu”, prispeli naopak značne svojimi ideami k vývoju niektorých rakúskych a nemeckých novopozitivistov.

Boli to zvlášť niektoré princípy Ivovsko - varšavskej školy, ktorá značne podnietili neskoršiu “sématickú orientáciu” novopozitivizmu. Väčšinou to boli žiaci K. Twardowského. Vynikajúcimi predstaviteľmi tejto školy boli logici a filozofovia J. Lukasiewicz, T. Kotarbinski, S. Lesniewski, K. Ajdukiewicz, A. Tarski, M. Kokoszynska, S. Jaskowski, H. Mehlberg a i.Vedľa týchto väčších skupín novopozitivistov bol v iných zemiach rad skupín menších, Z nich mali väčší vplyv zvlášť skupiny v anglosaských a škandinávskych zemiach. Diskusií “viedenského kruhu” sa napr. zúčastňoval anglický filozof A. J. Ayer, fínsky filozof a psychológ E. Kaila. Z ďaľších významných filozofov severských zemí mali veľmi blízko k logickému pozitivizmu Dán J. Joergensen, Švéd A. Petzäll a i. Je treba dodať, že aj u nás v Československu mali logickí pozitivisti stúpencov.Jeden z najaktívnejších členov “viedenského kruhu” Rudolf Carnap bol od r. 1931 profesorom na prírodovedeckej fakulte pražskej nemeckej univerzity, kde taktiež pôsobil fyzik a pozitivista Philip Frank.Novopozitivizmus bol značne populárny v širokých kruhoch inteligencie pre svoj laický charakter, pre svoj radikálny antimetafyzický postoj. Určité sympatie pre novopozitivizmus priniesla aj tá okolnosť, že väčšina jeho stúpencov v stredoerópskych zemiach bola orientovaná protifašisticky alebo prenasledovaná nemeckým nacizmom. Už Hitlerov nástup k moci v Nemecku v r. 1933 spôsobil určité ochromenie berlínskej “Spoločnosti”.

Okupácia Rakúska, Československa a Poľska v r. 1938 - 1939 viedla k faktickej likvidácií najsilnejších centier novopozitivizmu. Najvýznamnejší predstavitelia novopozitivizmu, napr. Carnap, Reichanbach, Frank, von Mises, Popper, Feigl a veľký rad iných, emigrovali do Ameriky a do Anglicka. Niektorí zomreli v nacistických koncentračných táboroch.Je treba ešte pripomenúť, že mnohí z rakúskych a nemeckých novopozitivistov, napr. Schlick, Feigl a i. odchádzali už pred r. 1938 a prijímali katedry filozofie na amerických univerzitách. Časopis “Erkenntnis” (Poznanie), ktorý bol spoločným orgánom viedenskej a berlínskej skupiny, presídlil v r. 1938 do Holandska a krátko potom do Ameriky. V Chicagu, ktoré sa stalo novým centrom novopozitivizmu, začala vychádzať Medzinárodná encyklopédia zjednotenej vedy (International Encyklopedia of United Science) a neskoršie bol rad ďaľších časopisov a spisov.Dnes sa k novopozitivizmu hlási celý rad filozofických časopisov v rôznych západoeurópskych krajinách aj v Amerike, sú vydávané stovky spisov a publikácií. Novopozitivisti užívali pri označení svojho filozofického stanoviska najčastejšie pojem logicky empirizmus. Tým vyjadrovali, že sa usilujú o spojenie dvoch základných princípov: princípu empirizmu a princípu logickej analýzy. Práve princíp logickej analýzy považovali novopozitivisti za najpodstatnejší porostriedok, s ktorým po prvé vstupujú na filozofickú arénu. To napr. zdôrazňuje programová publikácia “viedenského kruhu” nazvaná “vedecké chápanie sveta” , vyjadrená vo Viedni v r. 1929 (Wissenschaftliche Weltauffassung: Der Wiener Kreis.)

V tomto spise vydanom “Združením Ernsta Macha”, sa novopozitivisti hlásia k tradícií Machovho empirizmu, ktorý však chcú obohatiť logickou metódou analýzy. Podobne prahlasuje Moritz Schlick v štúdií Obrat vo filozofií (vydanej v 1. ročníku časopisu Erkenntnis), že už dozrel čas k odstráneniu neplodných sporov filozofických systémov, k vyhnaniu pseudoproblémov z filozofie. Prostriedkom, ktorý je v stave uskutočniť obrat vo filozofii, je aparát, ktorý poskytuje moderná matematická logika, ak aj nové chápanie logiky, značne odlišné od starej, tradičnej aristotelovskej logiky. Rudolf Carnap vyhlasuje logiku za metódu filozofovania. Je však treba pripomenúť, že metóda logickej analýzy nie je výtvorom novopozitivistov. A taktiež je treba v tejto súvislosti pripomenúť, že moderná logika vznikla celkom nezávisle na snahách novopozitivistov. Nedá sa však poprieť, že niektorí významní logikovia, mali blízko k novopozitivizmu a že naopak, niektorí logickí pozitivisti prispeli k pokroku modernej logiky.Novopozitivisti sa usilovali použiť logickú analýzu ako prostriedok k “očisteniu filozofie” od metafyzických pseudoproblémov”.
Taký pokus však urobil dávno pred vznikom “Viedenského kruhu”, Rakúšan Ludwig Wittgenstein, ktorý žil dlhé roky v Anglii a ktorý vyložil výsledky svojho uvažovania v neveľkom avšak myšlienkove obsažnom spise “Tractatus logico - philosophicus”. (Wittgesteinov “Logicko-filozofický traktát” vyšiel po prvé v r.1921; je písaní ako séria číslovaných a deklaratívne uvádzaných téz, vyjadrovaných spravidla veľmi lakonicky. Je to jediné filozofické dielo, ktoré Wittgenstein sám vydal. Až po jeho smrti boli z jeho pozostalosti vydané v roku 1953 filozofické úvahy, ktoré sa zachovali v rukopise). Najvýznamnejšie princípy, ktoré neskôr začali rozširovať novopozitivisti, sú vlastne už obsiahnuté vo Wittgensteinovom “Traktáte”. Wittegenstein:1) redukoval úlohu filozofie na logickú analýzu jazyka2) považoval filozofiu nie za vedu, teóriu, ale za činnosť vedúcu k logickému objasneniu zmyslu vedeckého myslenia3) formuloval princíp verifikácie, ktorý pozdejšie zohral značnú úlohu pri rozpracovaní stanoviska logického pozitivizmu4) predviedol striktné rozlíšenie analytických viet od syntetických viet, atď.. Wittgensteinov “Traktát” mal mimoriadne silný vplyv na ustanovenie základných princípov logického pozitivizmu, bol považovaný za základné a klasické dielo, a preto taktiež horlivo študovaný.

Zvlášť vo “viedenskom kruhu” bol “Traktát” propagovaný. Bol predmetom mnohých diskusií a mnohí členovia kruhu rozvádzali Wittgensteinove myšlienky iba v novom terminologickom šate.Wittgensteinov “Traktát” je preniknutý zjavom subjektívne idealistickou tendenciou, ktorá sa do značnej miery približuje solipsizmu. Túto tendenciu ešte viac podčiarkoval v ďalšej etape zvlášť Rudolf Carnap. Rudolf Carnap (1891 – 1970)Aj Carnap vychádza z chápania filozofie ako logickej analýzy jazyka, predovšetkým vo svojej knihe “Der logische Aufbau der Welt”, Berlin 1928 ( “Logická výstavba sveta”)V nej Carnap nadväzuje na subjektívne idealistický empirizmus Ernsta Macha a iných pozitivistov a rozvádza tzv. konštitučnú teóriu. Konštituovať určitý objekt znamená podľa Carnapa, redukovať ho na iné objekty, t.j. formulovať všeobecné pravidlá ukazujúce na metódy, ktorými môžu byť výroky obsahujúce meno prvého objektu nahradené ekvivalentnými výrokmi, ktoré ich neobsahujú. Konštituovanie pojmov je veľmi dôležitá operácia, ktorá nám môže prispieť k objasneniu niektorých vzťahov medzi pojmami v medziach určitého pojmového systému vedy. Tak napr. je možné konštituovať pojem “zrýchlenie” pomocou pojmov “prírastok rýchlosti” a “čas”, “rýchlosť” je možné definovať pomocou pojmov “dráha” a “čas” atď. Opačnou operáciou vzhľadom ku konštitúcii je redukcia.

Carnap sa pokúša o zdôvodnenie celého “konštitučného systému”, ktorým chce dokázať “logickú výstavbu skutočnosti”.Základom tohto konštitučného systému sú pre Carnapa zážitky vlastnej psychiky. Na tejto základni buduje potom pojmy fyzikálnych objektov,pojmy o cudzej psychike a pojmy o kultúrnych objektoch.Sám Carnap označuje toto svoje gnozeologické východisko ako “metodický solipsizmus”. Zdôrazňuje však, že tento metodický solipsizmus nesmie byť chápaný v metafyzickom zmysle a dodáva, že jeho “konštitučná teória” zostáva v spore materializmu a idealizmu neutrálnou. Stanovisko Carpanovo v mnohom pripomína starší pozitivizmus Machov, Averiánov, ich rozklad sveta na “elementy”, t. j. pôžitky a výstavbu objektívneho sveta z týchto subjektívnych elementov. Mach a jeho vstúpenci vychádzali z diskrétnych kvalitatívnych elementov, pôžitkov, chápaných v psychologickom zmysle. Carnap tento obraz ešte trochu mení svojim zdôraznením, že tieto “elementy” sú vlastné výsledkom rozvinutej abstrakcie, nie sú teda “prvotné” v gnozeologickom zmysle.

Za prvotné považuje určité totality zážitkov, ktoré nemožno ďalej rozložiť a ktoré nazývame “elementárne zážitky”. Na podklade týchto elementárnych zážitkov Carnap “konštituuje” pojmy vlastnej psychiky a vedie túto konštitúciu k Vyšším stupňom”, t. j. ku konštrukcii fyzikálneho sveta, a ďalej sveta “cudzej psychiky”. Ani pri rekonštrukcii zážitkov iných ľudí, ako hovorí Carnap, neopúšťame nikdy “bázu vlastnej psychiky”.Toto stručné vykreslenie obsahu Carnapovej “konštrukčnej” teórie je iste dostatočným svedectvom, že pod novou terminológiou vystupujú s určitým väčšími či menšími modifikáciami starej koncepcie subjektívneho idealizmu.Niektorí logickí pozitivisti sa preto snažili toto zjavné príbuzenstvo novopozitivizmu s tradičnými princípmi subjektívneho idealizmu poprieť alebo aspoň zamaskovať. Vo “viedenskom kruhu” to bol zvlášť Moritz Schlick, ktorý niekoľkokrát vystúpil proti “radikálnejšiemu” t. j. otvorené subjektivistickému stanovisku Carnapovmu a Neurathovmu. Snažil sa napr. dokázať (zvlášť vo svojej stati “Pozitivizmus a realizmus”, publikovanej v 3.ročníku časopisu “Poznanie”), že pozitivizmus “viedenského kruhu”, ktorý sám označoval ako “konzekventný empirizmus” nemá nič spoločné so subjektivisticky a idealisticky chápaným pozitivizmom, dajme tomu so známou “Filozofickom akoby” Hansa Vaihingera (Die Philosophie des Als Ob)

“Pozitivizmus a realizmus nie sú žiadne protiklady” prehlasoval Schlick, “kto uzná náš základný princíp, musí byť dokonca empirickým realistom”. Avšak Schlickovo uznanie “vnútorného sveta” , alebo “reality”, nie je poznaním k materialistickému stanovisku, je len pozitivistickým uznaním “reality”. Pre Schlicka je tvrdenie o existencii transcendetného (t. j. koniec koncov na poznávajúcom subjekte nezávislého) vnútorného sveta “tvrdením metafyzickým a preto nezmyselným” (sinnleer), rovnako ako opačné tvrdenie, t. j. popieranie existencie vnútorného sveta. Tvrdenie o existencii objektívneho sveta, ako zdôrazňuje Schlick, nie je ani pravdivé ani nepravdivé, ale jednoducho nemá zmysel. Nedorozumenie bolo spôsobené tým, že protivníci pozitivizmu prehliadli rozdiel medzi nepravdivosťou a bezmyselnosťou určitých výrokov.Pozitivista, uzatvára Schlick, nehovorí metafyzikom: “Vaše slová sú nepravdivé”, ale tvrdí “Vaše slová o ničom nehovoria”. Neodporuje im (a neodporuje ani materialistickej ani idealistickej metafyzike “,ktorej spor považuje za nezmyselný a zbytočný), ale im hovorí iba: “Ja vám nerozumiem.”Ďalší vývoj novopozitivizmu obrátil pozornosť, predovšetkým Carnapovým pričinením, k problémom skladby vedeckého jazyka.

Preto taktiež býva táto etapa vo vývoji logického pozitivizmu označovaná ako “etapa logickej syntaxe”, kým ďalšia etapa, rozvinutá vlastne až po rozpad “viedenského kruhu”, býva nazývaná “sémantickým obdobím”.Obe etapy však spolu súvisia, v popredí pozornosti stojí stále logická analýza jazyka, i keď sa niektoré aspekty tejto analýzy menia.Logická analýza je pre Carnapa a ostatných novopozitivistov základným prostriedkom k prekonaniu metafyziky. Určitý jazyk je charakterizovaný jednak slovným fondom, jednak syntaxou, t. j. súborom pravidiel tvorenia viet. Vedy môžu byť pravdivé alebo nepravdivé. Takúto hodnotu možno pripísať iba tým vetám, ktoré majú zmysel. Určitý rad slov môže zdanlivo vyzerať ako veta, ktorá má zmysel, v skutočnosti však zmysel nemá. Carnap hovorí takým radom slov, “zdanlivé vety” alebo “pseudovety”. Jeho základnou tézou je, že vety metafyziky sú iba takými “zdanlivými vetami”. “Zdanlivé vety” môžu obsahovať buď “metafyzické slová” bez významu, napr. termíny : “idea”, “absolutno”, “vec o sebe”, “podstata”, “Boh” a pod., alebo môžu vzniknúť porušením pravidiel syntaxe. Carnap uvádza často citovaný príklad: “Caesar je a”. Tento rad slov je porušením pravidiel syntaxe. Inokedy sú utvárané vety zdanlive v plnom súlade s pravidlami syntaxe, avšak aj napriek tomu nemajú zmysel. Sem patrí často uvádzaný príklad. “Caesar je prvočíslo.”

Prvočíslo je však vlastnosťou čísel a nemôže byť teda vzťahované na človeka, už či v kladnom alebo zápornom zmysle. Preto je uvedený rad slov len “zdanlivou vetou”. Carnap sa snaží dokázať, že “podobnými zdanlivými vetami” sú aj vety metafyziky i keď ich nezmyselnosť nie je úplne tak nápadná ako v uvedených príkladoch. “Zdanlivé vety” metafyziky neslúžia k zobrazeniu večných obsahov, či už jestvujúcich (a tak sú to vety pravdivé), či už nejestvujúcich (tak sú to vety nepravdivé), ale k výrazu “životného citu”. Metafyzika je, ako tvrdí Carnap, výrazom životných pocitov ako je ním napr. hudba.Základným spisom “syntaktickej” etapy vo vývoji logického pozitivizmu je Logická syntax jazyka (Logische Syntax der Sprache), vydaná v roku 1934. Carnap tu využíva niektorých myšlienok “matematiky” nemeckého matematika a logika Hilberta, v nich sa neprihliada k významu matematických symbolov a formulí a v nich sú tieto symboly a formuly čisto formalistickým spôsobom, sú to vety pravdivé) či už nejestvujúcich (tak sú to vety nepravdivé), ale k výrazu “životného citu”.

Metafyzika je, ako tvrdí Carnap, výrazom životných pocitov ako je ním napr. hudba.Základným spisom “syntaktickej” etapy vo vývoji logického pozitivizmu je Logická syntax jazyka (Logische Syntax der Sprache), vydaná v roku 1934. Carnap tu využíva niektorých myšlienok “matematiky” nemeckého matematika a logika Hilberta, v nich sa neprihliada k významu matematických symbolov a formulí a v nich sú tieto symboly a formuly, t. j. ako napísané figúry, ktoré možno transformovať podľa istých pravidiel. V podobných intenciách rozvíjali niektorí poľskí logikovia, zvlášť Lukasiewicz, Lesniewski a Tarski a i. svoju “metalogiku”. V zhode s tým chápe syntax ako čiste formálnu teóriu jazykových značiek a hlavne teóriu kompozície týchto značiek na vety, teórie, dôkazy a pod.Carnap zavádza čisto formalistické chápanie filozofie. Je v tomto zmysle omnoho radikálnejší, ako bol Wittgenstein, ktorý ešte vo svojom “Traktáte” uvažoval o objektoch, o faktoch, o zmysle viet a ktorý dokonca uvažoval o vetách ako o obraze reality. Carnapova “logická syntax” sa zaoberá výhradne symbolmi a formálnymi pravidlami ich kompozície bez zreteľa k zmyslu symbolov. Pritom možno tieto symboly konštruovať ľubovoľne a ľubovoľne voliť určitý systém pravidiel.

To je zmysel Carnapovho princípu tolerancie, ktorý jasne ukazuje nielen formalistický, ale taktiež konvencionalistický charakter jeho úvah. Princíp tolerancie znamená, že máme úplnú slobodu pri voľbe jazykových prostriedkov (symbolov), ako aj pravidiel pre konštrukciu viet a pravidiel pre transformáciu (“pravidiel enferencie”). Carnap sa zrieka tradičného postupu, podľa ktorého sa najprv uvažovalo o význame základných symbolov a až potom sa skúmalo, aké pravidlá, aké vety a inferencie sú logicky korektné v súlade s daným významom. Navrhuje opačný postup: “V logike nieto morálky. Každý človek má svoju slobodu pri výstavbe svojej vlastnej logiky, t. j. svojej vlastnej forme jazyka, ako si sám praje. Všetko, čo je na ňom požadované, ak si praje o tom, diskutovať, je to, že musí jasne vytýčiť svoje metódy a podať syntaktické pravidlá miesto filozofických argumentov”(Carnap, Logical Syntax of Language, London 1937, p. 52). Carnap taktiež sám demonštruje tento postup tak, že uvažuje o syntaxi dvoch umele zostrojených symbolických rečí, ktoré užívajú miesto slov symbolov.

Tento postup Rudolfa Carnapa vedie koniec koncov k tomu, že logika myslenie je prehlásená za ľubovoľnú konštrukciu ľudského rozumu.V ďalšom vývoji bol Carnap nútený od tohto krajne subjektivistického a konvencionalistického stanoviska ustúpiť. Táto zmena stanoviska sa uskutočnila pri prechode k “sémantickej etape” logického pozitivizmu. Sémanatické metódy sú v istom zmysle protikladné metódam syntaktickým. Ak že pri syntaktickej metóde bolo možno ľubovoľne voliť jazykové prostriedky a pravidlá inferencie a až potom stanoviť význam jednotlivých symbolov, tak pri sémentickej metóde je nutné najskôr stanoviť symboly a pravidlá pravdivosti viet a až potom z toho odvodiť syntaktické pravidlá pravdivosti viet a až potom z toho odvodiť syntaktické pravidlá.K tejto zmene orientácie na sémantickú problematiku priviedli Carnapa a iných novopozitivistov zvlášť práce poľských logikov, zvlášť na Tarského štúdiu Pojem pravdy v jazykoch deduktívnych vied, v ktorej podáva tzv. sémantickú definíciu pravdy, ako aj pokus o riešenie tzv. sémantických antimónií.