1. Sofoklov život

Narodil sa okolo roku 496 pred našim letopočtom v Kolónos Hippios pri Aténach ako syn bohatého majiteľa podniku na výrobu zbraní. Vďaka otcovmu postaveniu získal veľmi dobré vzdelanie v múzickom umení. Ako 16-ročný (v roku 480) viedol chlapčenský zbor pri príležitosti osláv porážky Peržanov pri Salamíne. Ako dramatický autor sa preslávil roku 468 pred n.l., keď so svojou hrou Triptolomeos zvíťazil v dramatickej súťaži nad slávnym dramatikom Aischylom. Odvtedy sa umiestňoval najčastejšie na prvom mieste, niekoľkokrát skončil druhý, no nikdy nie tretí. Bol obľúbeným autorom aténskeho publika. Vo svojich prvých hrách (napríklad Nausikaa alebo Práčky) účinkoval aj ako herec, podľa starovekej tradície však prestal hrať kvôli svojmu slabému hlasu. Jeho zvýšený záujem o jednotlivé dramatické postavy ho viedol k zavedeniu mnohých inovácií. Rozšíril zbor z dvanástich členov na pätnásť, no zároveň obmedzil jeho vystúpenia, pretože pociťoval jeho účinkovanie viac za príťaž. Zbor sa stal skôr nositeľom básnikových názorov na dej, zrkadlom jeho myšlienok. Zaviedol tretieho herca na javisku a opustil formu trilógie. Výsledkom týchto zmien bolo dosiahnutie väčšej dramatickosti hier. Podľa neistej Aristotelovej správy zaviedol Sofokles aj maľované kulisy. Svoje zmeny obhajoval v teoretickom spise Peri tú chorú (O zbore). Bol oddaným Aténčanom, z lásky k svojmu mestu odmietol všetky pozvania do iných miest. Atény ho z úcty k jeho osobnosti vymenovali do mnohých významných funkcií. V rokoch 443 - 442 pred n.l. bol vysoko postaveným členom zboru helénotamiov - pokladníkov aténskej ríše. V období rokov 441 - 440 pred n.l patril medzi desať stratégov - najvyšších vojenských úradníkov. Vo veku 83 rokov bol zvolený do kolégia probúlov, ktorým bola po porážke aténskeho vojska na Sicílií zverená mimoriadna moc. Jeho aristokratický pôvod poznačil aj jeho svetonázor. Výsady triedy, z ktorej pochádzal, pokladal za také samozrejmé, že bezvýhradne prijímal aj morálne hodnoty, ktoré mali tieto výsady chrániť. Aktívne podporoval protidemokratickú ústavu, obmedzujúcu v posledných rokoch peloponézskej vojny volebné právo aténskych občanov. V zmysle tradícií svojej triedy sa staval pozitívne k delfskej veštiarni, od ktorej sa demokracia odkláňala, lebo pociťovala jej konzervativizmus ako nepriateľstvo. Vyhýbal sa preto otvorenému riešeniu náboženskej otázky, na rozdiel od Aischyla, ktorý ju neraz podrobil kritike.