„Čo chceš aby robili tebe, rob aj ty druhým, čo nechceš, aby tebe robili, nerob ani ty im“

-toto pravidlo je známe vo vyspelých kultúrach a všade tvorí základ mravného kódexu. K morálnym pravidlám – morálke vedie etická výchova. Jej cieľom je formovanie zrelého človeka.

Morálka

-je súbor pravidiel, noriem a zákonov
-je to sústava noriem, prenášaných z generácie na generáciu. Tieto sa môžu meniť s vývojom spoločnosti, no niektoré zostávajú.

„Teraz, keď sme sa naučili lietať vzduchom ako vtáky a plávať pod vodou ako ryby, zostáva nám len jedna vec: ABY SME SA NAUČILI ŽIŤ NA ZEMI AKO ĽUDIA“
(J. B. Shaw)

-je teda ako poučka píše súbor tzv. „nepísaných“ pravidiel, ktoré sa tradujú z generácie na generáciu. Ale je každá generácia rovnaká ? NIE !!! Preto ani niektoré pravidlá nemôžu zostávať stále rovnaké. Doba, vyspelosť ľudstva, ide stále ďalej a ďalej. V minulosti platili rôzne „ZÁKONY“, ktoré už dávno neplatia, a formujú sa nové.

Morálne, etické, snáď ľudské správanie!

Čo to vlastne je? Ak sa máme správať morálne znamená to snáď, že máme byť takými akých nás chce spoločnosť?

Mravný človek je ten, ktorý sa správa prosocionálne, a to znamená:

1.ak je jeho správanie zamerané v prospech iných osôb, bez očakávania vonkajšej odmeny
2.ak podporuje pozitívnu reciprocitu
3.rešpektuje identitu osoby alebo skupiny osôb

Motívom a predpokladom prosocionálneho správania je vnútorná potreba alebo tendencia robiť to, čo prospeje druhému. Krásnym príkladom sú detské rozprávky. V knihe „Neználek“ od ruského spisovateľa Nikolaja Nosova, je popísané aké ťažké je robiť dobré skutky bez toho, aby prospeli tomu, kto ich konná.

S mravnosťou, mravnými pravidlami a zákonmi súvisí aj bontón a etiketa. Je to osobný druh mravnosti. Vyžaduje si presné kroky.

Etika

Etika alebo praktická filozofia sa zaoberá spôsobmi správania a konania. Morálne postoje sa zväčša prejavujú práve v každodenných situáciách, v konkrétnej činnosti. Konanie je užší pojem ako „správanie“. Zahrnuje každú činnosť jedinca k prostrediu.

Ľudské konanie je osobitná forma správania. Je často mnohoznačné a možno ho interpretovať odlišnými spôsobmi. Môže mať rozdielny „subjektívny zmysel“, ako to nazval nemecký sociológ Max Weber.

Za prvý vedecký systém etiky pokladáme Aristotelovu prácu „Etika Nikomachova“. Najvyšším cieľom každého ľudského snaženia je podľa Aristotela dosiahnutie blaženosti (eudaimónia).

Aristoteles rozlišuje dve formy života:

1, teoretická činnosť, ktorá skúma princípy skutočnosti. Najvyšším modelom teoretickej činnosti je rozumová činnosť, uvažovanie – kontemplácia (to je totiž najhodnotnejšia forma ľudskej činnosti).
2, cnostný život, ktorým môžeme dosiahnuť blaženosť. Je to život v súlade s ostatnými cnosťami (ako je spravodlivosť, veľkorysosť, udatnosť). Úlohou cnosti je, aby správanie podmienené citmi a vášňami, prostredníctvom výchovy orientovala na dodržiavanie pravidiel. Mravná cnosť sa vzťahuje na pocity príjemnosti a nepríjemnosti; pre príjemnosť robíme to, čo je zlé, a pre nepríjemnosť sa zase zdržiavame toho, čo je dobré.