referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Barbora
Sobota, 4. decembra 2021
John Locke
Dátum pridania: 14.02.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: vladok
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 6 654
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 19
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 31m 40s
Pomalé čítanie: 47m 30s
 

1.Úvod
Pri vytvorenie práce sme si vytýčili za cieľ aspoň v skromnej miere zhrnúť informácie o Johnovi Lockovi, jeho dobe, živote a diele. Pri analýze jeho diela sme sa zamerali na štúdium jeho práce Úvahy o výchove, na základe ktorej sme vytvorili záver – zhrnutie jeho pedagogických názorov.

Vychádzame pri tom z troch hlavných skupín prameňov:
• diela Johna Locka obsahujúce jeho pedagogické názory
• články z odborných časopisov zaoberajúce sa problematikou Johna Locka a filozoficko – pedagogickým pozadím jeho doby,
• a v podstatnej miere sme čerpali z akademických zdrojov na Internete

Pre túto seminárnu prácu sme si vybrali osobu Johna Locka a jeho pedagogický odkaz. John Locke patrí popri J. A. Komenskom, J. J. Rousseauovi a niekoľkým ďalším, medzi významné osobnosti 17. a 18. storočia s priamou účasťou na úsilí o vyvrátenie mocenských pozícií feudálnej aristokracie a položenie základov novodobej pedagogiky. Možno aj preto, lebo John Locke sa v moderných kultúrnych dejinách Európy neuplatňuje výlučne ako pedagogický mysliteľ. Popri svojej rozsiahlej rozmanitej praktickej činnosti, ktorú rozvíjal ako univerzitný učiteľ, lekár, vychovávateľ, diplomat, politik a ekonóm, prispieva svojou teoretickou prácou ku vzniku významného myšlienkového prúdu, ktorý prešiel 18. a 19. takmer všetkými európskymi krajinami a je nazývaný osvietenstvom.

I keď Lockove pedagogické názory nevzbudzujú tak všeobecný a široký vedecký záujem ako jeho práce z oblasti filozofie a teórie štátu, je nesporné, že i jeho pedagogické dielo zohralo vo vývoji pedagogického myslenia dôležitú rolu.

K poznaniu jeho diela a pedagogických názorov nestačí len dielo samo. Je potrebné tiež uvažovať o dobe, v ktorej John Locke žil, aká bola úroveň školstva v Anglicku, ale tiež, z akej vrstvy Locke pochádzal. Skrátka, musíme aspoň v hrubých súvislostiach poznať ducha jeho doby. V nej sa odvíjajú filozofické, spoločenské; a v nemenšej miere tiež pedagogické tendencie. V práci si najprv predstavíme už spomínané dejinné súvislosti, život Johna Locka, jeho dielo a filozofické, a najmä pedagogické názory.

2. Doba Johna Locka
(historické, spoločenské, politické, filozofické domény doby)

John Locke sa narodil, vyrastal a žil v zložitých spoločensko-politických pomeroch Anglicka 17. storočia. Na začiatku druhého desaťročia jeho života vstupovalo Anglicko do občianskej vojny. Tá sa odohrala medzi prívržencami kráľa Karola I. a parlamentu. Karol I. bol zanieteným zástancom absolutistickej formy vlády a 11 rokov sa pokúšal vládnuť sám, bez zasahovania parlamentu. Karol I. sa stal kráľom roku 1625. roku 1642 vypukla občianska vojna a roku 1649 bol kráľ Karol I. popravený, čo malo za následok zmenu politických pomerov v krajine. Tie však i naďalej zostávajú nestabilné. Po smrti Karola I. anglický parlament ruší monarchiu a ustanovuje republiku: Commonwealth of England. Politické nezrovnalosti neustále pretrvávajú. K roztržkám dochádza najmä medzi parlamentom, armádou a diktátorským Lordom Protectorom – Oliverom Cromwelom. Občianska vojna v Anglicku trvá do roku 1660, kedy sa na trón dostáva syn Karola I., Karol II.

Absolutizmus je v tejto dobe prevládajúcou tendenciou ku koncentrácii moci a k pokusom o centrálne riadené hospodárstvo, koncepciou riadenia štátu v celej Európe (Francúzsko, Anglicko, Nemecko, Habsburská monarchia... ). Prínosy týchto tendencií spočívajú najmä vo vzraste ekonomiky, počtu manufaktúr (v Anglicku počas 16. storočia o 100%) a počtu obyvateľstva.

Tento nový štátny útvar (absolutistická monarchia) potrebuje nového občana: s praktickými poznatkami a zručnosťami. Z tejto potreby sa odvíjajú i pedagogické tendencie a zmeny v týchto štátoch vrátane Anglicka. Myšlienku štátnej školy zo 16. storočia postupne nahrádza myšlienka ľudovej školy v 17. storočí.

17. storočie je storočím všeobecného odbúrania meštianstva. Práve meštianstvo do konca šestnásteho storočia udávalo spôsob politického a sociálneho života, módy a životného štýlu. V 17. storočí sa utvára tzv. „nový feudalizmus“, kde centrom života nieje meštianska vrstva, ale kráľovský dvor.
Tak ako štátna správa, tak i výchova v tomto období v Európe (Anglicko nevynímajúc) prechádza štádiom strohej systematizácie, formovania a regulovania. 17. storočie môžeme podľa A. Rebleho nazvať epochou veľkých systémov a metód. V Londýne je založený Kráľovský učenecký spolok – Royal Society. Mechanické chápanie prírody hľadá všeobecný, objektívny, matematicky vyjadriteľný poriadok do značnej miery vplývalo i na chápanie spoločenských vied.

Locke rozoznával dva druhy vied: demonštratívne a empirické. Demonštratívne vedy chápal Locke ako vedy exaktné, isté sami sebou; za empirické vedy pokladal tie, ktoré sú len pravdepodobné. A práve k týmto vedám sa upínal jeho záujem.

Školstvo v Anglicku bolo vo veľmi žalostnom stave. Vyššie kruhy dávali svoje deti na výchovu francúzskym učiteľom. Deti stredných chodili do latinských škôl, kde sa memorovalo a fyzicky trestalo. Vysoký dôraz bol kladený na nepraktické vedomosti a preexponované vyučovanie latinčiny. Hlavný nedostatok spočíval v úplnom zanedbávaní reálií. I prírodoveda sa učila z kníh, filozoficky a čisto abstraktne. Osvojenie a spracovanie látky bolo domácou úlohou a v škole žiaci iba sledovali učiteľov výklad.

Taký bol stav vtedajšieho školstva a Locke, ktorý ho sám na sebe zakúsil, razil cestu reformám.

3. Biografia
(stručný prehľad života Johna Locka)

John Locke sa narodil 29. augusta 1632 v meste Warrington neďaleko Bristolu. Jeho otec bol právny zástupca, puritán a po vypuknutí občianskej vojny v Anglicku v roku 1642 vstúpil do armády parlamentu.

John Locke najprv študoval Westmisterskú školu, kde spočiatku získal všeobecné jazykové humanistické vzdelanie. Potom študoval v Oxforde na Christ Church Collague a tu aj dlho pôsobil. Zaoberal sa tu rétorikou a morálnou filozofiou, matematikou, astronómiou, ekonómiou a predovšetkým medicínou. Pri štúdiu medicíny nedosiahol diplom. V roku 1667 sa John Locke stal osobným lekárom a tajomníkom lorda Ashleyho (od roku 1676 baróna zo Shaftesburry) a vychovávateľom jeho syna. Spoznanie sa s týmto mužom, malo pre Lockov budúci život a kariéru ďalekosiahle dôsledky. Bez toho, aby prerušil vzťahy s akademickou pôdou v Oxforde, prisťahoval sa do Shaftesburyho domu v Londýne a dostal sa do priameho styku s politickým životom v Anglicku za vlády Karola II. a jeho nástupcu Jakuba*II. . Obhajoval náboženskú toleranciu anglických protestantských inovercov proti netolerantnej anglikánskej väčšine.

Prírodovedci, s ktorými sa vďaka známosti s lordom Ashleyom stýkal, zosilovali Lockov smer k empirizmu a skúsenosťou vedenému rozumu v oblasti skúmania prírody. Význam pre jeho ďalší život mal i dvojitý pobyt vo Francúzsku, z ktorých druhý sa pretiahol na štyri roky. Rok strávil Locke v sídle slávnej lekárskej školy v Montpellier, väčšinu doby potom v Paríži. Samozrejme, i tu sa stýkal s učencami mnohých odborov. Jeho denníky z tej doby prezradzujú intenzívny záujem o veci verejné, štátne i cirkevné zriadenie, technické vymoženosti, hospodársku situáciu, ale i poverčivosť ľudu a jeho životné podmienky.

Roku 1679 je povolaný späť do Anglicka, kde je Shaftesburyho pomocníkom v jeho politickom úsilí. Roku 1682 odchádza Shaftesburry do Holandska a rok na to umiera. Do Holandska odchádza aj John Locke. Späť do Anglicka sa vracia až po smrti Jakuba II. spolu s Williamom Oranžským. Svoje posledné roky života strávil John Locke v Oates v Essexe v priateľstve s Isacom Newtonom. John Locke zomrel v Oates roku 1704.

4. Bibliografia
(stručný prehľad najvýznamnejších diel a spisov Johna Locka)
Na začiatku osemdesiatich rokov 17. storočia počas povstaniu proti Karolovi II., Locke pracoval na diele Dve pojednania o vláde. Roku 1690 ich vydal. Toto dielo je teóriou prirodzeného práva. V tom istom roku (1667) píše Pojednanie o tolerancii (Epistola de Tolerantia). Ten je prvý zo série štyroch listov, ktoré Locke problému tolerancie venoval. Všetky štyri listy boli vydané roku 1823 vo vydaní Lockových zhrnutých spisov. Diskusie s priateľmi schopnostiach človeka a o hraniciach ľudského rozumu, ho viedli k spracovaniu jedného z hlavných jeho diel - Pojednanie o ľudskom rozume, na ktorom pracoval 18 rokov. Ako spomenutým dielam, tak i z pedagogického hľadiska najprínosnejšiemu dielu – Úvahy o výchove – sa venujeme v nasledujúcich kapitolách.

1654 –1664 - Essays on the Law of Nature (Pojednanie o prirodzenom zákone)
1667 - Essay concerning toleration (Dopis o Tolerancii)
1687 - Essay concerning Human Understanding (Esej o ľudskom rozume)
1690 - Two Treatises of Government (Dve pojednania o vláde)
1693 - Some Thoughts Concerning Education (Niekoľko myšlienok o výchove)
1695 - The Reasonableness of Chrisitanity as delivered in the Scriptures (Rozumnosť kresťanstva)

5. Filozofické názory
John Locke vyrástol v revolučnom anglickom prostredí, ale už v kľudnejšej dobe. Bol teda menej útočný než Bacon a Hobbes. Ako sme už spomínali, politické zmätky jeho krajiny nútili často pobývať za hranicami Anglicka. Bol vzdelaný v jazykoch a helenistickej literatúre a novovekej filozofii. Medzi jeho súčasníkmi boli Newton, Boyle, Sydenham, Huygens. Práve títo ľudia ovplyvnili názory Johna Locka vo veľkej miere. Keby sme mali zhrnúť profesijné a filozofické smerovanie Johna Locka, bol filozof, psychológ, pedagóg, teoretik štátu a práva, empirik a senzualista. Pokračoval v diele Francisa Bacona a Thomasa Hobbesa. John Locke sa podobne, ako jeho doboví kolegovia - myslitelia, riadil základným presvedčením, že pánom myšlienky je praktický účel: „...našou úlohou nieje poznať všetky veci, ale tie, ktoré sa týkajú nášho správania...“ Z toho vyplýva, že obmedzenosť vedenia Locka netrápila. Za dôležité pokladal materiálny blahobyt.  Venujme sa teraz teórii poznania, teórii ľudského rozumu. Z hľadiska štúdia pedagogických názorov Johna Locka je pre nás oblasť poznávania veľmi dôležitá.

Ľudský rozum
John Locke sa vo veľkej miere zaoberal náukou o poznaní. Svoje zásady náuky o poznaní John Locke predkladá v diele Essay Concerning Human Understanding, 1689 (Esej o ľudskom rozume). Táto rozsiahla esej je plodom jeho celoživotného filozofického záujmu. Týmto dielom položil filozofické základy novovekej západnej prírodovedy.  Jadrom tohto Lockovho diela je kritika francúzskeho filozofa a matematika René Descarta (1596 – 1650) a jeho karteziánskej teórie vrodených ideí. Ukážeme si, v čom tkvela podstata nezrovnalosti medzi Lockom a Descartom; Kým Descartes, zakladateľ moderného racionalizmu, dospel k záveru, že zmysly sú vnútorne nespoľahlivé pri rozpoznávaní reality fyzikálneho sveta, Locke sa na druhej strane snaží dokázať, že žiadne vrodené idey neexistujú. Ľudskú dušu chápe Locke teda ako tabula rasa. Celá prvá časť tohto diela má byť toho dôkazom. Až skúsenosť, ktorej zdrojmi sú zmyslové vnemy a reflexie, na túto čistú dosku zapisuje všetky naše poznatky a dáva nám jednoduché idey / myšlienky. Práve prostredníctvom tohto diela, prekonáva Locke absolútny empirizmus a zaviedol schopnosť chápania, porozumenia. Vďaka tejto koncepcii chápania ľudského myslenia môžeme vytvárať idey, myšlienky. Čiže rozmýšľať, posudzovať, hodnotiť.

Idea
Ako sme si ukázali, človek vytvára idey, myšlienky na základe jednoduchého vzorca: od ideí jednoduchých ku zložitým. Tak Locke rozlišuje tri, navzájom na seba nadväzujúce typy ideí:
1.Idea substancií (v mysli reprezentuje skutočnosti / predstavy o sebe ako telese alebo duchovnej bytosti),
2.idea módov (odpovedajúca vlastnostiam ako počet, krása) a
3. idea relácií (udáva vzťahy príčiny a účinku)

V porovnaní s Platónom, je pre Locka pomer ideí a skutočnosti obrátený: Pre Platóna bol východiskom idey myslený obsah vecou; hľadal, čo je statočnosť, cnosť, zbožnosť; ich poslednou podstatou sú idey. Idey sú dokonalými vzdormi, skutočnosť však je len nedokonalým obrazom ideí. U Locka však zmyslovo daná skutočnosť je posledným faktom, jej nedokonalým obrazom je idea alebo predstava. Od doby Lockeho preto majú v sebe idey niečo atomistické, materialistické; sú to elementy „poznania “ .

V diele Esej o ľudskom rozume Locke bližšie pojednáva o tzv. „módoch“ ideí. Tieto vykresľuje paralelne so zmyslami. Hneď na prvom móde idey si ukážeme, že jeho chápanie ideí v tomto zmysle sa takmer nelíši od nášho chápania asociácií vyvolaných zmyslovým vnemom :
„(Módy pohybu) – „kĺzať sa“, „gúľať sa“, tancovať“, „skákať“ a mnoho ďalších takých slov, ktoré by mohli byť menované, sú slová, ktoré – akonáhle ich započuje ten, ktorý rozumie danému jazyku – vyvolávajú hneď v mysli zreteľné idey, ktoré sú všetky iba rôznymi obmenami pohybu. ...“
Na úroveň tejto kategórie vnemov (módov ideí) Locke dáva nasledovné: módy zvukov, módy farieb a módy chuti. Ako v tejto kapitole ďalej uvádza: „...Niektoré jednoduché módy nemajú mená. Prečo niektoré módy majú mená a iné nie. Dôvod, prečo to tak je, je – ako predpokladám – tento: veľký záujem ľudí sa týka vzájomných vzťahov medzi ľuďmi; poznanie ľudí, ich konaní a ich označovaní pri vzájomnom styku bolo teda krajne naliehavé. Práve preto vytvorili týmto zložitým ideám mená, aby mohli o to jednoduchšie zaznamenávať veci, s ktorými denne prichádzali do styku, a aby o nich mohli ľahšie viesť rozhovory, bez nadmernej rozvláčnosti a hľadaní výrazových prostriedkov; a tiež aby mohli byť o to jednoduchšie a rýchlejšie pochopené tie záležitosti, o ktorých mali nepretržito podávať a prijímať informácie.“

Z tohto hľadiska zložitosti rozdeľuje idey na dve hlavné skupiny:
1. Jednoduché idey – najjednoduchšie elementy, základné dáta nášho vedomia, Pocity a vnemy získané zmyslovou skúsenosťou.
2. Zložené idey - Tie vznikajú v procese aktivity nášho vedomia, ktorá spočíva najmä v združovaní ideí podľa podobnosti, priestorovej či časovej priľahlosti, ako aj v abstrakcii, pri ktorej zložená idea vzniká na základe spoločného znaku viacerých ideí. Zložené idey vznikajú v dôsledku kombinačných aktivít nášho rozumu, pričom rozum k obsahu pôvodných ideí nič nepridáva. Rozum len usporadúva a zovšeobecňuje pôvodný empirický materiál do podoby pojmov.

Locke rozlišuje tri druhy zložených ideí:
• Módy –počet, priestor, trvanie atď.
• Substancia – boh, duch, teleso
• Vzťahy – pojmové dvojice - identita a rôznosť, príčina a účinok, priestor a čas

Locke skúma aj otázku, do akej miery obsah našich ideí verne odráža vlastnosti, kvality vonkajšieho sveta a nakoľko je závislý od vlastností nášho vedomia. Locke rozdeľuje kvality na primárne a sekundárne. Primárne sú také kvality, ktoré sú adekvátnym odrazom vonkajšieho sveta v našom vedomí. Teleso ich má stále, aj vo chvíli keď ho práve nevnímame (napr. tvar, hmotnosť, objem telies). Sekundárne kvality nevyjadrujú objektívny stav vecí, ale sú výsledkom schopnosti našich zmyslov vnímať ich.

Poznanie sa tak podľa Locka završuje až vďaka rozumovej aktivite schopnej odhaľovať dôkazy, vyvodzovať oprávnené závery, ale iba na základe vnemov fyzikálnej reality, ktorá nás obklopuje a ktorou chápeme zmysly. Locke neuznáva, že by rozum sám o sebe mohol niečo vytvoriť. Pokladá ho za nepopísaný papier – tabula rasa, ktorý so sebou neprináša žiadne predpoklady na nové informácie, inovácie. Podľa tejto teórie ľudský rozum operuje len s údajmi, ktoré v priebehu svojej existencie zhromaždil a prakticky neobmedzeným radom ich kombinuje. To spôsobuje zdanlivý vznik nových myšlienok a vecí. V skutočnosti sa však jedná o kombináciu viacerých už existujúcich faktov.

Štát
Teóriou štátu a systémom rozdelenia moci v štáte sa John Locke v diele Two Treatises of Government , 1689 (Dve pojednania o vláde). Celým dielom sa ťahá podstata princípu prirodzeného práva. Verzia tejto myšlienky je obsiahnutá v pasáži Lockovho Druhého pojednania o vláde: „Všetci ľudia sú od prirodzeností rovní. Rovnosť, v ktorej všetci ľudia vzhľadom k právomoci alebo k panstvu jedného nad druhým. Toto je rovné pravidlo, keď každý má svoju prirodzenú slobodu a nie je podrobený vôli alebo autorite kohokoľvek iného“. Odsúdil tak Descartove učenie o vrodených ideách a etickú neopodstatnenosť. Obhajoval náboženskú znášanlivosť. V pojatí štátu vychádzal z myšlienky spoločenskej zmluvy a prirodzeného práva. Pokúsil sa zdôvodniť konštitučnú formu vlády. Panovník je povinný rešpektovať právo ľudí na slobodu a ochranu a zákony dodržovať, nie ich vyhlasovať. Inak mu ľud môže "zmluvu" vypovedať (teda panovníka zvrhnúť).

6. Pedagogické názory Johna Locka
Dostávame sa ku ťažiskovému problému našej práce. V tejto kapitole sa pokúsime rozobrať niektoré detaily Lockových pedagogických názorov.
Názory na výchovu John Locke rozpracoval vo spisoch Dve pojednania o vláde, Pojednanie o ľudskom rozume a najmä Úvahy o výchove, z ktorého v tejto seminárnej práci prednostne čerpáme a snažíme sa ho analyzovať. Úvahy o výchove spolu s Dvoma pojednaniami o vláde a Pojednaním o ľudskom rozume, tvoria základ jeho vedeckého diela.

6.1. Pedagogické dielo Johna Locka všeobecne
Pozrime sa najprv v skratke na diela významné z hľadiska teórie výchovy a následne nato podrobnejšie analyzujme Lockove najvýznamnejšie pedagogické dielo, Úvahy o výchove.

a/ Úvahy o výchove
Hlavné princípy Lockovej výchovnej teórie sú zakotvené v spise Úvahy o výchove. Toto dielo vzniklo na základe korešpondencie a písomných otázok priateľa E. Clarka, ako by mal najlepšie vychovávať svojho syna a preto sú rozptýlené do množstva listov posielaných od roku 1684 do roku 1691. Tomuto dielu sa budeme v tejto kapitole ešte bližšie venovať.
b/ Dve pojednania o vláde
Niektoré princípy Lockovej výchovnej teórie sú v tomto jeho diele zakotvené v druhej kapitole Prvej knihy: O otcovskej a kráľovskej moci. Tu sa na základe výrokov z Biblie zastáva neobmedzenej vlády kráľov (ako potomkov Adama – otca ľudského pokolenia), a túto neobmedzenú moc danú Bohom prenáša v patriarchálnom chápaní i do života rodiny a následne tak do výchovy detí. V šiestej kapitole Druhej knihy: O otcovskej moci, rozvíja túto spomínanú teóriu neobmedzenej vlády otca v rodine. Moc, ktorú majú rodičia nad svojimi deťmi, vyplýva z povinností starať sa o svoje, ktorú voči deťom rodičia majú. Ako protiváhu tak Boží zákon podľa Locka nariaďuje deťom poslušnosť a úctu k rodičom. Tieto fakty chápe Locke ako prirodzené právo, dané Bohom.
c/ Pojednanie o ľudskom rozume

6.2. Lockeho chápanie pojmu výchova
Locke chápe výchovu ako minimálny zásah, ktorý sa môže do značnej miery zmeniť a ovplyvniť osobnosť človeka. Ako sa vyjadruje: „výchovou sa vytvárajú tie veľké rozdiely medzi ľuďmi..“. Len nepatrnú časť z toho považuje za vrodené, génmi dané. Hneď úvodom tejto práce Locke hovorí o harmonickom súlade tela a ducha, opierajúc sa o myšlienku antickej kalokagatie: „Zdravý duch v zdravom tele, to je stručné a výstižné vyjadrenie podstavy šťastia na tomto svete. Kto má obe tieto veci, len sotva si môže priať o málo viac. .. Šťastie alebo bieda človeka sú väčšinou jeho vlastným dielom. Koho nevedie múdro vlastné myslenie, ten nikdy nepôjde správnou cestou. A kto má slabé telo, nikdy nebude schopný po nej ďaleko dôjsť.“ (str. 78)

Ako sme sa vyjadrili na začiatku kapitoly, Locke pripisuje výchove majoritný podiel na formovaní osobnosti v detskom veku: „myslím, že môžem povedať, že zo všetkých ľudí, s ktorými sa stretávame, deväť desatín sa stalo tým, čím sú – dobrými alebo zlými, úspešnými alebo neužitočnými – svojou výchovou. Tá vytvára veľké rozdiely medzi ľuďmi.“ Locke je teda presvedčený, že charakter a osobnosť človeka sa takmer výhradne formuje prostredníctvom vplyvu sociálneho prostredia na dieťa. Podceňuje tak vplyv vrodených predpokladov. Na druhej strane, veľmi blízko k pravde je s tvrdením, že „nepatrné alebo skoro nepostrehnuteľné dojmy v našom útlom detstve majú veľmi významné a trvalé následky.“
Na Lockove chápanie jednotlivých druhov výchovy sa bližšie pozrieme v nasledujúcej podkapitole.

6.3. Dielo Úvahy o výchove
V tomto diele pojednáva autor najprv o pojme výchova a o jeho vlastnom chápaní tohto pojmu, ktorému sme sa venovali v predchádzajúcej podkapitole. Následne na to, rozčleňuje výchovu do niekoľkých kategórií. V tejto časti práce si rozoberieme tieto kategórie a následne sa zameriame na mravnú výchovu a jej zásady.  Vo svojom výchovnom systéme venuje Locke značnú pozornosť tiež sebavýchove a sebavzdelávaniu, rozpracovaním telesnej a pracovnej výchovy. Locke poukazuje na dôležitosť výchovy pozdvihuje ju na záležitosť zodpovednú a vážnu. V súvislosti s tým apeluje na rodičov, aby urobili všetko pre zaistenie dobrej výchovy svojim deťom. Výchovné pôsobenie na deti, Locke delí na výchovu: telesnú, mravnú, domácu, rozumovú a pracovnú. Nemalý dosah na utváranie kvalitnej osobnosti gentlemana pripisuje taktiež cestovaniu.

6.3.1. Telesná výchova
Telesná výchova by sa mala zamerať na rozvinutie fyzicky zdatného ducha. V tomto smere je veľakrát porušovaná prílišným rozmaznávaním zo strany rodičov a vychovávateľov. Rodičia by mali preto podporovať pobyt dieťaťa na čerstvom vzduchu dbať na primeranú stravu, vhodné šaty, mali by dieťa pravidelne otužovať, kúpať v studenej vode a nevystavovať dieťa zbytočne teplému prostrediu.

6.3.2. Mravná výchova
Hlavný dôraz kladie Locke na mravnú výchovu, ktorá má slúžiť na upevňovanie hodnôt, ako sú osobná sloboda a uchovanie majetku. Pokladá za dôležité, aby bol mladý gentleman vedený i k niektorému remeslu. Locke zdôrazňuje, že je potrebné rozvíjať výchovu už od najútlejšej mladosti a je potrebné v nej pokračovať s ohľadom na vekové zvláštnosti až do dospelosti. Ku škole sa Locke stavia výrazne odmietavo. Bojí sa, že by v škole utrpel morálny profil jeho chovanca ako vplyvom morálky spolužiakov, tak malou účinnosťou výchovného pôsobenia učiteľa, ktorý má v triede na starosti veľké množstvo žiakov a používa tvrdé donucovacie prostriedky. Hlavnou Lockovou zásluhou v oblasti mravnej výchovy je vytvorenie jej nového pojatia, v ktorom prekonal starú, nábožensky pojatú mravnosť založenú na vrodených náboženských ideách. Jeho pojatie predstavuje značný pokrok i oproti Komenskému. Táto časť diela, kde sa Locke venuje mravnej výchove a jej zásadám, je rozdelená na 21 častí, podľa konkrétneho problému. Najväčší priestor venoval zásadám utvárania ducha, trestov, odmien, požiadavkám na dieťa, na vystupovanie detí, rozoberá prednosti domácej výchovy a chyby, za ktoré sa deti nemajú trestať.

Ďalej, vyzdvihuje potrebu domáceho učiteľa, ktorý musí „...chrániť svojho zverenca pred vplyvom zlých príkladov, najmä pred najnebezpečnejšími z nich – príkladov služobníctva.“ O domácom učiteľovi sa Locke vyjadruje ako o profesii, ktorá vyžaduje určité osobnostné predpoklady, ako uvážlivosť, vyrovnanosť, či citlivosť. Locke ďalej upozorňuje, že takéto vlastnosti skompletizované v jednej osobnosti, sú veľmi vzácne, a preto píše: „Pokiaľ ide o náklady, myslím, že peniaze, ktoré vynaložíme na svoje deti, sú najlepšie uložené. Preto nemôžeme vydržiavanie vychovávateľa považovať za drahé, i keby bolo sebanákldnejšie“. Táto myšlienka hovorí sama za seba o dôležitosti vzdelania a kvalitnej výchovy.

V rámci mravnej výchovy sa Locke ďalej zaoberá dôverou medzi deťmi a rodičmi, rozdielmi medzi deťmi, potlačovaním zlej vôle dieťaťa a jeho ďalším výchovným usmerňovaním. Upozorňuje na demokratické prvky výchovy: „...deti majú radi voľnosť, a preto by mali byť vedené tak, aby sa necítili obmedzované.“ Zároveň však berie do úvahy nutnosť potlačovať „zlú vôľu“ dieťaťa.  Dieťa pokladá za tvora, od podstaty panovačného, so silno zakorenenou potrebou ovládať druhých. Locke sa pri tomto tvrdení odvoláva na správanie dieťaťa hneď po narodení: „vidíme, že detí skoro hneď po narodení (a určite dávno pred tým, než vedia rozprávať), kričia, vzdorujú, mračia sa a prejavujú nespokojnosť, len aby presadili svoju vôľu.“
Ďalším prejavom takéhoto egocentrického správania je podľa Locka snaha o vlastnenie hmotných vecí, lebo, ako Locke vraví: „...majú radosť z moci, ktorú im vlastníctvo zdanlivo prináša a na základe tak získaného práva by chceli so svojim vlastníctvom zaobchádzať podľa svojho uváženia.“
Aj v nasledujúcich podkapitolách svojej pedagogickej práce, Locke poukazuje na prejavy správania, ktoré považuje za nežiaduce: „Plač je vada, ktorá by sa deťom nemala trpieť. Nielen pre nepríjemný a nevhodný zvuk, ktorý naplňuje dom, ale pre významnejšie dôvody...“ . Locke má týmto na mysli prejav úsilia po vláde na dospelými, odporu a svojhlavosti. Zároveň však argumentuje proti telesným trestom tým, že použitie takýchto trestov len robí deti „horšími“, prchkými a neschopnými kontrolovať svoje negatívne emócie.

Ďalej sa Locke v časti o mravnosti zamýšľa nad strachom a odvahou detí. Hovorí o cieli vychovať odvážneho gentlemana, ochotného podstúpiť nebezpečenstvo a čeliť zlu. Pravú statočnosť Locke chápe ako schopnosť sebaovládania, sebazaprenia a bezprostredného konania svojej povinnosti. Tieto vlastnosti sa podľa Locka dajú dosiahnuť prostredníctvom ochrany detí pred všetkými druhmi strachu. Neodporúča preto deti zbytočne strašiť historkami alebo zámerným vytváraním situácií vyvolávajúcich strach a odpor.

Locke si dobre uvedomuje aj sklon detí ku krutosti. Zo svojich pozorovaní vychádza pri opisovaní situácií, kedy sa deti k sebe navzájom správajú agresívne, snažia sa násilím zmocniť cudzej hračky, alebo úmyselne trápia zvieratá. Locke preto varuje pred návykom na takéto správanie a z toho vychádzajúcim nebezpečím utvorenia necitlivej osobnosti. Preto by sa „...deti mali učiť nič neničiť a nekaziť, iba ak by to slúžilo k uchovaniu alebo dosiahnutiu niečoho ušľachtilejšieho.“ Miesto tejto agresivity a panovačnosti nad sluhami, by malo byť deťom vštiepené jemné a zdvorilé „správanie voči ľuďom nižších stavov“.

V pätnástej podkapitole časti o mravnej výchove svojho pojednania O výchove, sa venuje potrebe rozvoja prirodzenej detskej zvedavosti. Upozorňuje rodičov a vychovávateľov, aby neodmietali žiadny dotaz dieťaťa a aby prípadné otázky, ktoré dieťa pokladá - neboli týmito ľuďmi, ktorí naňho majú vplyv – podceňované a zosmiešňované. Radí, aby si dospelí všimli, kam dieťa vo svojej otázke smeruje a akými slovami otázku vyjadruje. Veľkú dôležitosť Locke prikladá odpovedi, ktorá dieťa dovedie v poznaní „zas o krok ďalej“. Pri odpovedi na otázku dieťaťa by vychovávatelia mali súčasne pôsobiť na sebavedomie dieťaťa využívaním pochvál, a využiť tak „márnosť dieťaťa na jeho prospech“.

Hračky Locke vkladá do rúk domáceho učiteľa (alebo inej dospelej osoby zodpovednej za výchovu chlapca), ktorý rozhoduje o tom, kedy a s čím sa dieťa bude hrať. Tým sa podľa Locka dosiahne, že dieťa sa naučí rozumne a primerane využívať veci, neničiť ich a nestrácať. Dieťa by malo mať len skromnú zásobu hračiek, ktoré „nevedú k ľahkovážnosti, bezstarostnosti, plytvaniu a márnotratnosti“ – a tieto hračky by sa mu nemali vymieňať, ani prikupovať nové. Za cieľ tak sleduje vycvičenie gentlemana na skromnosť a hospodárnosť.

Na záver kapitoly O výchove, sa Locke venuje vedeniu k ušľachtilosti a šľachetným mravom, k rozvahe a múdrosti, a potrebe odnaučiť dieťa od prirodzenej danosti klamať: „Keď po prvýkrát zistíme, že dieťa klame, mali by sme sa nad tým skôr pozastaviť ako nad niečím zlým a nepatričným, než trestať ako za nejaký poklesok“.

6.3.3. Rozumová výchova
Vo vzťahu rodičia – učiteľ, kritizuje Locke rozšírenú predstavu, že výchova a vzdelávanie dieťaťa spočíva výlučne na ramenách učiteľa, a aj to len do tej miery, aby naučil deti grécky a francúzsky jazyk. Rodičia podľa neho „žijú v neustálom strachu pred učiteľovou metlou, na ktorú sa pozerajú ako na jediný nástroj výchovy.“  Ako sme sa už vyjadrili, Locke vyzdvihuje dôležitosť gramotnosti, ovládania jazykov a rôznych vedomostí. Ale dôležitosť tejto rozumovej výchovy kladie až za výchovu mravnú: „Vedomosti sú potrebné, ale až na druhom mieste, len ako podriadené vážnejším kvalitám. Hľadajte niekoho, kto bude vedieť uvážene rozvíjať mravy chlapca.“

Rozumová výchova a vyučovanie – nekladie ich medzi najdôležitejšie zložky, ale tiež jej neodopiera jej význam. Dôležitejšie, než samotný proces je nájsť vhodného pedagóga, ktorý by zároveň rozvíjal chlapcove mravy. Veľkou dispozíciou takého učiteľa, je jeho prirodzená autorita a upútanie a udržanie žiakovej pozornosti. Okrem toho by mal žiak dostať základný všeobecný prehľad učiva. Poznať dobre materinský, latinský a francúzsky jazyk a ovládať sedem slobodných umení (k nim sa ešte vrátime).

Odporúča taktiež štúdium histórie a filozofie, lebo „V histórii vládne časový sled, vo filozofickom bádaní prírodné zákony, ktoré pri každom postupe spočívajú na tom, že pokračujeme od miesta, na ktorom práve sme, k tomu, ktoré s nám susedí a je mu najbližšie. Rovnako tak myseľ postupuje od poznatku, ktorý už dosiahla, k tomu, ktorý je najbližšie a súvisí s ním, a tak až k cieľu, ktorý si ustanovila, najkratšími krokmi, na ktoré je možné vec rozložiť.“

Tento proces analýzy aplikuje Locke priamo na spôsob práce učiteľa so žiakom. Pokladá za užitočné, keď učiteľ žiaka privykne dobre rozlišovať jednotlivé celky informácií, „...to znamená, mať presne odlíšené pojmy všade, kde môže myseľ nájsť nejaký reálny rozdiel.“
Popri vedomostiach, ktoré je možné nadobudnúť štúdiom kníh, vyčleňuje Locke zručnosti: Sedem slobodných umení (Septem artes liberales). Pre tieto je tiež potrebné jednak vyhradiť čas, ale tiež nájsť učiteľa.
Dôležitosť tanca vo výchove chlapca – gentlemana, spočíva v tom, že prostredníctvom neho žiak nadobúda schopnosť vystupovania a sebadôveru. S vyučovaním tanca by sa však malo počkať do tej doby, keď na to bude chlapec fyzicky schopný a bude „mať zodpovedajúce sily“.
Ďalším slobodným umením je hudba. Vedením ku nej, sa u žiaka dosiahne trpezlivosť a bude vedený ku hospodáreniu s časom a silami. V súvislosti s týmto, Locke si už uvedomuje nutnosť fyzickej a psychickej práce, ako aj samotného odpočinku.

V spoločenských kruhoch, a v dobe Johna Locka sa ovládanie meča a jazda na koni, považovali za spoločensky nevyhnutné zručnosti, ktorých ignorácia mohla mladého gentlemana ohroziť na spoločenskom postavení a vážnosti. S týmto faktom teda Locke počíta a konštatuje, že jazda na koni je hojne využívaná a cvičená práve vo veľkých mestách – ako symbol pohodlia a nadbytku. Šerm Locke považuje za zdraviu prospešné cvičenie, zároveň však varuje pred jeho nebezpečnosťou. Nieje zástancom týchto dvoch umení aj z dôvodu, že existujú aj nutnejšie a v živote častejšie využívané zručnosti. Keďže ale si uvedomuje ich nutnosť v príprave gentlemana, nestavia sa ku nim príliš odmietavo.

6.3.4. Pracovná výchova
Pracovná výchova sa zameriava na prevádzkovanie remesla. Týmto si mladý gentleman osvojuje obratnosť a zručnosť v záhradníctve, poľnohospodárstve, či v práci s drevom. Vyzdvihuje nevyhnutnosť podchytiť už najranejší detský sklon k činnosti a ten usmerňovať k takým činnostiam, ktoré budú dieťaťu užitočné. Na hre detí - najmä dievčat vyšších stavov - poukazuje Locke na prirodzenú potrebu človeka vykonávať neustále činnosť; či už užitočnú, alebo neužitočnú. Podľa neho ľudia, ktorí sa nezaoberajú žiadnymi, alebo len minimom činností, sa neunavia a tak nezažijú pocit osvieženia. Nutnosť odpočívať a regenerovať sily v namáhaných častiach tela považuje za nevyhnutné.

6.3.5. Cestovanie
Posledným úsekom výchovy - ktorý nasleduje po absolvovaní telesnej, mravnej, rozumovej a pracovnej výchovy – je cestovanie, ktoré vedie k získaniu znalostí cudzieho jazyka, k rozvinutiu všeobecného prehľadu a „múdrosti“. Tiež podporuje komunikáciu a jednanie s cudzincami a prináša poznanie novej kultúry a povahy ľudí.

6.3.6. Zhrnutie Lockovho pedagogického diela a jeho prínosu
Ako vyplýva z hlavnej myšlienky diela Úvahy o výchove, cieľ výchovy nespočíva v samotnej výchove človeka ako takého, ale výrazne vo výchove predstaviteľa vysokej, vedúcej vrstvy spoločnosti, ktorá sa vytvorila v Anglicku behom 17. storočia, teda vo výchove „gentlemana“, reprezentanta strednej vrstvy vtedajšej anglickej buržoázie. Spis bol teda zamýšľaný iba pre príslušníkov tej vrstvy, ku ktorej patril i sám Locke, a výchova má v duchu potrieb, názorov, ale i predsudkov tejto vrstvy pripraviť ich synov na to, aby dokázali prezieravo a s rozhľadom riadiť svoje záležitosti.
Na záver svojho diela O výchove, sa John Locke vyjadruje, že tu iba načrtol niektoré otázky a pripomína, že ide o všeobecné názory a úvahy, kde nieje možné použiť na všetky deti rovnakú metódu. Preto je nutné nájsť pre svoje dieťa tú najlepšiu cestu a tieto úvahy brať iba ako dobrú radu.

7. Záver
Dielo Johna Locka môžeme chápať ako dokument pedagogického myslenia sedemnásteho storočia, tak i ako zbierku jeho osobných pedagogických názorov. V celom svojom diele a predovšetkým vo spise Úvahy o výchove, podal napriek svojmu utilitaristickému zameraniu a triednym obmedzeniam víziu výchovného systému, ktorý – napriek tomu, že nebol celkovo koncipovaný ako konkrétny reformný projekt (ako tomu bolo napríklad u J. A. Komenského) – zohral významnú rolu vo vývoji výchovy a pedagogiky. V dobe, kedy sa v Anglicku buržoázia práve prebojováva k moci, sa nám vidí Lockove pedagogické dielo ako významný počin v snahe o prekonanie prežitkov feudálnych výchovných tradícií ako v cieľoch, tak v obsahu a prostriedkoch výchovy a vzdelávania. Zároveň priniesol rad významných myšlienok, ktoré sa stali na dlhú dobu východiskom pre pedagogickú teóriu i výchovnú prax. To vyplýva z toho, že Locke, vyslovil mnoho všeobecných, nie príliš konkrétnych myšlienok. Najmä potrebu humanizovať výchovu dieťaťa tým, že je vedené k ušľachtilosti myslenia a správania, formuluje ako požiadavku vzťahujúcu sa na všetkých ľudí a podrobnejšie nerozoberá konkrétnejšie prostriedky využité k dosiahnutiu tohto cieľu.

Anotácia:

  • Rozprava o ľudskom rozume
    1.Dielo rozdelené na štyri knihy: Kniha prvá- o vrodených duševných obrazoch, Kniha druhá: O ideách, Kniha tretia: O slovách, Kniha štvrtá: o poznaní a myslení.
    2.Dielo je zamerané na dokázanie , že všetko naše poznanie vycháddza zo schopnosti prijímať zmyslové dojmy a odlíšiť ich od seba navzájom.
    3.Vyššie duševné funkcie. Skúmanie myslenia. Metódy. Všeobecný súhlas. Logické myslenie. Vnímanie – idea reflexie.
  • O výchove
    1.V diele sa zaoberá úvahami o výchove, významom výchovy. Telesná výchova. Mravná výchova. Rozumová výchova a vyučovanie. Pracovná výchova. Cestovanie.
    2.Vytvoril koncepciu ústavnej pracovnej výchovy pre deti nemajetných rodičov. Nikdy sa neujala v praxi.
  • Dopis o tolerancii
    Dielo tvorené súborom listov. Spojenie empirického pohľadu na ľudskú spoločnosť s vierou v existenciu Prirodzeného zákona.
  • Dvě pojednání o vládě
    1.Dielo rozdelené do dvoch častí: Prvé pojednanie o vláde, Druhé pojednanie o vláde.
    2.v názoroch vyjadruje škodlivosť náboženského útlaku zo strany vládnucej menšiny. Nutnosť rozvážneho uvažovania. Gnozeológia.
    3.podobne ako v diele Dopis o toleranci, aj tu využíva pojem prirodzené právo.
 
Zdroje: Základy společenských věd : Základy filosofie, etiky. 3. vyd. Praha : Fortuna, 2001, Dejiny filozofie. Bratislava, SPN 1995, Reble : Dejiny pedagogiky, Rádl Emanuel : Dějiny filosofie: novověk. 1. vyd. Praha: Votobia, 1999, Rozprava o ľudskom rozume / John Locke; Jan Letaši, Jozef Piaček, Emil Bačík. – Bratislava : Pravda, 1983. – 535 s., O výchove / John Locke; Josef Cach, Vladimír Štverák. – Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1984. – 228 s., Dopis o toleranci / John Locke; Raymond Klimansky, Petr Horák. – Praha : Atlantis, 2002., 102 s., Dvě pojednání o vládě / John Locke; Jiřina popelová, Josef Král. – Praha : Nakladatelství československé akademie věd, 1965. , 257 s.
Podobné referáty
John Locke SOŠ 2.9741 453 slov
John Locke SOŠ 2.9528 1153 slov
John Locke GYM 2.9543 1143 slov
John Locke GYM 2.9911 1186 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.