Tomáš Akvinský

Tomáš Akvinský

- taliansky filozof a teológ, prvý zo scholastických cirkevných učiteľov, princeps philosophorum (knieža filozofov), najväčší predstaviteľ katolíckej filozofie, akýsi európsky Ču-Si, žiak Alberta Veľkého.
Od roku 1879 oficiálny katolícky cirkevný filozof, ktorý spája učenie kresťanskej cirkvi (najmä Augustina) s filozofiou Aristotela.
Tomáš bol členom dominikánskeho rádu. V roku 1323 bol vyhlásený za svätého. Jeho filozofia vychádza z teologickej interpretácie Aristotelovho učenia. Ovplyvnený bol aj novoplatonizmom.
Sv. Tomáš vytvoril najväčší náukový systém v stredoveku. Hlavným spisom je Teologická suma, napísaná v rokoch 1266-1273 a doplnená jeho žiakom, a Suma proti pohanom, nazývaná tiež Filozofická suma, napísaná v rokoch 1259-1264. Sv. Tomáš bol veľkým teológom a jedným z najväčších filozofov. Suma znamená zhrnutie, obsiahnutie v jednom celku ( z lat. summa – súhrn, celok, množstvo ) V úvode Teologickej sumy Tomáš konštatuje, že existuje mnoho teologických diel, ale sú veľmi rozsiahle a ťažké, nemôžu slúžiť začiatočníkom, a preto sa rozhodol napísať niečo ľahké. Tomáš sa pokladal za teológa. Filozofii sa venoval, len kým mu bola potrebná, aby mohol realizovať svoju teologickú syntézu. Titul anjelský učiteľ dostal preto, lebo bol majstrom Svätého písma.

V spore o univerzálie stál na pozíciách umierneného realizmu. Uznával tri druhy univerzálií (všeobecnín):
1. univerzálie, ktoré jestvujú pre veci (a síce v božom rozume),
2. univerzálie, ktoré jestvujú vo veciach (ako všeobecné v jednotlivom)
3. univerzálie po veciach (t. j. jestvujúce v ľudskom rozume, ktorý ich poznáva).
Ťažiskom Tomášovho úsilia bolo hľadanie harmónie medzi vierou a rozumom: rozum je schopný racionálne dokázať existenciu boha a vyvrátiť námietky proti pravdám viery. "... sv. Tomáš je v dejinách ľudského myslenia úplnou výnimkou.Je to jediný génius vo filozofii, ktorý nechcel vytvoriť vlastný systém, ale všetky sily svojho umu venoval spracovaniu pozitívnych výsledkov celého pohanského a kresťanského myslenia, ktoré bolo pred ním."

Do každej časti Tomášovej filozofie prenikli metafyzické princípy, z ktorých veľa je zreteľom Aristotelovej filozofie- možnosť a skutočnosť, látka a forma, substancia, esencia, akcident a štyri príčiny.

Aristotelovské motívy v Tomášovej metafyzike
Substancia a akcidencia
Substancia- stabilnejšia časť skutočnosti (tiež sa premieňa, ale menej ako akcidenty)
Existuje (je) cez seba (per se; o sebe) a v sebe (in se).
Akcidencia -premenlivejšia časť súcna.
Existuje vždy vždy len cez niečo iné a v niečom inom( cez nejakú substanciu), teda nie je ontologicky svojbytná a neexistuje sama o sebe.
Akcidencia= stav, vlastnosť, aktivita určitej substancie. Napr.: Naša duša je substancia. Naše jednotlivé rozhodnutia alebo jednotlivé poznatky sú jej akcidenty, cez ktorú si ju uvedomujeme.
Substancia existuje sama o sebe, nie však v zmysle, že by bola príčinou svojho bytia, je len princípom spôsobu svojho bytia (teda toho, že je práve tým, čím je).
Z toho vyplýva jej samostatnosť – nie je určená okolím a vnútornými pôsobiacimi príčinami ale svojou vnútornou povahou. Podľa nej sú vnútorné vplyvy modifikované. Jedine Boh je substancia, ktorá je príčinou svojho bytia - je teda nie len per se, ale aj se. Táto prvá substancia, ktorá je bytím samým, je príčinou všetkých ostatných substancií.
Rovnako ako Aristoteles, Tomáš rozlišuje:
prvá substancia- konkrétna jednotlivina, zložená z látky a formy.
Druhá substancia - spoločná prirodzenosť viacerých indivíduí.

Látka a forma

Rovnako s Aristotelom:
Látka a forma tvoria jednotlivé (prvé) substancie.
Látka je pasívny, forma aktívny princíp, ktorý dáva veci určitý tvar.
Látka je princípom mnohosti, teda rôznosti, forma princípom zjednocovania, teda niečím obecným, a ako taká predmetom vedenia.
Duše živých organizmov sú ich formami.
Dá sa rozlíšiť:
prvá látka(materia prima) - najmenej dokonalý spôsob bytia, takmer ničota, látka celkom nesformovaná, bez akejkoľvek vlastnosti, celkom pasívna.
Druhá látka (materia secunda) - sformovaná do zmyslového vnímania podoby, patrí jej určitá charakteristika - dispozícia k mnohosti, kvantite.
Na rozdiel od Aristotela:
Forma je braná len ako niečo obecné, preto indivíduá sa nelíšia od formy, ale len od látky, ktorá je tak princípom individualizácie.
Ľudská duša ako forma tela môže existovať po smrti tela odlúčene.
Existujú dokonalé formy, ktoré existujú len samostatne - anjeli(dokonalá rozumná duša bez tela). Pretože sa nemôžu líšit od látky, rieši Tomáš ich individualitu rôznosti obecnej formy - každý anjel je iný druh.
Formy vo veciach sú obrazy ideí v Božej mysli, na ktorých stvorené veci svojimi formami súladia. Tak je Aristoteles spojený s Platónom.

Možnosť a skutočnosť

Uplatňujú sa pri popise pohybu. Pohybom je rovnako ako pre Aristotela nielen premiestňovanie, ale i rast rastlín, inštinkt živočíchov a ľudské myslenie - speje k pravde.
Pohyb je smerovaním k určitému cieľu - naplnenie formálnej a účelovej príčiny.
Boh ako číry akt (actus purus): V tom ide Tomáš za Aristotela. Boh predchádza každú možnosť a je jej počiatkom aj cieľom. Je čistou skutočnosťou, a preto dokonalým bytím, zatiaľ čo všetky veci zložené z látky (možnosti) a formy (skutočnosti) vo svojim dovŕšení, plnému uskutočneniu len smerujú.

Dve z jeho najranejších diel - De principiis naturae (O principoch prírody) a hlavne De ente et essentia (O súcne a bytí) - načrtávajú základy jeho metafyziky. Snáď najvýznamnejšia téza v De ente et essentia je tzv. "reálná distinkcia" - Tomášovo mienenie, že esencia každej stvorenej veci je reálna, nie len pojmová, odlišná od jej existencie.
Povediac metafyzicky, telesné súcna sú zloženiny formy a látky, ale všetky stvorenia, aj netelesné, sú zloženiny esencie a existencie.
Len prvá, nestvorená príčina, Boh, ktorého esencia je existencia, je absolútne jednoduchá.
Bytie je najzákladnejší pojem intelektu, jeho podstatný a najvyšší inteligibilný predmet, v ktorom nachádza základňu všetkých pojmov. Preto všetky ostatné pojmy intelektu musia byť odvodené pridaním niečoho k bytiu, pokiaľ vyjadruje spôsob bytia, ktorý nie je vyjadrený termínom "bytie" samo (Quastiones disputatae de veritate). K takémuto pridaniu sú dve legitímne cesty.
Prvá vedie k 10 aristotelovským kategóriám, z ktorých každá je špecifickým modelom bytia - substancia, kvalita, atd.
Druhý spôsob "pridanie k bytiu" nie je tak známy. Akvinský dospieva k piatim modelom bytia, ktoré sú celkom obecné, charakterizujú každé súcno. Teda súcno - kdekoľvek a akokoľvek konkretizované, vykazuje týchto päť modelov, ktoré transcendentujú kategórie, pretože sú nutnými modelmi každého zvláštneho súcna: vec (res), jedno, niečo (aliquid), dobro, pravda.

Akvinského odkazy na Božiu existenciu:
1. Pohyb vo svete- všetko vo svete je niečim pohybované, prapríčina pohybu musí byť nehybná, z nej prvý pohyb vychádza, prepríčina=Boh.
2. Príčina, účinok vo svete- prapríčina všetkého=Boh
3. Bytie, nebytie vo svete- existencia Boha= nevyhnutnosť,všetko existuje v závislosti od Boha.
4. Dobro, dokonalosť vo svete- čím sú jednotlivé formy bytia bližšie k Bohu, tým sú dokonalejšie.
5. Poriadok a účel vo svete- Boh všetko v prírode nasmerováva k cieľu, k dokonalosti.