Aristoteles

Aristotelov životopis

Platónov najväčší žiak a odporca sa narodil v meste Stageiros v Trákii r. 384 pr. Kr. (preto máva aj prívlastok Stageirčan, latinsky Stagirita).

Jeho život sa člení do troch základných období:

1. prvé zahrňuje čas keď bol Platónovým žiakom;
2. druhé, keď bol vychovávateľom u vladára;
3. tretie, keď založil peripatetickú školu.

Roku 336 sa po otcovej smrti presťahoval do Atén a stal sa Platónovým žiakom v Akadémii, kde zostáva dvadsať rokov. Mal možnosť poznať a počúvať najslávnejších vzdelancov a filozofov tej doby. Kým bol v Akadémii, prijímal Platónovu filozofiu, to je teóriu o ideách. Vo svojich prvých dielach (napr. Dialóg o filozofii) sa považuje za platónovca a prejavuje svojmu učiteľovi veľkú úctu a obdiv. Z toho vidno, že Aristoteles svoj systém odhaľoval len pomaly, púšťal sa vždy viac do kritiky náuky o ideách, ktorú vlastne začal kritizovať už sám Platón.

Neskôr sa vracia do Atén, tam otvára vlastnú školu, ktorá potom dostala meno „peripatetická“, lebo počas učenia sa prechádzali chodbou (peripatos) Lýcea (meno Lykeion súvisí s polohou na území chrámu zasvätenom Apollónovi Lykeiovi). Aristotelova škola bola, podobne ako Platónova, univerzitou, no na rozdiel od tamtej sa zaoberala viac prírodnými vedami.

Po smrti svojho ochrancu Alexandra Veľkého r. 323 musel Aristoteles opustiť Atény, lebo ho obžalovali z bezbožnosti. Utiahol sa do mesta Chalkis na ostrove Euboia, kde r. 322 zomrel.

V jeho diele sa nachádzala všetka dovtedajšia múdrosť Grécka. Vytvoril prvý ucelený filozofický systém. Jeho diela môžeme rozdeliť:

1.logické: Topiky, I. analytiky, II. Analytiky, O sofistických dôkazoch
2.metafyzické: Metafizyk
a3.prírodovedné: Fyzika, Meteorológia, O skúmaní živočíchov
4.sociálno-filozofické: Politika
5.etické: Etika Eudemova, Etika Nikomachova, Poetika

Aristotelova filozofia

Metafyzika

Aristoteles sa v metafytike zreteľne vzďaľuje od Platóna. S Platónom sa rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Platónovmu učeniu namieta to, že podstata vecí sa nenachádza mimo nich ako nezávislá a večná idea, ale je v nich obsiahnutá. Na druhej strane v súlade s Platónom rozoznáva na každej veci látku (HÝLÉ) a tvar (MORFÉ; EIDOS). K tomu, aby vznikli konkrétne veci sú potrebné štyri faktory: látka, tvar, účel a hybná príčina. Látka je možnosťou, tvar skutočnosťou; prechod od možnosti ku skutočnosti sa realizuje pohybom. A ten, kto oddeľuje pohyb od stálosti je Boh = Prvohýbateľ. Prvohýbateľ je nemenný, nezasahuje do diania, len dáva prvotný impulz a je počiatkom všetkého pohybu, no sám je nehybný, oddelený od jednotlivých vecí, je dokonalý.

Dualizmus látky a formy slúži Aristotelovi na vysvetlenie pohybu. Tým sa zreteľne odlišuje od Platóna, pre ktorého pohyb nemôže byť predmetom skúmania (poznávať môžeme iba to, čo je nemenné. Zo všetkých druhov pohybu Aristotela najviac zaujímal ten, v ktorom zo zárodku alebo semena vzniká rastlina alebo živočích. Aj tu sa teda prejavila jeho prírodovedná orientácia. V zárodku, či semene je dané už vopred, čo z neho vznikne. Hovoríme, že predstava Aristotela o pohybe je TELEOLOGICKÁ (grec.: teleos- účel). Aristotela pokladáme za zakladateľa teleológie. Vnútorný princíp, ktorý pôsobí v procese vývinu a usmerňuje ho k jeho napĺňaniu, nazýva ENTELECHEIOU (to, čo má v sebe samom cieľ).

Vo vznikaní všetkého Aristoteles vidí 4 príčiny:

1.látková príčina (causa materialis)- napr. striebro
2.formálna príčina (causa formalis)- napr. strieborná miska
3.pôsobiaca príčina (causa efficiens) napr. strieborník- ten, čo dáva miske tvar
4.účelová príčina (causa finalis)- napr. to, kvoli comu bola miska vytvorená, cieľ

Za hlavné Aristoteles pokladá látkovú a formálnu príčinu a za aktívny princíp vznikania a pohybu pokladal formu.

Logika

Aristoteles je zakladateľom tejto vedy. Je to náuka o správnom myslení, o formách a metódach (nie o obsahu) správneho myslenia. Neukazuje, čo si máme myslieť, ale ako pri myslení postupovať, aby sme dospeli k správnym výsledkom. Je to najabstraktnejší a najťažší odbor filozofie. Najdôležitejšie elementy logiky sú: pojem, kategória, súd, úsudok, dôkaz, indukcia/dedukcia.

Pojmy – sú všeobecné; čím sú všeobecnejšie, tým viac indivíduí zahrňujú-vznikajú definíciou; ku každej definícii patria 2 časti:

- zaraďuje pojmy do triedy, ktorej všeobecné znaky súhlasia so znakmi zadefinovaného pojmu
- udáva, čím sa tento predmet odlišuje od ostatných predmetov rovnakej triedy -živočích -cicavec -pes -jazvečík -hnedý dlhosrstý jazvečík -tento jazvečík

Kategórie

- Aristoteles odlišuje tieto hlavné kategórie: Substancia, kvantita(množstvo), kvalita(vlastnosť), vzťah, kde, kedy, poloha, mať, robiť, trpieť.
-prvé 4 sú najdôležitejšie, medzi nimi najmä substancia
-sú základnou formou bytia- majú ontologický význam
-sú v nich obsiahnuté veci rozdelené podľa znakov
- logická funkcia kategórií

Súd- je spojenie pojmov-v každom súde sú spojené dva pojmy najmenej-má 2 hlavné časti:

- subjekt (pojem, o ktorom hovoríme)
- predikát (výpoveď o subjekte)-„človek je živočích“ „tento konkrétny človek je živočích“

Úsudok- spojenie súdov-náuka o úsudku- jadro Aristotelovej logiky-je to odvodenie súdu z iných súdov-skladá sa z: predpokladov (premís) a záveru (konklúzie)-v centre náuky o úsudku stojí sylogizmus, kt. má 3 časti:

- všeobecná veta: „Všetci ľudia sú smrteľný“
- špeciálna veta: „Sokrates je človek“o Záver: „Sokrates je smrteľný“ Prvé dve nazývame premisy

Dôkaz- spojenie úsudkov-platí zákon sporu: „To, čo je, nemôže zároveň nebyť“- protikladné výpovede nemôžu byť zároveň pravdivé-neskôr sa sformulovali: 

- zásada identity (A = A)
- zásada vylúčenia tretieho (každá výpoveď je pravdivá, alebo nepravdivá, tretia možnosť neexistuje)
- zásada dostatočného dôvodu

Metódy dokazovania:

-indukcia: postup od zvláštneho k všeobecnému- hľadá v danom rode spoločné znaky a zaraďuje ich do druhov)
-dedukcia: postup od všeobecného k zvláštnemu

Učenie o duši

Aristoteles rozlišuje tri formy duše:

- vegetatívna – vyživovacia duša, ktorá riadi vyživovacie funkcie organizmus
- zmyslová – rastliny ju nemajú a umožňuje nám vnímanie a pociťovanie
- rozumová – má ju len človek

Rozum Aristoteles rozdelil na receptívny (trpný)- prijíma materiál poskytovaný zmyslamičinný- sám uvádza do pohybu receptívny rozum a ostatné časti duše. Nie je viazaný na telo, je nesmrteľný.

Fyzika a kozmológia

Telesá nášho sveta sa skladajú za štyroch zák. prvkov: zem voda, oheň a vzduch. Prvé dve sú ťažké, preto je ich miesto dole. Druhé dva sú ľahké a pohybujú sa smerom hore. Pohyb vysvetľuje ako návrat na prirodzené miesto. Zem je v strede vesmíru, čo je jej prirodzené miesto, preto je nehybná. Nebeské telesá sú zložené z piateho prvku a tým je éter. Ich pohyb je večný a dokonalý. Vesmír je konečný, poslednou sférou je sféra stálic.

Učenie o štáte

Základom demokratického štátu je sloboda. (Aristoteles) Na rozdiel od Platóna, ktorý vznik štátu odvodzoval zo slabosti ľudského indivídua, Aristoteles tvrdí, že vznik štátu zodpovedá prirodzenému sklonu ľudí, pretože iba v spoločnosti si človek môže osvojiť jazyk, rozvíjať sa a uplatniť svoje cnosti. Štát je najvyššou formou ľudského súžitia, je nadradený nad rodinu a jednotlivca.

Existujú tri dobré a tri zlé formy štátu (zlé vznikli deformáciou dobrých);

- dobrými formami štátu sú: monarchia, aristokracia a politea (rozumná, nesebecká vláda väčšiny).
- zlými formami štátu sú: tyrania (vznikla deformáciou monarchie), oligarchia (deformácia aristokracie) a demokracia (deformácia politey)

Rozvinuté spoločenstvo obcí alebo politické spoločenstvo ľudí, ktorí sa spojili na dosiahnutie určitého blaha. Základné úlohy štátu spočívajú v zabraňovaní nadmernému hromadeniu majetku občanov a nadmernému rastu politickej moci jednotlivca a udržiavaní otrokov v podriadenosti. Ideálny je taký štát, ktorý zabezpečuje maximálnu mieru šťastného života pre čo najviac otrokárov. Otroci a slobodní chudobní sú politicky bezprávni. Ostatní slobodní občania (majetní) majú potom povinnosť podieľať sa na správe štátu.