Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Filozofia Tomáša Akvinského

Filozofiou Tomáša Akvinského je jeho päť ciest k bohu ktoré dokazuje  dôkazy z pohybu, príčiny , z nahodil osti bytí ,  zo stupňov dokonalosti a z poriadku v univerzu. (vesmíre) Vo svojich prácach preberal učenie antického filozofa Aristotela. No okrem filozofie Aristotela prijal aj filozofiu Platóna a učenie mnohých  filozofov ovplyvnených Platonizmom.

Životopis :
Sv. Tomáš sa narodil v roku 1225  blízko Neapola rodine Grófa Akvinu. Ako najmladší syn bol učený ceste duchovnu. Na univerzite študoval gramatiku a logiku, Po štúdiách odchádza do Paríža a potom do Kolína. Kde sa stal asistentom Alberta Veľkého. V roku 1274 zomiera v kláštore2)

Diela :  
Jeho diela si možeme rozdeliť na teologické diela (napr . summa contra gentiles , summa theologiae) A ďalej nakomentáre k filozofom (Etika , metafizika) polemické spisy, vedecké rozpravy, odborné posudky, prednášky a na menšie spisy. 

Sv Tomáš vytvoril najväčší náukový systém v stredoveku. Najvýznamnejšie sú spomínane diela teologická suma a suma proti pohanom, nazývaná tiež filozofická suma. V úvode teologickej sumy konštatuje že existuje mnoho teologických diel, ale sú rozsiahle a nemôžu slúžiť a preto sa rozhodol napísať niečo ľahké. Najfilozofickejšie jeho dielo je Suma proti pohanom . Tomaš si uvedomil potrebu mimo kresťanskej filozofie z dôvodu že Antická filozofia  a arabská filozofia prenikla medzi najširšie vrstvy vzdelancov. Tomáša nazývame učiteľom ľudstva, lebo bol pripravený prijať hodnoty iných kultúr.

Kinetická cesta
Už Aristoteles poukazuje nato že existuje nehybný hýbateľ, ktorý je čistím uskutočnením. Tomáš opisuje prvú cestu k bohu tak že „ prvá a najzreteľnejšia je cesta ktorá pochádza z pohybu „ . Je totiž isté že sa mnohé pohybuje na tomto svete . Všetko ale , čo je v pohybe je od niečoho pohybované . Pohyb totiž nie je nič iné ako doviesť niečo z možnosti k uskutočneniu. Všetko čo je pohybované  , potrebuje iného , aby mohlo byť pohybované . Pri tom ale nemožno isť do nekonečna , lebo potom by nebolo prvého hýbateľa , následne by nebolo nič čo by iné nepohybovalo . Nutne sa musí prísť k prvému hýbateľovi a týmto chápeme Boha.  Z pohybu na svete sa poukazuje na nehybného prvého hýbateľa . Pohyb je prejavom akejkoľvek činnosti v hmotnom svete . Prvý hýbateľ je číre uskutočnenie a je bez akejkoľvek možnosti spätného pôsobenia na neho . Sekundárny hýbatelia sú zdrojmi pohybu ale je u nich možnosť spätného pohybu . Už Aristoteles tvrdil že pohyb sa netiká len zmeny miesta a pri  definícii pohybu sa nemysli len lokálny pohyb . Sv Tomáš urobil záver že nič nemôže byť prevedené zo stavu potenciality do stavu aktuality tým , čo je len samo v stave potenciality . Prvá cesta v. Tomáša sa teda redukuje na bytie .

2) Aitologická cesta
Druhý dôkaz pochádza od Aristotela a hovorí že keď odstránime príčinu je nutné odstrániť aj účinok, preto že je závislý na príčine. Tomáš o druhej ceste píše že „ pochádza z určitej príčiny, teda nič nie je bez príčiny teda bez dôvodu. Druhý dôkaz sa začína od toho, že existuje niečo, čo je spôsobené – je spôsobené od niečoho iného, ale nie je možné pri účinných príčinách pokračovať do nekonečna, z toho vyplýva že existuje prvá príčina, Boh. Všetko má svoju príčinu ale nič nemôže byť príčinou seba samého. Existencia je vždy následkom inej existencie, preto musí byť nejaká ,,pred existencia, totiž Boh. Každá zmena má svoju adekvátnu príčinu. najväčšou zmenou je  vznik a zánik bytia.  Rozdeľujeme zapríčinenú príčinu, ktorá  voľakedy musela dostať existenciu od inej príčiny a nezapríčinenú príčinu ktorá nepochádza od inej príčiny. Boh je nezapríčinená príčina, jeho podstatou je existencia. Náhoda niekedy môže znamenať nie zrejmú alebo známu príčinu. 

Príčiny poznáme:
Účinná príčina (od koho alebo čoho niečo vzniká)
Cieľová (prečo niečo vzniká )          
Materiálna (z čoho niečovzniká)         
Formálna (pre čo je to čo vzniká, aké je)

Realistické uvažovanie ukazuje reálne prvú príčinu. Existuje bytie - keby nebolo zapríčinené neexistovalo by. Všetko čo nás obklopuje je hra
príčin a následkov. Druhý dôkaz Tomáša Akvinského  nám hovorí o existencii prvej príčiny. Aj táto cesta nás privádza k svojim prvotnému základu ,
ktorým je bytie.

3) Kontingenciálna cesta
Tretia cesta je spojená skôr z Platónom ako z Aristotelom. Sv. Tomáš o tretej ceste konštatuje, že tretia cesta je zobratá z možného a nevyhnutného. Vo svete sú veci ktoré môžu byť a nemusia byť. Ak teda všetko môže nebyť , tak potom niekedy – nebolo skutočne nič. Dôkaz kontingentnosti súcien hovorí že každé nutné súcno buď má príčinu svojej existencie od iného, alebo nemá existenciu. Nemožno ísť do nekonečna v nutných súcnach, ale musíme stanoviť niečo čo je nutné samo o sebe. Protikladom možnosti je nutnosť. Možnosť je schopnosť existovať. Opakom možnosti je nemožnosť. Absolútne nevyhnutné je iba to bytie, ktoré vôbec nemôže neexistovať, bytie ktorého podstatou je existencia. Bytia majú možnosť k ničote, k nebytiu.. Sú v celosti podriadené právu vznikania a zanikania. Nič osť nemôže tvoriť veci. Nič nemôže vznikať samo. Bytie existuje z nevyhnutnosti, je buď samo zo seba alebo z druhého bytia. Nie je ale možne isť do nekonečna. Keby neexistovalo prvé bytie, nebolo by aj nasledujúcich. Aj tretia cesta Sv. Tomáša nám ukazuje, že prvý nehybný hýbateľ, prvá nezapríčinená príčina, nutné bytie je plnosťou existencie.

4) Klimatologická cesta
Idea pravdy a blaženosti je v človeku vrodená. Termín klimakologický pochádza z gréčtiny kde klimax znamená stupňovanie. Sv. Tomáš použil pri
konštatovaní štvrtej cesty Platonsko-Augustínsku filozofiu bytia Boha. Sv Tomáš  štvrtú cestu opisuje odstupňovaním, ktoré sa nachádza vo veciach. Nachádza sa totiž vo veciach viac alebo menej dobrého a pravdivého a šľachetného. Viac alebo menej sa hovorí o rozličnom podľa toho ako sa približuje tomu najviac, teda ako najviac horúce  sa približuje k tomu najhorúcejšiemu. Existuje teda niečo čo je najlepšie, najkrajšie a teda aj najviac bytím. Existuje teda niečo , čo je všetkým bytiam príčinou dobroty, dokonalosti a to nazývame Bohom. Pravda, dobro, krása sú vo svete v rozličných stupňoch.
Potom musí byť najvyššie a najdokonalejšie bytie. Pre všetky veci sú charakteristické rozdielne hodnotové stupne. Vzniká rad ktorého časti sa približujú k niečomu vyššiemu alebo nižšiemu. Kde je vyššie a dokonalejšie tam musí byť z nutnosti to najvyššie. Malý stupeň existencie  je na hranici ničoty.  Štvrtý  dôkaz poukazuje na to že Boh  nie je len zdrojom existencie pravdy, krásy ale on sám je existencia, pravda, dobro, krása.

5) Teleologická cesta
Teleologický má základ slova z gréckeho telejo, ktoré má význam dozrieť. Dôkaz z poriadku je tiž nazývaný aj Fyzickým dôkazom alebo dôkazom z finality Aristoteles konštatoval, že pozorovanie prírody nám všade poukazuje na podivuhodnú účelnosť. Od najväčšieho po najmenšie je všetko účelne usporiadané. Nič čo sa deje pravidelne nemôže byť vecou náhody. Vlastný dôvod veci spočíva v ich cieľových príčinách v ich určení. Všetko vo svete je voľajako zostavené do spoločného poriadku. Už v antickej filozofii je jasné že svet nie je chaotický. Tomáš tvrdí že piata cesta sa berie z riadenia vecí. Pozorujeme totiž že prirodzené telesá sú činné kvôli nejakému účelu a prichádzajú k cieľu nie náhodou, ale zo zámeru. Ale čo nemá poznanie prichádza k cieľu skrze to čo má poznanie a rozum. Teda existuje niekto rozumný, ktorý všetky prírodne veci usporiada k cieľu a menuje sa Boh. Musí existovať niekto, koho prozreteľnosť riadi svet. Podľa Sv Tomáša  posledný cieľ všetkého diania je ľudská duša. Teleologický dôkaz je dôkazom riadenia vecí sveta. Piata cestá nám hovorí, že existencia boha je jediným možným vysvetlením chodu vesmíru.

Sv. Tomáš Akvinský svojimi piatimi cestami ukazuje , že boh je (1)  číre uskutočnenie (2) nutné bytie (3) najvyššie bytie (4) usporiadateľ všetkého (5) prvá príčina.


Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk