Pomoc nezamestnaným a bezdomovcom

Sú dobrosrdeční muži a ženy, ktorí sa zaujímajú o životné podmienky chudobných, a uvažujú o tom, ako by sa ich situácia dala zlepšiť. Mnohí sa úprimne snažia nájsť odpoveď na otázku, ako pomôcť nezamestnaným a bezdomovcom, aby aj oni mohli mať prospech z požehnania, ktoré dáva Boh a aby mohli žiť podľa jeho vôle. Len málo pedagógov a štátnikov chápe príčiny zlého stavu súčasnej spoločnosti. Tí, v rukách ktorých je riadenie spoločnosti, nie sú schopní vyriešiť problém chudoby, biedy a rastúcej zločinnosti. Márne sa snažia zabezpečiť dostatočnú zamestnanosť. Keby ľudia viac dbali na naučenia Božieho slova, našli by riešenie problémov, s ktorými si nevedia rady. O otázkach získania práce i o tom, ako pomôcť chudobným, sa môžu veľa naučiť zo Starej zmluvy.

Boží plán s Izraelom

V Božom pláne pre Izrael mala každá rodina domov na vidieku, kde bol dostatok pôdy na obrábanie. (183) Tým získali prostriedky nutné na živobytie a boli motivovaní k užitočnému, aktívnemu a sebestačnému životu. Žiadny ľudský vynález tento plán nevylepšil a nezdokonalil. Bieda a nešťastia, ktoré dnes existujú, sú v značnej miere spôsobené tým, že sa svet odchýlil od tohto Božieho plánu. Keď sa Izrael usadil v Kanaáne, bola zem rozdelená medzi všetok ľud. Výnimkou boli levíti, služobníci svätostánku, ktorí nedostali žiadne územie. V každom kmeni boli spočítané rodiny a každej (126) rodine, podľa počtu jej členov, bola pridelená pôda. Aj keď určitý čas mohol každý so svojím podielom pôdy nakladať ako chcel, nikto nesmel natrvalo vymeniť či predať dedičstvo svojej rodiny. Keď bol schopný svoj podiel pôdy vykúpiť späť, mohol tak kedykoľvek urobiť. Dlhy boli odpustené každý siedmy rok a v päťdesiatom, jubilejnom roku sa všetky pozemky vracali pôvodnému majiteľovi.

Boží príkaz znel: „Zem sa nesmie natrvalo predávať, lebo zem je moja, a vy ste cudzincami a usadlíkmi u mňa. V celej krajine, ktorá je vo vašom vlastníctve, zaručte spätný výkup zeme. Lebo ak brat schudobnie (184) a predá zo svojho vlastníctva, nech predstúpi jeho výkupca, jeho najbližší príbuzný a nech vykúpi, čo jeho brat predal. Ak niekto... zadovážil by si toľko, koľko činí výkupné... znova sa vráti k svojmu vlastníctvu. Ak si však nemôže zadovážiť toľko, aby nahradil to, čo predal, ostane to v rukách kupujúceho až do jubilejného roku.“ (3 Moj 25,23-28)„...a tak posväťte päťdesiaty rok a vyhláste v krajine oslobodenie pre všetkých obyvateľov. Nech vám je to jubilejným rokom, keď každý z vás má sa vrátiť k svojmu vlastníctvu a každý má sa vrátiť ku svojej čeľadi“. (3 Moj 25,10) Tak mala každá rodina zaistené svoje vlastníctvo. Bola to ochrana pred hromadením majetku na jednej strane a chudobou na strane druhej.

Výchova k zručnosti

Vyučiť sa remeslu sa v Izraeli pokladalo za povinnosť. Od otca sa žiadalo, aby svojim synom odovzdal remeselnú zručnosť. (185) I najvýznamnejší muži v Izraeli sa vyučili remeslu. Pre ženu bolo zasa nevyhnutné ovládať práce spojené s vedením domácnosti. Zručnosť a šikovnosť v ich plnení bola poctou pre ženy i z tých najpoprednejších rodín. I v prorockých školách sa vyučovalo rozmanitým remeslám a mnohí zo študentov sa živili prácou svojich rúk. (127)

Ohľaduplnosť voči chudobným

Tieto opatrenia však chudobu celkom neodstránili. Božím úmyslom nebolo, aby celkom vymizla. Chudoba je jedným z Božích prostriedkov rozvoja charakteru. Boh povedal: „Keďže nebudete bez chudobných v krajine, preto ti prikazujem: Ochotne otváraj svoju ruku svojmu bratovi, biednemu i chudobnému v krajine!“ (5 Moj 15,11)„Ak by bol niekto spomedzi tvojich bratov chudobný v niektorom z tvojich miest v tvojej krajine, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh, nezatvrdzuj svoje srdce a nezavieraj ruku pred svojím chudobným bratom, ale štedre mu otvor svoju ruku a požičaj mu nadostač toho, v čom má nedostatok!“ (5 Moj 15,7.8)„Ak tvoj brat schudobnie a nevládze sa udržať pri tebe, ty mu vypomôž; nech žije pri tebe ako cudzinec a usadlík.“ (3 Moj 25,35)„Keď budete žať úrodu svojej krajiny, nezožni úplne okraj svojho poľa.“ (3 Moj 19,9) „Keď budeš žať na svojom poli a zabudneš na poli snop, nevracaj sa vziať ho... Keď budeš obíjať svoju olivu, neprezeraj po sebe vetvy... Keď budeš oberať vinicu, nepaberkuj za sebou; nech to ostane cudzincovi, sirote a vdove.“ (5 Moj 24,19-21) (186) Nikto sa nemusí báť, že štedrosť ho privedie na mizinu.

Poslušnosť Božím nariadeniam určite vedie k blahobytu. Boh povedal: „...lebo pre toto ti bude žehnať Hospodin, tvoj Boh, pri každom tvojom diele a pri každom tvojom podujatí....budeš požičiavať mnohým národom, ale ty sám si nebudeš požičiavať; budeš vládnuť nad mnohými národmi, ale ony nebudú vládnuť nad tebou.“ (5 Moj 15,10.6)

Zásady obchodovania

Božie slovo neschvaľuje postup, ktorým sa jedna skupina ľudí obohacuje tým, že utláča a pôsobí utrpenie druhým. Učí nás, aby sme sa pri každom svojom obchodnom (128) rokovaní vžili do postavenia tých, s ktorými obchodujeme. Nemáme sledovať len svoje vlastné záujmy, ale tiež záujmy iných. Ten, kto využíva nešťastie druhého vo svoj prospech, alebo kto sa snaží pre seba ťažiť zo slabosti a neschopnosti druhého, prestupuje zásady i prikázania Božieho slova. „Neprekrúcaj právo cudzinca ani siroty a neber do zálohu vdovine šaty.“ (5 Moj 24,17) „Ak požičiaš niečo svojmu blížnemu, nevkroč do jeho domu vziať si niečo do zálohu. Postoj vonku a muž, ktorému požičiavaš, nech ti záloh vynesie von. A ak je to chudobný muž, (187) nechoď spať s jeho zálohom.“(5 Moj 24,10-12) „Ak vezmeš do zálohu plášť svojho blížneho, vráť mu ho do západu slnka, lebo jeho plášť je jedinou prikrývkou na jeho telo. V čomže má spať? Ak bude ku mne volať o pomoc, vypočujem ho, lebo som milosrdný.“ (ROH 2 Moj 22,26.27; ECAV 2 Moj 22,25.26) „Ak niečo predáš svojmu súkmeňovcovi, alebo kúpiš od svojho súkmeňovca, nepoškodzujte sa navzájom.“ (3 Moj 25,14)„Nedopúšťajte sa bezprávia pri súde, pri závaží, ani pri dutej miere.“ (3 Moj 19,35) „Nemaj vo svojom vrecúšku dvojaké závažie: väčšie a menšie. Nemaj vo svojom dome dvojakú éfu: väčšiu a menšiu.“ (5 Moj 25,13.14) „Majte správnu váhu, správne závažie, správnu éfu, správny hín.“ (3 Moj 19,36)„Kto ťa prosí, tomu daj a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba požičať.“ (Mat 5,42) „Bezbožník si požičia, ale nevráti. Spravodlivý má však súcit a rozdáva.“ (Ž 37,21)„Daj radu, urob rozhodnutie, svoj tieň obráť na noc za jasného poludnia; ukry zahnaných a uprchlíkov nevyzraď! Nech sa zdržujú pri tebe ako hostia zahnaní Moábci, buď im skrýšou pred ničiteľom.“ (Iz 16,3.4) Božím zámerom bolo, aby náplň života, akú dal izraelskému národu, sa stala vzorom pre celé ľudstvo. Keby sa tieto zásady dodržiavali, náš svet by bol dnes celkom iný! (129)

Príležitosti pre bezdomovcov

Vo voľnej prírode je ešte stále miesto pre trpiacich a tých, ktorí majú núdzu, aby tam našli svoj domov. Na jej povrchu je dosť zdrojov, ktoré poskytnú potravu všetkým. V hĺbke zeme sú ukryté dary pre každého, kto má odvahu, vôľu a vytrvalosť čerpať z jej pokladov. (188)Obrábanie pôdy, zamestnanie, ktoré Boh určil človeku v raji, poskytuje mnohým príležitosť získať obživu.„Dúfaj v Hospodina a konaj dobro, bývaj vo vlastnej krajine a zachovávaj vernosť.“ (Ž 37,3)Obrábaním pôdy by sa mohli živiť tisíce, ba desaťtisíce ľudí, ktorí dnes žijú v preľudnených mestách a čakajú na príležitosť zarobiť si nejaké peniaze. Častokrát však za svoj skromný zárobok nekúpia chlieb, ale alkoholické nápoje, ktoré človeka ničia. Mnohí ľudia považujú prácu za drinu. Prostriedky na živobytie sa preto snažia získať skôr špekuláciami než poctivou prácou. Táto túžba živiť sa bez práce otvára dvere biede, nemorálnosti a takmer neobmedzenej zločinnosti.Mestské štvrte chudobných

Vo veľkých mestách žije mnoho ľudí, ktorým sa venuje menej starostlivosti než nemým zvieratám. Myslime na rodiny, ktoré živoria v biednych bytoch, častokrát v tmavých pivničných miestnostiach, zapáchajúcich plesňou a špinou. (189) Na týchto hrozných miestach sa rodia, vyrastajú a zomierajú deti. Boh stvoril prírodu, aby potešil zmysly a povzniesol ducha, ony však jej krásu vôbec nevidia. Otrhané a hladné žijú uprostred skazenosti a nemravnosti. Ich charakter sa buduje pod vplyvom biedy a hriechov, ktoré ich obklopujú. Tieto deti počujú Božie meno len v nadávkach. Uši majú plné oplzlých rečí, (130) preklínania a nadávok. Výpary alkoholu, tabakový dym, odporný zápach a mravná skazenosť ničia ich zmysly. Mnohé deti sú týmto vedené, aby sa z nich stali zločinci a nepriatelia spoločnosti, ktorá ich nechala napospas biede a úpadku.

No nie všetci, čo žijú v špinavých a chudobných štvrtiach veľkomiest, sú takí. I bohabojní ľudia sa ocitli v biede pre chorobu, nešťastie a často i v dôsledku nečestných úkladov tých, ktorí žijú z toho, o čo okradli svojich blížnych. Mnohí čestní ľudia s dobrými úmyslami sa stávajú chudobnými, pretože sa nevyučili žiadnemu remeslu. To ich robí neschopnými zápasiť s ťažkosťami života. Často sa stáva, že po príchode do miest si nemôžu nájsť zamestnanie. Všade vôkol vidia nemravnosť, počujú o nej a sú vystavení strašnému pokušeniu. Pokladajú ich za skazených a mizerných, neraz ich medzi takých i zahŕňajú. Len nadľudským zápasom, ktorý si vyžaduje väčšiu silu, než je sila smrteľníka, sa môžu udržať a neklesnúť do tých istých hĺbok. Mnohí sa všetkými silami bránia, aby nestratili svoju bezúhonnosť a radšej trpia, než by sa dopustili hriechu. Táto skupina ľudí si zvlášť zasluhuje pomoc, súcit a povzbudenie.

Domov na vidieku

Keby si chudobní, ktorí žijú v preľudnených mestách, našli domov na vidieku, mohli by tak získať prostriedky na obživu, zdravie a šťastie, aké doteraz ešte nezakúsili. Ich údelom býva tvrdá práca, nízka mzda, život v chudobe, často nedostatok a utrpenie. Odchod z mesta, plného zvodov, zmätkov, zločinov, biedy a skazenosti, by bol pre nich požehnaním. (190) Na vidieku by našli pokoj a čistotu. Mnohí ľudia žijú v mestách, kde niet kúsok zeleného trávnika, (191) kde sa deň čo deň pozerajú len na špinavé dvory, úzke uličky, kamenné múry, chodníky a na oblohu zatiahnutú prachom a smogom. (131) Keby sa títo ľudia dostali na nejakú samotu so záhradou, ktorá je obklopená zelenými poliami a lesmi, kopcami a potokmi, čistou oblohou a sviežim, čistým vzduchom, pripadali by si takmer ako v raji. Oslobodení od styku s ľuďmi a závislosti od nich, odlúčení od sveta, kde prevládajú úplatky a podvody, od jeho zvykov a zábav, priblížili by sa viac k prírode a lepšie by si uvedomovali Božiu prítomnosť. Mnohí by sa naučili byť závislí od Boha. Prostredníctvom prírody by počuli Boží hlas, ktorý sa k ich srdcu prihovára svojou láskou a pokojom, a myseľ, srdce i telo by na túto hojivú, životodarnú silu odpovedalo.

Potreba vyučiť sa remeslu

Ak niekto z týchto ľudí dostane prácu a osamostatní sa, bude potrebovať pomoc, povzbudenie a radu. Pre mnohé chudobné rodiny je najlepšou misijnou službou to, že im pomôžeme usadiť sa na kúsku pôdy a naučíme ich využiť ju tak, aby im poskytla živobytie.

Takáto pomoc a rada nie je potrebná len v mestách. I na vidieku, kde sú všetky predpoklady pre lepší život, žije veľa chudobných vo veľkej biede. Ľudia nie sú dostatočne poučení o správnych pracovných postupoch a zásadách hygieny. Rodiny žijú v nedostatočne zariadených domácnostiach, bez náradia, bez akéhokoľvek pohodlia a technických vymožeností. Nemajú knihy ani žiadne príležitosti naplniť svoje kultúrne potreby. Ich duševný a fyzický stav odhaľuje následky zdedených zlých vlastností a vypestovaných zlozvykov. Títo ľudia musia byť od základu prevychovaní. Žijú záhaľčivým a skazeným životom a nič ich nezaujíma. Preto je potrebné, aby si osvojili správne návyky. (192)

Ako v nich vyvolať pocit, že zmena je nevyhnutná? Ako ich viesť k vyšším životným ideálom? Ako im môžeme pomôcť vstať a začať? Čo sa dá urobiť tam, kde (132) vládne chudoba, s ktorou musia na každom kroku zápasiť? Práca je tam určite ťažká. Potrebná zmena nenastane, ak týmto ľuďom nebude poskytnutá pomoc zvonku. Božím zámerom je, aby medzi bohatými a chudobnými vládol súcit a ochota pomôcť. Tí, ktorí sú obdarovaní finančnými prostriedkami, nadaním a schopnosťami, majú tieto dary použiť na požehnanie svojich blížnych. Kresťanskí farmári môžu vykonať skutočnú misijnú prácu tým, že pomôžu chudobným nájsť domov na vidieku a naučia ich, ako obrábať pôdu, aby sa stala úrodnou. Učte ich, ako používať poľnohospodárske náradie, ako pestovať rôzne plodiny a ako zakladať a ošetrovať ovocné sady.

Mnohí poľnohospodári nedosahujú primerané výnosy, pretože svoju prácu vykonávajú nedbalo. Ich sady nie sú riadne ošetrené, plodiny nie sú včas zasiate a pôda je obrábaná ledabolo. Pri neúspechoch sa vyhovárajú na neúrodnosť pôdy. Obviňujú ju však neprávom. Keby bola spracovaná dôkladne, poskytla by bohaté výnosy.

Nízke ciele, málo vynaloženého úsilia, nezáujem o progresívne metódy – to všetko kričí a žiada zmenu. Všetkých, ktorí sú ochotní získavať nové poznatky, učte, ako pracovať čo najlepšie. Ak niektorí nechcú počuť o nových spôsoboch, učme ich bez slov – vlastným príkladom. Zvyšujme výnosy na svojom poli. Kedykoľvek sa nám naskytne príležitosť, rozprávajme o tom so svojimi susedmi. Úroda bude presvedčivým dôkazom správnosti metód. Ukážte, čo sa dá s pôdou urobiť, ak je riadne obrábaná. (193) Je potrebné rozmýšľať o založení rôznych priemyselných podnikov, kde by chudobné rodiny mohli nájsť zamestnanie. Tesári, kováči a vôbec každý, kto sa vyzná v nejakom užitočnom remesle, by mal cítiť zodpovednosť a tých, ktorí neovládajú žiadne remeslo, a sú bez práce, vyučiť svojmu remeslu. Muži i ženy majú veľa príležitostí slúžiť chudobným. Pomáhať môžu všetci – dobré (133) kuchárky, gazdinky, krajčírky i ošetrovateľky. Nech naučia členov chudobných domácností variť, šiť a opraviť odev, ošetrovať chorých a náležite sa starať o domácnosť. Nech sa chlapci a dievčatá dôkladne vyučia nejakému užitočnému remeslu alebo povolaniu.

Rodiny misionárov

Na „bielych“ miestach by sa mali usadiť misionárske rodiny. Poľnohospodári (farmári), odborníci vo finančných záležitostiach, murári a všetci, ktorí dobre ovládajú svoje remeslo a povolanie, nech odídu do zaostalých krajov, aby tam zúrodnili zanedbané pozemky, založili priemysel, postavili si skromné domčeky a pomáhali svojim blížnym. Drsný a divoký kraj urobí Boh atraktívnym tak, že medzi veci, ktoré naše oči nepriťahujú, umiestni veci pôvabné. A práve k takejto práci sme povolaní. Dokonca i púšte, ktoré nie sú pre nás vôbec príťažlivé, sa môžu zmeniť na Božiu záhradu. „V ten deň začujú hluchí slová knihy, z mrákavy a tmy rozhliadnu sa oči slepých. Zúbožení budú mať viac radosti v Hospodinu a chudobní ľudia budú jasať nad Svätým Izraela.“ (Iz 29,18.19)

Chudobným neraz veľmi pomôžeme praktickou radou a usmernením. Tí, čo sa nevyučili žiadnej profesii, nie sú spravidla dosť usilovní, vytrvalí, hospodárni (194) a nedokážu sa zaprieť. Nevedia, ako si správne počínať. Preto často premrhajú to, čo by ich rodinám poskytlo slušné živobytie, keby to použili rozumne a hospodárne. „Mnoho pokrmu skytá prieloh chudobných, ale i to býva uchvátené nespravodlivosťou.“ (Prísl 13,23)

Môžeme podporovať chudobných a pritom im škodiť, ak ich tým vedieme k závislosti. Takéto dávanie podporuje v ľuďoch sebectvo a bezmocnosť. Často vedie k nečinnosti, výstrednostiam a nestriedmosti. Nikto, kto je schopný zarobiť si na živobytie, nemá (134) právo žiť v závislosti od druhých. Tvrdenie, že svet sa o mňa musí postarať, skrýva v sebe klam, podvod a krádež. Svet sa nemusí starať o nikoho, kto je schopný pracovať a zarobiť si na živobytie. Skutočná dobročinnosť pomáha ľuďom, aby si vedeli pomôcť sami.

Ak niekto príde k našim dverám a poprosí o trochu jedla, nemali by sme ho poslať preč hladného. Príčinou jeho chudoby mohlo byť náhle nešťastie. Pravá dobročinnosť je však viac než len dary. Je to úprimný záujem o blaho druhých. Mali by sme sa snažiť pochopiť potreby chudobných a nešťastných a poskytnúť im pomoc, ktorá im bude najviac prospešná. Myslieť na nich, venovať im čas a svoje sily je viac, než venovať im peniaze. To je skutočná dobročinnosť. Tí, ktorých sme naučili vážiť si to, čo dostávajú, sa ľahšie naučia čo najlepšie to využiť. Ak sa budú spoliehať sami na seba, stanú sa sebestační. A nielen to. Budú tiež schopní pomáhať druhým. Tých, ktorí nevyužívajú svoje príležitosti, máme upozorniť, aby si plnili svoje povinnosti a ukázať im, že biblické náboženstvo nerobí z ľudí leňochov. Kristus stále nabáda k usilovnosti: „Čo tu stojíte celý deň a zaháľate?“ (Mat 20,6) Leňochovi povedal: „My musíme konať..., dokiaľ je deň, prichádza noc, keď nik nemôže pracovať.“ (Ján 9,4) (195)Názorný príklad

Výsadou všetkých je, že svojím životom doma, svojimi zvykmi, správaním a životosprávou môžu svetu poskytnúť svedectvo o tom, čo môže evanjelium urobiť pre tých, ktorí sa ním riadia. Kristus prišiel na tento svet, aby nám dal príklad, čím sa môžeme stať. Od svojich nasledovníkov očakáva, že sa v každej situácii budú správať príkladne. Želá si, aby bol Boží dotyk viditeľný navonok. Naše domovy a záhrady by mali byť príkladom a poučením o tom, aké zlepšenie môže nastať, keď usilovnosť, (135) čistota, vkus a jemnosť nahradí lenivosť, špinu, bezohľadnosť a neporiadok. Svojím životom a príkladom môžeme druhým pomôcť uvedomiť si, čo je v ich povahe a správaní zlé a s kresťanskou zdvorilosťou ich povzbudiť k náprave. Ak o nich prejavíme záujem, budeme mať i príležitosť učiť ich, ako silu využiť čo najlepšie.

Nádej a odvaha

Bez odvahy a vytrvalosti nič nedosiahneme. Povzbuďme chudobných a malomyseľnených, vráťme im nádej. Ak je to potrebné, dokážme svoj záujem o nich tým, že keď sa ocitnú v ťažkej situácii, pomôžeme im. Tí, ktorí majú mnoho dobrých vlastností, by nemali zabúdať, že ani oni nie sú dokonalí. Ak ich niekto upozorní na ich nedostatky a pripomenie im, ako by sa mali správať, je im to nepríjemné. Pamätajte, že láskavosťou sa dosiahne viac než napomínaním a výčitkami. Ak sa snažíte učiť druhých, musia cítiť, že chcete, aby dosiahli pokiaľ možno najvyššiu úroveň a ste ochotní im v tom pomáhať. Ak sa im niečo nepodarí, nezavrhujte ich hneď. Pre chudobných je veľmi dôležité osvojiť si jednoduchosť, sebazaprenie a hospodárnosť. Im sa to však zdá ťažké a nepríjemné. (196)

Príklad a duch sveta v nás ustavične prebúdza túžbu po honosnosti, pýche, nestriedmosti, pôžitkárstve a záhaľke. A práve to privádza tisíce ľudí do biedy a ďalším tisícom nedovolí dostať sa z poníženia a zúfalstva. Kresťania by mali povzbudzovať chudobných, aby týmto vplyvom odolávali. Ježiš prišiel na tento svet v pokore. Narodil sa v skromných podmienkach. On, Majestát nebies, Kráľ slávy, Veliteľ všetkých anjelských zástupov sa ponížil a prijal podobu človeka. Rozhodol sa pre život v chudobe a ponížení. Nemal také príležitosti, ktoré by neboli mali aj chudobní. Jeho každodenným údelom bola ťažká práca, tvrdý život a núdza. Povedal: „Líšky majú svoje brlohy (136) a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde skloniť hlavu.“ (Luk 9,58) Ježiš netúžil po obdive a potlesku ľudí. Nevelil žiadnej armáde. Nebol vládcom žiadneho pozemského kráľovstva. Neuchádzal sa o priazeň bohatých a mocných tohto sveta. Nesnažil sa získať postavenie medzi vodcami národa. Žil medzi chudobnými. Nevšímal si umelé rozdiely v spoločnosti. Neuznával urodzenosť získanú pôvodom, bohatstvom, vzdelaním, nadaním či povolaním.

Bol Kniežaťom nebies. Napriek tomu si nevybral učeníkov zo vzdelaných právnikov, zákonníkov, vládcov alebo farizejov. Ignoroval ich, pretože boli pyšní na svoje vzdelanie a postavenie. Zamerali sa na svoje tradície a povery. Ten, ktorý vidí do srdca každého človeka, si vyvolil skromných rybárov ochotných nechať sa poučiť. Jedol s publikánmi a hriešnikmi. Stretával sa s jednoduchými ľuďmi. Nie však preto, aby sa stal skazeným a pozemským ako oni, ale aby im svojím učením a príkladom predstavil správne zásady a pozdvihol ich zo svetskosti a poníženia. Ježiš sa snažil opraviť nesprávne meradlo, podľa ktorého určuje svet hodnotu človeka. Stal sa chudobným, (197) aby zbavil chudobu potupy, ktorú jej prisúdil svet. Tým, že požehnal chudobným – dedičom kráľovstva Božieho, navždy z nej odňal hanbu a opovrhnutie. Ukazuje nám cestu, ktorou kráčal, a hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba! Každý deň nech vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Luk 9,23)

Kresťanskí pracovníci sa majú stretávať s ľuďmi tam, kde sú a viesť ich k tomu, aby neboli pyšní, ale formovali svoj charakter. Učme ich, ako Kristus pracoval a zapieral sám seba. Pomáhajme im, aby sa od neho učili sebazapreniu a obetavosti. Vystríhajme ich pred nestriedmosťou a pôžitkárstvom, ktoré sú také moderné. Život, plný vážnych a vznešených povinností, je príliš vzácny, než aby sme ho (137) premárnili uspokojovaním samých seba.

Hodnoty života

Ľudia si sotva uvedomujú skutočný zmysel života. Láka ich lesk a honosnosť. Snažia sa získať svetskú slávu. Obetujú jej pravé životné ciele. Skutočné hodnoty života, ako sú jednoduchosť, čestnosť, pravdivosť, čistota a poctivosť, sa nedajú kúpiť ani predať. Sú zadarmo pre nevzdelaných i učených, pre skromného robotníka i pre váženého štátnika. Boh dáva radosť každému. Môžu sa z nej tešiť bohatí i chudobní. Je to radosť, ktorá pramení z čistoty myšlienok a nesebeckého správania. Je to radosť, ktorú zakúšame, keď vyjadrujeme súcit a robíme činy lásky. Kristovo svetlo vyžaruje z tých, čo takto slúžia a svieti tým, ktorých život je poznamenaný mnohými tieňmi.

Ak pomáhame napĺňať každodenné potreby chudobných, pamätajme aj na ich duchovné potreby. Svojím vlastným životom vydávajme svedectvo o Spasiteľovej veľkej zachraňujúcej moci. Nech náš charakter predstavuje vysokú úroveň, ktorú môžu dosiahnuť všetci. Zvestujme evanjelium jednoduchými príkladmi. (198) Všetko, čo robíme, nech je poučením vo formovaní charakteru.

I tí najslabší a najbezvýznamnejší sa môžu pri svojej skromnej práci stať Božími spolupracovníkmi a tešiť sa z jeho prítomnosti a životodarnej milosti. Nemajú byť vyčerpaní nekonečnými povinnosťami a trápiť sa zbytočnými starosťami. Nech každý deň pracujú a verne plnia svoje poslanie, ktorým ich poverila Božia prozreteľnosť a Boh sa o nich postará. Hovorí:„Pre nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo svojich modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristu Ježišovi.“ (Fil 4,6.7)

Pán sa stará o všetko svoje stvorenstvo. Miluje všetkých (138) a nerobí žiadne rozdiely. Až na to, že najviac súcitu prejavuje tým, ktorí nesú najťažšie životné bremená. Božie deti musia čeliť skúškam a ťažkostiam. Svoj údel však majú prijímať s radosťou a pamätať, že Boh sám obdarí svojou najväčšou priazňou všetkých, ktorých svet zabúda oceniť.

Práve keď sa dostávame do ťažkostí, Boh, ako odpoveď na pokornú modlitbu, zjavuje svoju moc a múdrosť. Dôverujme mu ako Bohu, ktorý počuje a vypočúva modlitby. Dá sa nám poznať ako ten, ktorý môže pomôcť v každej núdzi. Ten, ktorý stvoril človeka a dal mu obdivuhodné telesné, duševné a duchovné schopnosti, nezabudne na nič potrebné na zachovanie života, ktorý dal. Ten, ktorý nám dal svoje slovo – a to nás posilňuje ako lístie zo stromu života, určite nezatají, ako zaobstarať pokrm pre jeho deti v núdzi.

Ako môže získať múdrosť jednoduchý oráč? Tak, že ju bude usilovne hľadať ako striebro alebo skrytý poklad. „Tak ho učí, čo je správne, a poúča ho jeho Boh.“ (Iz 28,26) (199) „Aj to pochádza od Hospodina mocností, divný je jeho plán, veľká je jeho múdrosť.“ (Iz 28,29) Ten, ktorý učil Adama a Evu starať sa o záhradu, chce učiť ľudí aj dnes. U neho je múdrosť pre toho, kto orie i kto rozsieva. Boh otvára brány pokroku tým, ktorí mu dôverujú a poslúchajú ho. Nech len smelo postupujú vpred a dôverujú Bohu, že naplní ich potreby podľa bohatstva svojej dobroty.

Ten, ktorý piatimi bochníkmi chleba a dvoma rybkami nasýtil zástupy, je schopný aj nás dnes obdarovať plodmi našej práce. Ten, ktorý galilejským rybárom povedal: „...spusťte siete na lov,“ (Luk 5,4) naplnil ich tak, že sa až trhali. Kristus chce, aby jeho ľud v tom videl dôkaz toho, čo chce pre svoj ľud urobiť aj dnes. Boh, ktorý dal Izraelcom na púšti mannu z neba, ešte stále žije a vládne. Povedie svoj ľud a dá mu schopnosti i múdrosť k práci, ktorú je povolaný vykonať. Dá múdrosť tým, ktorí sa snažia plniť (139) svoje povinnosti svedomito a rozumne. Ten, ktorému patrí celý svet, je nesmierne bohatý. Požehná každému, kto sa usiluje o to, aby bol požehnaním pre iných.

Svoj zrak máme dvíhať k nebu s dôverou. Nesmieme sa nechať znechutiť, keď sa nám zdanlivo nedarí. Nemáme byť skľúčení, keď pomoc mešká. Máme pracovať s radostnou mysľou, s nádejou a vďačnosťou, s vierou, že v hlbinách zeme sú pre verných pracovníkov ukryté poklady, vzácnejšie než striebro a zlato. Pohoria a vrchy sa menia, zem chátra ako odev, no požehnanie, ktoré Boh dáva svojmu ľudu žijúcemu na púšti, nikdy neprestáva. (200) (140)