LÁSKA K SEBE SAMÉMU
“Lásku treba milovať, alebo nemať rád nič.” ([2], 239)
„Alebo milovať lásku, alebo nebyť.“ ([2], 239)
“Treba vôbec milovať lásku?” ([2], 239)

Láska je cit, ktorý nie je možné presne definovať. Kvôli nej sme schopný konať mnohé veci, ktoré je logicky ťažké pochopiť. Láska je v nás samých. Každý y nás je nositeľom tohto zvláštneho citu. Je to ale ťažké sa o ňu s niekým podeliť. Zdá sa, že je najťažšie sa o ňu podeliť sám so sebou. Mňa najviac zaujala nasledovná otázka: „Boli by sme egoisti, keby sme neľúbili seba samých?“ ([2], 237)

Hneď som aj našla výroky, ktoré možno prijať ako odpovede:„Člověk se nemůže přestat mít rád…ale může se přestat mít rád špatně.“ ([1], 205)„Egoista se po pravdě řečeno má rád nejenom špatně, ale taky málo. Největší neštěstí lidstva pochází nepochybně z toho, že člověk nedovede mít sebe sama rád.“ ([1], 205)

Z toho by vyplývalo, že človek vždy cíti voči sebe samému lásku, ale egoistom je vtedy, keď sa nemá rád postačujúco, alebo ak sa má rád zlým spôsobom? Spočíva teda ľudské nešťastie v egoizme ľudí? Na tomto mieste je potrebné ešte spomenúť staré známe porekadlo, je treba mať rád najprv seba samého, aby sme mohli mať radi aj iných .S tým všetkým sa vôbec nezhodujem.Po prvé, som zvedavá, či jestvuje správny alebo nesprávny spôsob, ktorým môžeme mať seba sami radi? Také niečo je nemožné presne určiť, lebo každý z nás má seba rád nejakým spôsobom. Aj melancholici musia mať niekoho a seba radi, a teda aj seba aspoň zlým spôsobom radi, aj keď Lacroix tvrdí, že títo ľudia nie sú schopní sa čo len zaujímať o iných ľudí, pretože seba nenávidia.

Po druhé, myslím si, že je možné mať rád niekoho iného, aj keď seba nemáme radi tým „správnym spôsobom“. Napríklad, ak seba nemám rada dostatočne, ešte vždy môžem mať rada svojich rodičov, sestru, starých rodičov…No, týmto nevylučujem možnosť, že sú medzi nami výnimočný jedinci, ktoré sa skutočne správajú egoisticky, a svoju lásku nevenujú inému. Teda nemôžem pripustiť, že sú aj takí ľudia, ktorí seba vôbec nemajú radi a ľudia ktorí seba nemajú v láske nie sú schopný mať radi aj iných ľudí…Ba môžem s pokojným svedomím tvrdiť, že som sa mnohokrát stretla s takými ľuďmi, ktorí sa majú radi viac a na iných im vôbec nezáleží.

Ako vrchol všetkého, je ešte aj definícia toho „správneho spôsobu“ , ako mať sám seba rád: „Pravá sympatie, pravá, neegoistická láska k sobě by se pak dala definovat jako vztah, při kterém sebe sama máme rádi…“ ([1], 205)

Človek má seba vždy rád, len niekedy viac a niekedy menej. Ten cit sa počas života mení. Keď máme dobrú náladu a nemáme žiadne problémy, vtedy sa máme radi, aj iných. Ak sa vyskytnú problémy, nálada sa zmení, nadávame si do hlupákov…Vtedy cítime voči sebe menej lásky a niekedy sa nám zdá, že cítime až nenávisť. Kvôli tomu je aj hladina tolerancie k iným ľuďom nižšia. Ale ak tie problémy prekonáme, všetko je zas ako predtým.

Je vôbec možné hovoriť o spätosti lásky k sebe samému a lásky k iným ľuďom? Áno. Ale to závisí nielen od citu, ale aj od danej situácie.

LÁSKA K DRUHÝM
Láska je ospievaná mnohými básnikmi. Je zidealizovaná, oslavovaná ako niečo krásne, vznešené, najmä sa hovorí o vášnivej láske, kvôli ktorej otec alebo matka zanechávajú svoju rodinu, aby oni boli šťastný. Je to láska ktorá hýbe svetom...Je to smiešna ilúzia! To však nie je láska, ale čistá vášeň, ktorá sa časom tak zjemní, až nakoniec zanikne. Práve preto vznikli aj rôzne tipy zodpovednosti, morálky, etiky...„Láska nie je rozkaz....“ ([2], 237)

Nedostatok lásky vo svete núti ľudí konať zodpovedne, morálne, eticky korektne... Práve preto ten, kto cíti lásku, koná zodpovedne, pretože lásky nikdy nie je dosť. Zostali nám povinnosti: „Zachovaj sa tak, akoby si miloval.“ ([2], 237) A čo iné máme robiť, keď nie sme schopní sa správať láskavo a láskavo aj konať? Musíme mať ustanovené pravidlá, podľa ktorých je potrebné sa správať. Morálka je tu aby dopĺňala neprítomnosť lásky. Morálne konanie je činnosť z donútenia, a k láske sa prinútiť nemôžeme a ani nemusíme. Ak jedny voči druhým necítime lásku, tak aspoň zodpovednosť...

Ale aká je to dobrota z donútenia? Aké sme my ľudia potom bytosti, keď sa k dobrým skutkom musíme prinútiť?Mám rada úprimnosť. Ak ma niekto nemá rád, nech mi to povie do očí, a nech sa neusmieva, lebo také veci vždy vyjdú najavo. Však všetci vycítia, keď sa za úsmevom ich spolubesedníka skrýva niečo, čo na jeho tvári nie je vidieť. Niekedy si myslím, že je to tak lepšie. Predstavte si, že by boli všetci k sebe samým a k iným úprimný. To by bol ale zmätok! Jestvoval by potom na svete aspoň jeden kamarátsky vzťah? Človek má skoro vždy rád svojich potomkov.

Je to bezpodmienečná láska, vlastné deti máme radi, aj keď nás oni nenávidia... Staráme sa o ne aj keď si to vôbec neželajú. Sme ochotní pre vlastné deti obetovať vlastný život, len aby žili... Je to naša starosť o zachovanie vlastného rodu. Je to boj o prežite. Láska je vlastne len kamufláž pre rozmnožovanie, manželstvo a ľúbostné vzťahy. Preto sa tak staráme o našich potomkov, oni sú doslova naša budúcnosť.Najväčší problém je v tom, že človek nemôže cítiť čistú, bezpodmienečnú lásku aj k iným ľuďom. Seba a vlastné deti môžeme mať radi bez podmienok...

Čo sa stalo s láskou k iným?! Zapríčinila vášeň jej zánik? Alebo je takej lásky až tak málo, že ju vášeň úplne vystriedala? Vášeň je nebezpečná: v malých množstvách lieči - vo veľkých zabíja! Je to droga, a ak ju nekontrolovane užívame, sme závislý. To je dnes takmer každý. A nielen dnes, ale zdá sa, že to bolo tak vždy. Tak dlho ako jestvujú básnici, píšu sa básne len o láske vášnivej. Je človek vôbec schopný milovať iného bez vášne?

Vyvrcholením vzájomných citových vzťahov medzi mužom a ženou je túžba po spoločnom živote, alebo ináč povedané, túžba po deťoch. Dnes už vlastne veľká väčšina mladých ľudí vstupuje do manželstva kvôli deťom. Nie preto že ich chcú mať, ale preto že ich majú náhodou. Je veľkou raritou keď sa do manželstva vstupuje z lásky. Budúci manželia sa rozhodujú pre vstup do manželstva lebo si často myslia, že ich čaká život plný radostí a dobrých perspektív a že prípadné prekážky budú prekonávať vždy spoločne. Aké dobré by bolo, keby predsavzatia, prísľuby, rytierskosť a galantnosť muža a jemnocit, ohľaduplnosť a skromnosť ženy spred svadby boli ozdobou ich manželského života!

Muž býva spravidla váhavejší, neletí strmhlav do manželstva a často ho prinúti len to, že čakajú dieťa. Nie je na škodu, keď si uvedomí, že v prospech manželského šťastia skutočne zakotví pri jedinej žene. Vydrží to, čo k nej cíti, celý život? Obyčajne ten cit dlho nevydrží... Prečo? Nuž obyčajne je taká láska a také manželstvo založené na vášni, a tá je naozaj len výrobkom krátkej trvanlivosti. Bohatší citový fond diktuje žene túžbu po manželstve najmä preto, že chce mať deti, o čom som už písala, ale táto láska je s manželskou láskou úzko spätá, lebo manželstvo, malo najprv slúžiť na udržanie rodu. Táto túžba ženy je silnejšia a šľachetnejšia, lebo niekedy prekonáva všetky formality manželstva - žena chce byť matkou aj bez toho, aby sa vydala. Splniť biologické poslanie ženy v materstve je dôvod, prečo nasadzuje nižšie meradlo na posudzovanie muža a jeho vlastností a často aj ochotne upustí zo svojich kritérií. Keď sa potom vydá, nezriedka rozčarovaná predstavami a skutočnosťou odovzdane trpí v manželskom zväzku.

Muži majú tiež nutkanie k zachovaniu rodu... Ale kým sa u žien tá túžba kompenzuje ochranou detí, u mužov sa prejavuje túžbou mať čím viac detí. Tieto túžby sú v nás skryté. Mnohokrát si ich ani nie sme vedomí. Možno tu v ľúbostných vzťahoch z takéhoto hľadiska hovoriť o láske?„Všetka zaľúbenosť je totiž, nech sa aj tvári akokoľvek étericky, korení iba v pohlavnom pude, dokonca celá je iba bližšie určeným, špecializovaným, ba v najprísnejšom zmysle individualizovaným pohlavným pudom.“ ([3], 56)

Kvôli takýmto ostrým slovám sa vôbec nečudujem, že bola potrebná určitá doba, kým bol Schopenhauer pochopený. Však ešte dnes sú ľudia, ktorý sú presvedčený, že pohlavný pud, čiže sexuálna túžba korení v zaľúbenosti v tzv. láske, a nie naopak! Vždy sa musím usmiať, keď počujem také romantické názory. Telesná, sexuálna príťažlivosť nás núti k „láske“. Tie duševné bolesti, neprespané noci, túžba po niečej prítomnosti, toľké stratené roky... Že vraj láska bolí... Nie, nie je to láska, ktorá nám zapríčiňuje bolesti, ale naša sexuálna túžba. Aj tá, ako každá iná túžba chce byť uspokojená, a ak nie je sme nešťastný a cítime bolesť. Tak je tá komplikovaná vec zvaná láska jednoduchá!„Načo ten krik? Načo to súženie a vyčítanie, ten strach a vypätie? Veď ide iba o to, aby každý Janko našiel svoju Marienku: prečo by mala taká maličkosť hrať takú dôležitú úlohu a ustavične vnášať do dobre vedeného ľudského života výtržnosti a zmätok?“ ([3], 57)

V čom spočíva tá naša túžba po inej osobe, po sexuálnom styku? Aj na túto otázku je odpoveď veľmi jednoduchá: „ZLOŽENIE ĎALŠEJ GENERÁCIE“ ([3], 57) Všetky tie duševné bolesti a životné nebezpečenstvá sme ochotný postúpiť pre reprodukciu, rozmnožovanie, proste pre predĺženie ľudstva. Hľadanie našej druhej polovičky, ľúbostné vzťahy, manželstvá a LÁSKA: všetko je klam! Vlastne ani nie klam, ale naivný výmysel človeka, aby zmysel nášho života neznel príliš sucho: rozmnožovanie...Láska je len iný názov pre túto činnosť, Preto aj hovoríme, že len človek je bytosť, ktorá je schopná milovať: lebo len človek je schopný klamať.

STRATIL ČLOVEK SVOJU LÁSKU?
Čo sa týka ľúbostných vzťahov, pamätám si na jeden príbeh. Je to z gréckej mytológie a nie som si istá, či som si ho dobre zapamätala. Hermes a Afrodita mali syna, ktorý bol obojakého pohlavia. Tá bytosť mala podľa svojich rodičov meno Hermafroditus. Bola to bytosť výnimočná, keďže mala obe pohlavia, nepotrebovala nikoho iného. Mala dve ruky, dve nohy a sama sa rozmnožovala. Bola múdrejšia, lebo mala dve hlavy. Bola to veľmi silná, nezávislá a inteligentná bytosť. Pre tie všetky vlastnosti, sa bohovia obávali, že jedného dňa sa stane až natoľko silnou, že preberie ich božský svet do vlastných rúk. Preto ju bohovia rozdelili na dve časti a už len tým ju navždy odsúdili na utrpenie: aby celý život musela hľadať svoju druhú polovicu, lebo jedna časť osamote bola veľmi slabá.Podľa toho si človek preto hľadá počas celého života svojho ideálneho partnera, lebo je to vlastne jeho druhá polovica... Časť potrebná na to, aby ľudstvo mohlo aj naďalej žiť.