Čína patrí k najväčším krajinám na svete a má niekoľko tisícročnú históriu, bohatú kultúrnu minulosť a rôznorodú filozofickú i náboženskú tradíciu. Je teda jednou z najvýznamnejších a najbohatších národných filozofií tvoriacich východnú filozofiu.

Táto Ríša stredu (Zhong-guo) zaujímala kvôli svojej rozlohe a obrovskému počtu obyvateľstva vždy mimoriadne postavenie medzi krajinami a národmi sveta, aj keď Čína musela vo svojej dlhej histórii pod vládou etnicky rozdielnych dynastií a rozličných ideológií zažiť lesk i biedu. Čínske dejiny majú svoje počiatky ešte v súmraku mytologických udalostí a legiend. Legendárny kráľ YU údajne založil dynastiu XIA, ktorá vraj vládla od 22.-17. st. pr. Kr. Avšak až nasledovná panovnícka dynastia SHANG (16.-11. st. pr. Kr.) zanechala archeologicky dokázateľné stopy. Významnejšou bola neskôr dynastia ZHOU (1121-221 pr. Kr.), počas ktorej došlo v tzv. Jarnej a Jesennej perióde (771-481) k prvému rozkvetu čínskeho myslenia. Práve do tejto epochy sa zaraďuje účinkovanie KONFÚCIA,LAOZI a MENCIA, ktorí odvtedy až dodnes významne ovplyvňujú život, kultúru a myslenie čínskej spoločnosti. Predovšetkým Konfúciovo učenie so svojimi základnými vzťahmi podriadenosti medzi vládcom a poddaným ako aj medzi ľuďmi navzájom podľa ich postavenia odvtedy určovalo zásadné predpisy pre fungovanie štátneho i súkromného života. V súvislosti s dejinami myslenia je zaujímavé, že Konfúcius už v tomto pomerne skorom historickom období chápal vlastné dielo už iba ako obnovenie kedysi jestvujúceho ideálneho stavu, ktorý sa on rozhodol znovu nastoliť.

2. KONFÚCIOV ŽIVOT
Konfúcius sa narodil v Čou-i, malom mestečku kniežatstva Lu (Lu bolo malé kniežatstvo, bližšie k pobrežiu, a bolo málo civilizované) na juhozápade dnešnej provincie Šan-tung v severovýchodnej Číne. Stalo sa tak v zime, 20.dňa - "dňa II. krysy" – 10. mesiaca 10. roku panovania kniežaťa Sianga z Lu alebo 20.roku panovania kráľa Linga z rodu Čou. Podľa výpočtu Eul-su Juna to bol 27. august 551 (resp. 552) pr.Kr.Bolo to približne v dobe, keď v Indii pôsobil Budha a v Grécku Pytagoras, v období vlády Nabuchodonozora a babylonského zajatia. Niekoľko rokov po Konfuciovej smrti sa narodili Sokrates a Empedokles.

Konfúcius je jezuitami latinizovaná forma mena Kchung- fu-c° , teda majster Kchung. Jeho rodinné meno je Kchung, osobné meno Čchiou a priezvisko, či presnejšie jeho verejné osobné meno je Čung-ni , teda najmladší Ni. V Konfuciových žilách kolovala údajne kráľovská krv, vraj bol dokonca potomkom vládcov z Čang. Isté je, že prišiel na svet vo veľmi chudobnej aristokratickej rodine.Jeho otcom bol pravdepodobne Kchung Che, zvaný neskôr Čou Liang-cho. I jeho otec bol guvernérom Čou (niekedy je Konfucius označovaný ako syn guvernéra Čou), a v mladosti sa preslávil hrdinstvom pri dobývaní kniežatstva Pi-jang. Čou-liang Cho sa oženil najprv s dievčinou z rodu Čou. Mal s ňou deväť dcér. S vedľajšou ženou mal chorého syna Meng-pchi. Dcéry ani synovia, ktorí nie sú plne fyzicky zdraví, nie sú schopní tradovať kult predkov, čo je v čínskej spoločnosti veľmi dôležité. V pokročilom veku sa teda oženil s mladučkou dievčinou z rodu Jen, ktorá vraj ešte nosila sponku vo vlasoch, mala vtedy pätnásť rokov. Tá sa ale bála, že nebude môcť počať dieťa vzhľadom na vek svojho muža. Potajomky sa odišla modliť do chrámu na hore Ni-čchiou. Z toho pochádza Konfuciovo meno, Čchiou, vršok alebo mohyla. Čcheng-caj zbadala vo sne Čierneho vládcu (pána vôd), neskôr jednorožca, ktorí jej ohlásili narodenie mudrca, nekorunovaného kráľa. Pred pôrodom vyhľadala jaskyňu, nazývanú medzi ľudom "dutý morušovník". Vo chvíli narodenia syna začula nebeskú hudbu a hlas, ktorý jasne vravel: Nebesá, pohnuté vašimi modlitbami vám dala syna svätca..

2.1 Detstvo a mladosť
O Konfúciovom detstve veľa nevieme. Bolo chudobné a smutné. Vo veku troch rokov stratil otca. Jeho mladučká matka, osemnásťročná vdova, ho živila z biedneho výnosu poľa, prenajatého schudobneným vdovám úradníkov. Musel sa učiť rôznym ručným prácam, rybárčiť a loviť. Nepoužíval však siete ani paste a nestrieľal po vtákoch, ktorí spali na vetvách). Ako dieťa sa rád hrával s obetnými predmetmi. On sám vraví o svojom duchovnom vývoji : „ V pätnástich som začal študovať; v tridsiatich som bol pevne usadený; v štyridsiatich som už nepochyboval; v päťdesiatich som poznal rozhodnutie nebies; v šesťdesiatich som rozumel tomu, čo som počul; v sedemdesiatich som neprekračoval pravidlá, keď som nasledoval sklony svojho srdca.“ Aj keď pochádzal z viac než skromných pomerov, dostalo sa mu od útlej mladosti dokonalého vzdelania, čo sa mu stalo jediným majetkom. Na konci štúdia sa konal obrad prevzatia čiapky dospelého muža. Mladík pri ňom dostal dospelé alebo verejné meno, cou, ktoré nahradilo rodné meno, ming. Osobné meno Konfúciovo je teda od tejto chvíle Čchiou, a jeho "priezvisko" je Čung-ni.V devätnástich sa oženil, v nasledujúcom roku sa mu narodil syn Li. Narodila sa mu i dcéra, nevieme ale kedy. Neskôr obdržal hodnosť správcu verejnej sýpky. V ďalšom roku bol poverený dohľadom nad kolmi, na ktoré priväzovali obetné zvieratá. Zachovali sa nám jeho slová : „Dbám na to, aby moje účty boli presné, nič viac. Dbám na to, aby obetné zvieratá boli tučné a zdravé, nič viac. Je chybou rozprávať o vznešených veciach v poníženom postavení.“V dvadsiatich dvoch rokoch (v r.530 pr.Kr.) si otvoril školu v Lu. Žiaci mu platili podľa svojich možností. Vyžadoval od nich vôli a inteligenciu. Bola to naozajstná škola, nie "filozofická škola". V škole sa študovali obrady, hudba a poézia, dejiny, kráľovské listiny v Šu-ťing (Kniha dokumentov), a Konfúcius k tomu ešte pridával kroniku svojej vlasti, nazývanú Jar a Jeseň (Čchun-čchiou). Vyučoval históriu a nič iné: Tradujem a neobnovujem.Dva roky nato (v r. 528 pr.Kr.) umiera jeho matka, sotva štyridsaťročná. Pochoval ju nakoniec vedľa svojho otca. Na hrobe navŕšil mohylu do výšky štyroch stôp. Keď mu však žiaci neskôr rozprávali, že búrka mohylu zničila, videl v tom trest bohov a rozplakal sa: "To sa v dávnoveku nerobilo. V dávnoveku sa nenavršovali na hroboch mohyly. Ja však patrím severu i juhu, východu i západu. Potrebujem, aby mi to niečo pripomínalo." Tak vyjadril predtuchu svojho blúdenia.

2.2 Politika v LU – prevzatie moci veľmožmi
Situácia v Lu, rovnako ako vo všetkých malých centrálnych štátoch čínskej konfederácie bola už dlho tragická. Čína bola rozdelená medzi dve koalície, Severnú a Južnú ligu. Lu bolo súčasťou Južnej ligy, ale jeho poloha na hraniciach bola nešťastná. Kríza vypukla v deviatom mesiaci r. 516 pr.Kr., rok po Konfúciovom návrate z Lu Ji. Bezprostrednou zámienkou boli nezhody pri kohútích zápasoch, ktoré vyústili do ozbrojených zrážok. Knieža Ťi musel nakoniec kapitulovať a len sťažka sa zachránil útekom do Čchi.

2.3 Vyhnanstvo v Čchi
Ako správny legitimista musel Konfúcius nasledovať svojho pána do vyhnanstva. Vernosť svojmu vládcovi bola cnosťou, ktorú si vo feudálnom prostredí veľmi cenili, aj keď sa málokedy vyskytovala. V Konfúciovom učení prislúchalo podstatné miesto koncepcii li - sústave morálne etických zásad, noriem jednaní, záväzných pre všetkých obyvateľov Podnebesia (Tchien-sia). Ideálom, nositeľom tejto etickej koncepcie je Dokonalý alebo Ideálny Človek (šeng-žen), prípadne jeho predstupeň, Ušľachtilý Človek (ťün-c'), za ktorého sa považoval i Konfúcius. Význam pojmu li v sebe zahŕňa ako úctu k predkom a rodičom (siao), tak rešpekt voči starším, čestnosť, úprimnosť, snahu o vnútorné sebazdokonaľovanie, atď. Vládca Čchi mal rovnaké problémy ako jeho kolega z Lu. To vysvetľuje, prečo sa viackrát stretol s Konfúciom. Keď sa ho pýtal na umenie vládnuť, Konfúcius mu odpovedal : "Nech vládca jedná ako vládca, poddaný ako poddaný, otec ako otec, syn ako syn." Tým kritizoval metódy prevzatia moci vo svojej dobe. nevidel možnosť, ako svoje učenie uviesť do praxe. Pochopil, že prišiel čas odísť. Odchádzal sklamaný. "Vďaka reforme sa Čchi dostal na úroveň Lu, ale Lu je vďaka reforme v úpadku."

2.4 Roky túlania sa
Po dlhom období vnútorných vojen, v ktorých sa Konfúcius s väčším či menším úspechom angažoval ako diplomat, si upevnil rod Ťi svoju pozíciu. Konfúcius sa stal zbytočným. V r. 497 nebo 496 pr.Kr. sa v doprovode svojich žiakov vydal na cesty. Bolo mu vtedy asi 56 rokov. Trinásť rokov mali byť jeho údelom potulky. Vydal sa najprv do susedného štátu Wej. V pohraničnom meste žiadal veliteľa stráže o povolenie vstúpiť. Ten si povšimol smútku jeho žiakov: "Prečo sa trápite nad tým, že váš majster stratil svoj úrad? Svet už dávno zišiel zo svojej cesty. Nebesá použili vášho majstra ako zvonu, varujúceho ľud" Pred hradom Kchuang sa musel zastaviť, pretože obyvatelia ho považovali za jedného z odbojných veľmožov, a nechceli ho vpustiť. Jeho žiaci chceli bojovať, ale Konfúcius, úplne kľudný, hral na lutnu. Pri tejto príležitosti vyjadril zmysel svojej misie: "Či mi nebola zverené učenie kráľa Wen, potom čo odišiel? Nebesá by ma neurobili dedičom, keby chceli, aby učenie zmizlo z povrchu zeme. A ak si to neprajú, čo mi môžu urobiť ľudia z Kchuang? Z Wej odišiel do Čchen. Neskôr bol odtiaľ i so svojimi žiakmi vyhnaný do Sung, odkiaľ sa vrátil do Čchen. Jeden muž z tejto zeme riekol Cou Luovi: "Pri východnej bráne je muž, ktorý vyzerá ako pes v deň pohrebu." Keď to povedali Konfúciovi, odpovedal: "Vonkajší vzhľad nie je dôležitý. Ale je pravda, že vyzerám ako pes v deň pohrebu."

2.5 Návrat do Lu
V r.483 pr.Kr. prišiel v Lu k moci knieža Ťi Kchang-c'. Na radu svojho vojvodcu Žen Kioua povolal Konfúcia späť do vlasti. Často sa s ním radil, ale neudelil mu žiadny úrad. Konfúcius veril v silu príkladu, zvlášť ak prichádza zhora. "Vládcova cnosť je cnosťou vetra; cnosť ľudu je cnosťou trávy. Tráva sa skláňa po vetre" Konfúcius trávil svoje dni zahrnovaný poctami, ale inak zbytočný. Študoval klasické knihy a venoval sa tiež vešteniu podľa knihy I ťing (Kniha premien), obsahujúcej 64 hexagramov, znázorňujúcich prirodzenú zákonitosť premeny, neustáleho pohybu a dynamického prelínania rozličných aspektov života. (Kombináciou 64 hexagramov vzniká 4096 variant, vzťahujúcich sa ku všetkým možným životným situáciám.) V r. 478 pr.Kr., vstal skoro. Svojmu žiakovi Cou Kungovi porozprával sen, v ktorom zbadal predpoveď smrti. Potom sa vrátil do izby, ľahol si a už viac nevstal. O sedem dní neskôr zomrel, jedenásteho dňa štvrtého mesiaca šestnásteho roku panovania kniežaťa Ngai z Lu alebo štyridsiateho prvého roku vlády kráľa Ťinga z Čchou, v r.479 pr.Kr. Bolo mu sedemdesiattri.

3. KONFÚCIOVO UČENIE
3.1 Päť kánonických kníh
Päť kánonických kníh, niekedy známych aj ako Konfuciánsky kánon, tvorí najstaršie jadro čínskej literatúry. Štátni úradníci ich používali po niekoľko tisícročí (až do konca cisárstva v r. 1911) ako učebnice. Všetky tieto knihy bývajú súborne označované ako „Deväť klasických kníh“. Svojou starobylosťou a významným obsahom vynikajú nad všetkou ostatnou filozofickou literatúrou Číňanov – s výnimkou Tao-te-ťingu – a dodnes sú základom konfuciánskej tradície.

Päť kánonických kníh:
I.Najstarší zachovaný dokument filozofického myslenia a filozoficky najvýznamnejší je I-ťing alebo Kniha premien. Podľa tradície je jej autorom istý cisár, ktorý žil a vládol takmer 3000 rokov pred n.l. Konfúcius ju znova vydal a napísal k nej komentár. Jadrom knihy je osem tzv. trigramov, t.j. znakov zložených z troch plných alebo prerušovaných čiar. Každý trigram znázorňuje určitú prírodnú silu a zároveň symbolizuje nejaký element ľudského života. Plné línie majú predstavovať svetlý prvok – svetlo, pohyb, život (jang) a prerušované prvok temný – kľud, hmotu (jin).
II.Druhá z kníh vydaných Konfúciom sa nazýva Š´-ťing alebo Kniha piesní. Obsahuje okolo sto spevov, ktoré vznikli dávno pred Konfuciovou dobou. Povedľa ľudových piesní o prírode a láske tam nájdeme aj obetné spevy a politicky zamerané piesne.
III.Šu-ťing alebo Kniha listín je obsiahlym súborom najrôznejších dokumentov pochádzajúcich z 2000 rokov čínskych dejín až do Konfuciovej doby; najčastejšie sú tu zákony, výnosy atď. najrôznejších vládcov s pripojenými výkladmi a spojovacími textami.
IV.Konfúcius sám je autorom knihy Jar a jeseň, kroniky rodného štátu Lu pre roky 722 – 480 pred n.l.
V.Posledná z kánonických kníh – Li-ťing alebo Zápisy o rítoch – je najrozsiahlejšia. Vznikla až po Konfúciovi, niektoré časti však pochádzajú od neho. Zaoberá sa – v Číne zvlášť pestovanými – predpismi etiky, mravov a zvykov, napr. predpismi pre kult predkov a pre chovanie sa na dvore.
Rovnako uznávané ako päť kánonických kníh sú i ďalšie, tzv. „klasické knihy“. Ich autorom či vydavateľom už síce nie je Konfúcius, ale obsahujú jeho náuku alebo učenie jeho najvýznamnejších žiakov. 1. Kniha Lun-ju obsahuje Konfuciove „Rozpravy“. 2. „Veľké učenie“ - Ta-sue – kniha, ktorej prvá časť snáď obsahuje i autentické Konfuciove výroky. 3. Čung- jung – „Náuka o zlatom strede“ – pochádza od Konfuciovho vnuka, ktorý k svojim výkladom uvádza aj výroky majstra. V konfuciánskej literatúre má táto kniha výsadné postavenie. 4. Autorom poslednej z nich je Mencius, najväčší Konfuciov žiak.Štyri knihy sa stali základom čínskeho vzdelávacieho systému – študenti sa ich museli naučiť naspamäť skôr, ako sa pustili do štúdia Piatich kánonických kníh.

3.2 Konfúciova filozofia
Význačným rysom Konfuciovej filozofie – a vlastne základným rysom celého čínskeho filozofovania – je príklon k človeku a praktickému životu. Preto tiež nepredkladá žiadny prepracovaný a uzavretý systém logiky, etiky či metafyziky. Logiku ako zvláštnu filozofickú disciplínu Konfúcius nepozná. Neučil svojich žiakov všeobecné zákony myslenia, ale snažil sa ich neustálym ovplyvňovaním priviesť k samostatnému a správnemu mysleniu.
Jadrom Konfuciovho učenia bol hlboký zmysel pre ľudskosť (žen), ktorá znamenala správať sa v rámci každodenných medziľudských vzťahov veľmi citlivo a zodpovedne. Pre Konfúcia bol najdôležitejším medziľudským vzťahom vzťah rodiča a dieťaťa. Podľa neho malo dieťa neustále preukazovať svojim rodičom tzv. synovskú úctu a poslušnosť (siao), zatiaľ čo rodič mal dieťaťu venovať lásku a neúnavnú starostlivosť. Dynamika tohto základného konfuciánskeho vzťahu sa odrazila aj v ďalších štyroch vzťahoch: medzi manželom a manželkou, vládcom a ministrom, starším a mladším bratom, starším a mladším človekom. Úplná rovnosť bola možná len medzi priateľmi, aj to iba v určitých spoločenských situáciách. Konfúcius zdôrazňoval aj význam ľudskosti, dôveryhodnosti, spravodlivosti a úprimnosti. Bol presvedčený, že na to, aby jednotlivec spĺňal požadovaná mravné kritériá, musí sa neustále vzdelávať a v každodennom živote má súčasne bytostne stelesňovať pravidlá Obradov (li), ktoré považoval za vrcholné vyjadrenie pravej ľudskosti, čiže princípu žen, demonštrované tradičnými starovekými etickými hodnotami. Veril, že pravidlá Obradov sú také účinné, že ich vykonávanie môže zmeniť ľudské vnútro, ktorého pozitívna energia(te) má potom silu harmonicky pôsobiť na celý makrokozmos. Konfúcius svoje etické predstavy zakotvil v spoločenskej sfére, ale zároveň mal aj neobyčajný zmysel pre vieru v Nebesia a vo svoje poslanie – určené Nebesami – nastoliť vo svete spravodlivosť a obnovu spoločenskej harmónie.

„U koho obsah prevažuje nad formou, ten je neotesaný; u koho prevažuje forma nad obsahom, ten je pisár. Urodzený je ten, u koho sú forma a obsah v rovnováhe.“